⭐Tri úlohy a jedna hviezda ✅ Splněno
1. Raven J. Clark
2. LMfantasy
3. Fantasy
4. Áno
5. BTS, SHINee, EXO, Super Junior, NU'EST, B.A.P...
Názov poviedky: Tri úlohy a jedna hviezda
Téma: Tengu vs. Idol, les v paralelnej dimenzii
Idol: Choi Min Ki (Ren - NU'EST)
Anotácia:
Každý z nás má občas pocit, že je toho na neho príliš a hľadá spôsob, ako byť len sám so sebou. Min Ki nie je výnimkou, no čo sa stane s hviezdou ktorá sa zatúla do paralelnej dimenzie?
Tri úlohy, tri dni a démoni Tengu nad ním. Min Ki je však odhodlaný dokázať nie len im, ale i sám sebe, že jeho náročný život za tú cestu stojí.
Poznámka autora: Tengu, dnes zobrazovaný s dlhým nosom, sa kedysi vyobrazoval s rysmi dravých vtákov. Ja som si zvolila havrana pre časté zobrazenie s čiernymi krídlami, ich osobnosť, múdrosť a prefíkanosť.
Tengu je známy ako nadprirodzená bytosť - Yókai, ale tiež ako božstvo Šinto Kami. Kedysi sa považovali za bojových démonov a vyznačovali sa odevom yamabushi, ktorý som upravila a výrazne okresala, neskôr sa stali ochrannými duchmi hôr a lesov, čo je ich úlohou aj v tejto poviedke.
Tri úlohy a jedna hviezda
Každý človek občas zatúži po samote, každý človek občas zatúži vybočiť zo zabehnutých koľají a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu za hranicami, za ktorými by sa nemal túlať sám, obzvlášť, ak toho človeka pozná takmer celá krajina a vo svete sa to hemží ľuďmi, ktorý by mu vlastnou láskou a obdivom dokázali i ublížiť.
Život v žiare reflektorov vie byť krutý a osamelý a možno práve preto sa tu ocitol. Na tomto pustom mieste, o ktorého existencii donedávna ani netušil. Tak blízko a pritom tak ďaleko od sveta, do ktorého sa kedysi vrhol.
Bol vtedy taký mladý, že si len s ťažkosťami dokázal predstaviť, aký náročný život ho čaká a koľko nástrah a problémov sa s ním vláči. Občas sa ho zmocnili pochybnosti o jeho rozhodnutí, ale nemal na výber, takto sa rozhodol, i napriek detsky jemnej tvári musel pod povrchom dospieť a vytvoriť tvár, ktorú verejnosť prijme a bude si ju vážiť.
Je idol, jeho názory, spôsob akým sa vyjadruje, chodí, oblieka sa, to všetko je pod drobnohľadom. Jedna malá chyba, stačí sa len raz potknúť, a celý svet sa o tom dozvie. No teraz, hoci ušiel sotva niekoľko metrov od hmlistej scény posiatej belobou, ocitol sa v tichu skutočného lesa a na svete nebolo miesta, kde by bol radšej. Žiadna scéna nedokázala vyčariť kúzlo reality, v ktorej sa ocital. Preto pochyboval. Preto sa tu teraz skrýval.
„Min Ki!" volanie zo scény k nemu doľahlo ako sotva počuteľný šepot. Ďalšia scéna je už zrejme pripravená, ale on ešte nie je. Ešte chvíľu, ešte krátky moment by chcel zostať nevidený. Už zabudol aké pekné je byť len sám so sebou a svojim pokojom, aj keď ho ani predtým príliš nevyhľadával.
Bezmyšlienkovite vykročil: ešte kúsok, len pár krokov, nič sa nestane, ak tu zostanem ešte chvíľu. Hneď sa vrátim.
Znova ho obklopil pokoj, zvuky jeho života zostali za ním spolu so stresom, čo sa s ním nevyhnutne spája. Oprel sa o mohutný kmeň stromu a zhlboka si vydýchol. Zaklonil hlavu a zahľadel sa do šepotavej koruny nad sebou. V podvečernom šere neprepúšťala príliš svetla, no to mu neprekážalo. Tma mu ublížiť nemôže, vítal ju, aj keď len na chvíľu.
Netušil, ako dlho si vychutnával atmosféru starého lesa, no cítil, že je čas vrátiť sa. Jeho krátky výlet do normálnosti sa práve skončil a blížil sa čas znova zažiariť. Spievať, tancovať, usmievať sa a ukazovať masku dokonalosti s rozkošnou fasádou nevinnosti. Keby vedeli, keby ho poznali... Milovali by ho tak, ako ho milujú?
Odstrčil sa od kmeňa a vyrazil. Les bol tmavší, no nešiel zas tak ďaleko. Čoskoro začuje a potom uvidí scénu i chalanov. Keby nebolo ich, asi by to nezvládol, tento svet sa mu zdal občas až neuveriteľne falošný. Je to ako svet vo svete, ktorý pre nich vytvorila produkčná spoločnosť. Pripadal si ako pekná bábika v rukách rozmarných detí. No aspoň robí to, čo ho baví a čo miluje. O viac nežiadal.
„Blúdiš?" Predral sa spomedzi lesného porastu melodický hlas až do jeho uší. Myslel si, že je to snáď niektorí z chlapcov. Možno bol preč pridlho. Možno sa ho Jong Hyun vydal hľadať.
„Nie. Bol som sa len prejsť," odpovedal hlasu, ktorý mu bol známy i neznámy, rovnako, ako by odpovedal komukoľvek inému.
Rozhliadol sa, no nenachádzal jeho majiteľa. Zvuky z natáčania stále nepočul, hoci už musel byť veľmi blízko.
„To si nemyslím." Min Ki sa zastavil na mieste so zlým pocitom, že sa možno predsa len niečo deje. Obzrel sa. Znova a znova prečesával pohľadom temné zákutia, no nikoho a nič nevidel. Hlava mu to nebrala. Možno ho zmiatlo magické kúzlo nočného života v opustenom lese. Zvrtol sa, že sa vráti, predsa len mal stále živo v pamäti, z ktorého smeru sa sem dostal a ak sa vráti po vlastných stopách, tak sa čoskoro ocitne opäť v dusivej žiare reflektorov.
Do cesty mu spoza jedného z početných prastarých stromov vstúpila mohutná postava muža. Zarazil sa. Prepadla ho náhla úzkosť.
„Bojíš sa?" Muž naklonil zvedavo hlavu a divokými očami spálil jeho odvahu. Na tvári mal masku, z ktorej vystupoval vtáčí zobák nápadne pripomínajúci havraní, no spoza škrabošky na neho hľadeli oči šelmy.
Min Ki sa upokojil a zahriakol samého seba. Jasné, že si z neho chcú vystreliť, keď sa rozhodol túlať. Čoskoro na neho z tieňov vybafne niektorí z chalanov a budú si ho doberať za tú chvíľu pomätenia, keď si pomyslel, že by ten muž pred ním mohol byť ktokoľvek iný ako jeden z nich. Veď tma dokáže i z vlastného tieňa vykúzliť hrôzostrašného protivníka.
„To si si myslel, že ma s týmto vydesíš?" Muž v maske pokrútil hlavou a vykročil k nemu. Stal si mu naproti ako muž, ktorý čelí výzve iného muža. Akoby ho vyzýval, nech spochybní jeho existenciu. Čosi zašuchotalo a za jeho chrbtom sa rozprestreli tmavé tiene, ktoré akoby ho vítali vo svojom objatí. Temné havranie krídla sa narovnali vo svojej veľkoleposti a potom sa mu opäť zložili na chrbte.
Min Ki bez dychu ustúpil pred tým tvorom. Teraz si už bol istý, že to nie je nikto zo scény.
„Čo si zač?" vydýchol do ticha, ktoré medzi nimi nastalo.
„Tengu, havraní démon a ty si syn človeka, ktorý zablúdil na moje teritórium." Zamyslene sa chytil pod bradou. To gesto bolo také ľudské, hoci ho pre masku nevidel celkom jasne. Bol si istý, že sa pod ňou skrýva ľudská tvár, hoci nebolo pochýb o tom, že ten okrídlený tvor má vo svojej podstate k človeku ďaleko.
„Čo by som mal teraz s tebou vykonať?" pýtal sa Tengu skôr sám seba, než kohokoľvek iného.
„Čo tak zabudnúť a nechať ma ísť?" nadhodil, čo toho tvora rozosmialo. Ešte šťastie, že život na výslní ho naučil dobre zvládať napäté situácie a kontrolovať sa. Práve teraz sa jeho zdanlivý pokoj ukázal byť veľmi dobrou kartou.
„To si nemyslím," prehodil pomaly s doznievajúcim úsmevom na perách, ktoré boli sotva viditeľné. „No mám nápad, syn človeka. Ľudia sa týmto miestam vyhýbajú, je to dávno, čo sme mali možnosť uvítať medzi sebou nového brata, pridaj sa k nám." Pomaly, systematicky začal krúžiť okolo neho a on z neho nespúšťal zrak. Cítil, že odvrátiť sa by bola chyba. Táto by mohla byť jeho posledná.
„Zostaň," navrhol prosto a v tej ponuke bol citeľný náznak rozkazu. „Zostaň a staň sa jedným z nás."
„Som človek, nie som ako... ako ty." Ku cti mu slúžilo, že hlas sa mu ani na moment nezachvel.
„O to sa neboj. Tengu sa nerodí ako Tengu, my ho z teba vychováme."
„My?" Tengu sa rozhliadol po korunách stromov, akoby to snáď bolo jasné. Rozhodil rukami a k zemi sa vzniesli ďalší okrídlení muži.
„Moji bratia," predstavil ich. „Povedz mi, syn človeka, necítil si sa niekedy v tom svojom svete osamelý?"
„Ľudia ma zbožňujú, milujú, nikdy nie som celkom sám." Samozrejmosť s akou to vyslovil, rovnako, ako by to povedal pri akomkoľvek rozhovore.
„Ale, čo nepovieš? Pozri sa na oblohu," ukázal jej smerom a on automaticky poslúchol. Jeho telo konalo reflexívne, no hoci na moment zazrel pomedzi listnaté koruny hviezdy, nič viac nevidel a hneď sklopil zrak k bytostiam, čo pred ním stáli. „Hviezdy. Koľkí ľudia ich milujú a ospevujú ich krásu, vzhliadajú k nim, no nikto sa ich nemôže dotknúť. Nikto, ani len oni sami navzájom. Sú také osamelé," preniesol svoj dravý pohľad z oblohy späť na neho, „rovnako ako ty."
V prvej chvíli nevedel, čo na to povedať. Hlavná myšlienka mu neunikla, no nedokázal jej odporovať, v srdci cítil, že bola pravdivá. No láska ľudí, ktorí k nemu vzhliadali, mu často dodávala silu a nútila ho vstať z postele, čeliť ďalšiemu náročnému dňu.
„Možno sú osamelé, no i napriek tomu svietia ďalej." Tengu prikývol, snáď pochopil.
„Dám ti teda na výber. Buď ostaneš a staneš sa naším bratom, alebo splníš tri úlohy a dovolíme ti vrátiť sa k tvojim vlastným. Čo si zvolíš?"
Zahľadel sa na dav dlhovlasých mužov s havraními maskami a ebenovými krídlami. Pohľadom skĺzol po ich statných postavách, odhalených hrudníkoch, ľanových nohaviciach, spod ktorých im trčali bosé chodidlá. Dokázal by žiť ako oni? Sotva, narodil sa, aby žiaril, aj keď ho to občas vyčerpáva.
„Splním vaše úlohy." Tengu opäť naklonil hlavu, uvažujúc nad mladíkom pred sebou. Jeho jemná, takmer detská tvár, tmavé čokoládové oči s uhrančivým pohľadom skrývajúce sa pod ľadovo modrými šošovkami a pekne krojené pery. Chápal, prečo ľudí po fyzickej stránke priťahuje, hoci by s ním bolo veľa práce, aby z neho vykresal skutočného Tengu, ešte sa s tým malým človiečikom nechcel rozlúčiť. Za tou peknou a milou tváričkou toho bolo viac. Cítil, že sa v ňom niečo skrýva. Odvaha čeliť neznámemu. Postaviť sa hrozbe. Odvahu si jeho druh cenil rovnako, ako prefíkanosť a múdrosť.
„Nechceš si to ešte premyslieť?" Tengu ním bol uchvátený.
„Nie." Jednoduché, prosté odmietnutie. Definitívne a jasné. Tengu zašuchotal krídlami. Nečakal, že sa pod tou krehkou škrupinou skrýva tak rozhodný muž.
„Ako si želáš, syn človeka," vyslovil napokon. „Dostaneš tri úlohy a tri dni. Splň ich a si voľný, sklam a budeš náš. Daj mi svoje slovo, prisahaj."
„Budem prisahať, len ak vy prisaháte ako prvý." Taký mladý a taký odvážny. Čo ho naučilo takému vystupovaniu?
„Hovorím za všetkých svojich bratov. Prisaháme, že ak splníš naše úlohy budeš voľný." Ruku si priložil na srdce, zatiaľ čo na ňom visel pohľadom.
Tak teda dobre. „Prisahám, že ak nesplním vaše tri úlohy, stanem sa jedným z vás."
„Výborne," odobril démon a ukázal na strom po svojej pravici. „Čas plynie a tvoja prvá úloha je na dohľad. Vyšplhaj do koruny najvyššieho spomedzi stromov a prines nám hviezdu."
Min Ki sa zháčil, náhle pochopil prečo sú všetci taký pokojní, ich úlohy sú nesplniteľné, akoby mohol na zem dostať hviezdu?
„To je predsa nemožné!" ohradil sa.
Tengu sa usmial nad jeho reakciou. „Chceš sa vrátiť do svojho sveta? Tak nájdi spôsob, ako nám dať hviezdu." Opäť ukázal na strom po pravici. „Veľa šťastia, syn človeka." S tým ustúpil a spolu so svojimi bratmi sa usadil do koreňov vyrážajúcich spod zeme.
Napäto sa obzeral po svojich čudných divákoch, preskakoval pohľadom medzi nimi a stromom, na ktorý ukázal.
Neustále si opakoval inštrukcie k prvej úlohe. Stál, akoby snáď i on sám vrástol do zeme, zapustil korene a stal sa jej súčasťou. Možno tak zotrval len niekoľko minút, možno ubehli celé hodiny, keď v tom precitol a náhle si uvedomil, že slnko začína preberať vládu nad oblohou. Ešte raz si zopakoval jednoduché inštrukcie. Najvyšší strom, nájsť ho bolo nemožné, musel by prečesať celý les a i tak by zo zeme nikdy nebol schopný určiť, ktorý z nich je bezpochyby tým najvyšším. No neuniklo mu, ako opakovane ukázal k jednému a tomu istému stromu. Možno to bola pasca, možno prachsprostá náhoda, no možno, len možno, to bol spôsob akým mu dať šancu uspieť.
Musel sa spoľahnúť na svoj inštinkt.
Podišiel k stromu a jeho koreňom, ktoré si podobne ako mnohé iné prerazili cestu na povrch. Postavil sa na ne a mocne sa odrazil. Zachytil sa o najnižší konár a vyšvihol sa naň. Je tanečník, v na pohľad útlych rukách i nohách má silu a vďaka tréningom má i výdrž. Šplhal sa čoraz vyššie. No neustále si opakoval, že sa nesmie dívať dole. I pódiá boli občas privysoko, trik bol v tom, dívať sa pred seba, na svoj cieľ, sústrediť sa na svoju úlohu. Nezaváhať, nespadnúť.
Postupoval rýchlo a počínal si obratne, hľadel do koruny nad sebou, a keď sa konečne vyšplhal na miesto, ktoré by sa snáď dalo nazvať vrcholom, dovolil si opäť zaváhať. Na nebi zostala už len jediná hviezda a i tá sa pomaly ukrývala do nekonečnosti vesmíru, aby unikla hrejivým lúčom slnka. A aj keby ich tam bolo viac, aj keby bola nimi celá obloha posiata, akoby ich mohol získať? Nie je žiaden superhrdina z románu, už tak bola jeho situácia absurdná, no predsa musel byť nejaký spôsob, ako danú úlohu splniť.
Rozhliadol sa z výšky po okolitých stromoch, bezpochyby patril tento k jedným z najvyšších, no bol si istý, že ani na takto vysokých stromoch hviezdy jednoducho nerastú. Frustrovane si prehrabol dlhé čierne vlasy, ktoré mu nepatrili. Spotená pokožka pod nimi ho svrbela a tak ich zahodil do hlbočiny pod ním. Oprel sa o strom a premýšľal: hviezdy, hviezdy, kde tu má vziať hviezdy?
Slnko stúpalo čoraz vyššie, začínalo mu byť čím ďalej tým väčšie teplo, ale smäd ani hlad necítil, čo bolo zvláštne. Možno to bolo tým zvláštnym rozmerom, v ktorom sa ocitol, no žiadna z ľudských potrieb ho neodvádzala od jeho úlohy. A tak len hľadel do diaľky a dúfal, že uvidí niečo, čo mu pomôže vyriešiť úlohu.
Bol natoľko zaujatý prečesávaním okolia, že ho omamná vôňa zo začiatku nezaujímala, hoci sýto napĺňala vzduch vôkol neho. Bola to bohatá, sladká vôňa, pripomínajúca akési tropické ovocie. Poťukávala mu na rameno a dožadovala sa jeho pozornosti, natoľko silná bola, až sa postupne stávala takmer neznesiteľnou. Tak veľmi sa sústredil na okolitý svet, že zabudol kde sedí a čo sa vôkol neho deje. Rozhliadol sa a uvedomil si, že sa ocitol v záplave drobných bielych kvetov, z ktorých vône sa mu motá hlava.
Zrak sa mu rozostril, pravdepodobne to nebola náhoda, ale účinok tej vône. Uchopil medzi prstami jeden z drobných kvietkov a zahľadel sa naň. Tancoval mu pred očami, musel sa pevne držať konára nad sebou, aby sa neporúčal k zemi.
Šlo o drobný biely kvietok s piatimi lupeňmi a žiarivým stredom. Taký drobný a taký krásny, zdalo sa, že v slnečnom dni pohlcuje svetlo a vládne prazvláštnym svitom. Vyzeral ako drobná hviezda.
Ani nevedel prečo, len ich pár utrhol a v tom náhlom popude sa začal zberať k zemi. Musel postupovať oveľa opatrnejšie, ako keď šiel hore. Z tej vône sa mu motala hlava a zrak sa mu čoraz viac rozostroval. Cítil sa unavený, neuveriteľne vyčerpaný, ale bol odhodlaný prekonať sa. Veď koľko nocí zostal hore a takmer nespal, lebo musel pracovať? Nedokázal ich spočítať. A tak to, čo ho nakoniec držalo na nohách, keď zostúpil na zem a potácal sa k pokojnej skupinke démonov Tengu, bolo len číre odhodlanie dokončiť svoju úlohu, prácu.
Siahol si do vrecka a z dlane sa mu na zem vytrúsilo zopár tých zvláštnych kvietkov. „Sú ako hviezdy," zamrmlal a stratil vedomie.
Sníval sa mu zvláštny sen. Na pokraji medzi snením a vedomím, na tej pomyselnej hranici sám sebe dohováral, aby menej pracoval a viac spal. Jeho hlava totiž tentokrát vyfabulovala niečo až neuveriteľne fantaskné.
Otvoril oči v presvedčení, že bude ležať vo svojej posteli, no aké bolo jeho prekvapenie, keď si uvedomil, že je na mäkkom lístí a pod hlavou má nie práve pohodlný balvan? Posadil sa a pomasíroval si krk, ktorý ho neuveriteľne bolel, pri tom náhlom pohybe sa mu v hlave rozozvučali zvony a trvalo ešte niekoľko minút kým sa dokázal zorientovať. No keď sa mu to podarilo, spomenul si.
Vzhliadol pred seba a na náprotivnej strane sedela v kruhu usadená skupinka okrídlených mužov. V tichosti meditovali, ani jeden z nich nahlas neprehovoril, no vo chvíli, keď sa pokúsil postaviť a podnapito sa zatackal ho zachytila čiasi ruka. Tengu, ktorý s ním komunikoval ako jediný, sa nad ním týčil a pomáhal mu udržať rovnováhu.
„Výborne, splnil si prvú úlohu, no pridlho si ignoroval účinky Hoshi Nemuri. Spal si viac ako dvanásť hodín. Priniesol ti hviezdny kvet pekné sny?"
Ignoroval jeho otázku. Zaskočil ho časový údaj, ktorý mu ukrojil z limitu na ďalšiu úlohu. „Úloha," vyslovil len a striasol zo seba jeho ruku.
Ten slabý tvor, ktorým kedysi býval, mu pripadal obdivuhodne silný, bol aj on niekedy taký? Jeho sila nespočívala v jeho svaloch, ale v jeho duši. Aký silný človek musí byť, aby mohol viesť jeho život? To bolo po prvý raz, čo sa nad tým Tengu zamyslel.
„Mal by si si odpočinúť," upozornil ho démon, no zoslabnutý a ešte vždy trocha omámený Min Ki ho nepočúval. Odhodlane si opakoval svoje.
„Úloha."
Tengu si vzdychol. „Tvoja druhá úloha na teba čaká pod zemou. Nájdi v temnote tvora, ktorý je tvojim verným odrazom."
Min Ki sa na neho zahľadel a bolo vidieť, ako i cez hmlistý závoj uvažuje a dumá o význame jeho slov. Už zistil, ako fungujú tieto úlohy. Prvý úspech bol dielom šťasteny, ako sa popasuje s druhou?
Všetci démoni Tengu sa spolu s ľudským mužom presunuli k ústiu jaskyne. Ich vodca kývol jej smerom, aby vykročil a vyriešil druhú úlohu. A veru že neotáľal. Cítil, ako omámenie z jeho tela i mysle vyprcháva, dokázal už priamo kráčať a končatiny neboli také ľahké ako pred chvíľou. Opäť sa cítil byť sám sebou.
Za prvou jaskynnou zákrutou ho čakalo prekvapenie. Očakával chlad, vlhko a nepreniknuteľnú tmu, v ktorej bude pátrať po čomsi, čo mu bude odrazom. Možno jaskynné jazierko, či zamrznutú plochu, alebo nejaké zastrčené zrkadlo, no toto nečakal.
Zo stropu až k zemi sa spúšťali kryštálové steny, ktorých tlmená žiara vyháňala temnotu zo všetkých kútov. Nebolo tu jediného miesta pre tmu, nebol tu kút, v ktorom by sa mohla skryť. No plochy boli zároveň zrkadlom. Jeho odraz sa na neho díval rovnako zmätene, ako sa on sám cítil. Čo to má znamenať?
Obišiel podzemný priestor, nebol príliš veľký a mal kruhový pôdorys. Bol však natoľko dokonalý a tak dobre osvetlený, že temnota tu mala smolu. Na jednu stranu mu odľahlo, že sa nebude musieť po tme potácať jaskynnými katakombami, na druhú stranu ho znepokojovalo zadanie úlohy.
Prechádzal sa pomedzi kryštálové veže a dôkladne si prezeral každý jeden zo svojich početných odrazov. Pripomínalo mu to tam zrkadlový dom zo zábavného parku, kde bol ešte ako dieťa, no tam stačilo nájsť cestu von, tu... Ani netušil, čo by mal robiť tu.
Cítil sa bezmocne, teraz to na neho doľahlo ako mocné Thorove kladivo. Celú večnosť strávil skúmaním stien z kameňa i z kryštálu, pozoroval sám seba a hľadal náznaky temnoty. Možno ide o kryštál s tmavým pozadím? No taký tu nebol.
Nech sa akokoľvek snažil, nič ho nenapadalo a mohol len tušiť, koľko času stihlo ubehnúť. Mohol tu byť deň, či dva, pripadalo mu to ako nekonečno.
Chrbtom sa oprel o jeden z kryštálov a zviezol sa na kamenistú zem. Zahľadel sa na svoje prázdne dlane a vzopäl ich. Možno v tichej prosbe, či modlitbe. Zrak mu padol na zem a poznanie mu uštedrilo poriadnu facku.
Teraz, keď to mal priamo pred sebou, zdalo sa to byť nad slnko jasnejšie. Hľadaj tvora v temnote, čo je ti verným odrazom. No v miestnosti nebolo kúska temnoty, no kde je svetlo, musí byť i temnota a on sa díval na jej siluetu, na svoj vlastný tieň.
Nestrácajúc viac drahocenný čas, rozhodol sa zariskovať. Vybehol do nočného ticha a pohľadom vyhľadal trpezlivo vyčkávajúceho vodcu havraních démonov.
„Našiel si tvora v temnote, syn človeka?"
„Tieň, je to môj tieň," vysúkal zo seba a odpoveďou mu bolo len chabé prikývnutie.
„Splnil si druhú úlohu, si pripravený pristúpiť k tretej, poslednej úlohe?" Tengu spýtavo naklonil hlavu, neuveriteľne mu tým pripomenul skutočného vtáka.
„Áno, koľko času mi na ňu ostáva?"
„Čoskoro bude svitať, máš čas do západu slnka."
„Dobre, aká je tretia úloha?"
Taký mladý a taký nedočkavý, no nemohol mu to mať za zlé. Bol tak blízko svojho cieľa, že ak teraz neuspeje, možno ho to celkom zlomí.
„V tomto lese musíš nájsť TO, čo ho drží pri živote, nájdi v ňom TO, čo pri živote drží nás všetkých. Prines mi TO, bez čoho by neprežila ani fauna, ani flóra, ani človek či tvor nadpozemský. Ak prídeš na to, čo to je a prinesieš mi to, potom budeš voľný." Všimol si, ako ho ten mladý muž sleduje, ako spracováva každé jedno vyrieknuté slovo, no tiež si všimol jeho stiahnuté obočie a sústredený výraz na peknej tvári. Príde na to? A prečo sa obáva, že by mohol zlyhať?
Díval sa za ním, keď zachádzal do lesného porastu a jeho chrbát sa vzďaľoval v prítmí. Videl, ako načúva zvukom lesa, chabým zrakom, neschopným dobre vidieť v tme, pátra po odpovedi na hádanku.
Ani si to neuvedomil, no želal si, aby uspel. Tak veľmi sa snažil vrátiť, tak veľmi to chcel, bol zvedavý, aký život tam na neho čaká. Prečo je taký odhodlaný uspieť v tejto výzve?
Min Ki sa predieral čoraz hustejším podrastom. Občas sa potkol, no nič na svete ho nemohlo zastaviť. Bolo až smiešne absurdné, že práve tretia úloha sa ukázala byť tou najjednoduchšou. No zdroj toho, čo musel nájsť, sa mu nedarilo vypátrať. Nepočul ani necítil to, bez čoho by nebolo života na zemi - vodu.
Blúdil lesom už tak dlho až začínal nadobúdať pocit, že podstata hádanky nespočíva v tom, aby dokázal určiť čo hľadá, ale v tom, aby to dokázal vôbec nájsť a nestratil sa pri tom.
Povedal to jasne. Musí ju nájsť a musí mu ju priniesť, potom bude voľný.
Vďaka východu slnka sa mu v lese pohybovalo o čosi jednoduchšie, tiež sa mu vďaka nemu podarilo určiť smer akým sa uberá a akým by sa mal vrátiť. Slnko bolo iste spoľahlivejšie ako stromy vôkol či odhad. Mieril priamo na východ, v ústrety teplým lúčom a slnečnej náruči. Dúfal, že mu slnko pomôže odhaliť trblietavú hladinu vodnej plochy, či v jeho svetle zazrie drobnú struhu brázdiacu si cestu lístím, no hoci zem bola veľmi vlhká, nebolo nikde počuť veselé žblnkanie potoka ani kvapkanie rannej rosy z lístia.
Deň sa krátil a čas ubiehal. Voda bola všade vôkol v pôde pod jeho nohami, no nevidel jediný prameň z ktorého by si jej mohol nabrať. Dokonca si našiel kus kmeňa, v ktorom by ju ako v miske mohol zaniesť k havraním démonom. Začínal byť bezradný a slnko pomaly, ale iste, začínalo skláňať svoju hlavu k horizontu.
Rozhodol sa klesnúť na zem, už nebolo času, musel si ho šetriť aj na návrat a už teraz bol priďaleko. Vzal zo zeme dva kamene a začal nimi kopať. Chvíľu trvalo, než sa dostal k pôde skrz popadané lístie, no potom to už šlo. Raz dva, raz dva, snažil sa držať tempo, rovnako ako pri tanci i tu mu tempo pomáhalo udržať potrebný rytmus a nepoľaviť.
Desať centimetrov, dvadsať centimetrov, utrel si pot z čela, no takmer okamžite pokračoval v tom vražednom rytme, tridsať centimetrov. Pod rukami sa mu začínala tvoriť nízka hladinka špinavej tekutiny. Bezpochyby vody. Hrabal ďalej. Ešte kúsok, ešte záber, ešte jeden, keď bola diera dosť hlboká a hladina bahnitej tekutiny dostatočne vysoká, ponoril do nej provizórnu misku a nabral z nej. Nebolo jej veľa. To bol fakt, ale lepšie málo ako nič.
Vydal sa so svojim pokladom na tŕnistú púť lesom. Musel byť opatrnejší, obozretnejší. Nesmel sa pošmyknúť, potknúť ani spadnúť. Nemohol prísť o jedinú kvapku tej vzácnej tekutiny.
Slnko začalo zapadať, čím mu jasne dávalo na známosť akým smerom by mali jeho kroky viesť. Tak ako predtým, i teraz ho nasledoval, no zatiaľ čo predtým mu kráčal v ústrety, teraz sa ho snažil dohoniť a spomaliť tak zákerne plynúci čas.
V jednej z posledných chvíľ, čo ešte slnko vládlo oblohe, vyrútil sa spomedzi stromov a démonovi podal misku z kmeňa spadnutého stromu. Všetci bratia sa zoskupili vôkol svojho vodcu a hľadeli na bahno, ktoré im doručil.
Tengu zdvihol hlavu a zahľadel sa na mladého muža pred sebou, obrátil misku z ktorej najskôr stiekol tenký pramienok vody, čo pripomínal skôr slzy, a potom z nej opadla hruda blata.
„Splnil si tretiu úlohu, týmto si voľný." Odľahlo mu, no všimol si, že ten muž sa na neho spod masky usmieva, netušil prečo. Nemal na úsmev dôvod, veď predsa uspel a môže ísť, neznamená to hádam, že on sám prehral?
Tengu k nemu podišiel a zľahka mávol rukou.
Svet sa zmenil a v šere stál len on a majestátna bytosť s havraňou maskou a rozprestretými krídlami. Jeho bratia boli preč. Oblečenie, špinavé a dotrhané po úlohách, vyzeralo ako nové, znova mal dlhé čierne vlasy, hoci si jasne spomínal, že ich zahodil už počas prvej úlohy.
„Čo to..." nebol schopný slova.
„Plním sľub, čo som ti dal. Splnil si úlohy, si teda voľný a vraciam ťa späť do tvojho času a doby. Bol si preč celé dni, no pre nich, to boli len minúty."
„Ďakujem," vzhliadol k nemu, vďačný, že dodržal svoje slovo. Nebol si istý, no kdesi hlboko tušil, že to takto i napriek splneným úlohám a sľubom nemuselo dopadnúť.
„To nič, syn človeka. Odpovedz mi len na jednu otázku," Min Ki sa na neho zahľadel a trpezlivo čakal. „Ak nechceš odpovedať, nemusíš. Je za tým len moja zvedavosť." Prikývol a ďalej vyčkával. „Povedz mi, aký život to vedieš, keď si ochotný preň toľko urobiť, aby si sa k nemu mohol vrátiť?"
Na to sa Min Ki zasmial zvonivým smiechom: „ťažký a osamelý život hviezdy," odpovedal mu, ešte vždy s náznakom úsmevu na pekne krojených perách a s bezchybným make-upom, „ale, vieš, nebyť tých ľudí, čo hviezdy milujú a ospevujú, vzhliadajú k nim, nikdy by som nedokázal žiariť tak jasne."
S tým sa otočil okrídlenej bytosti chrbtom a vyrazil v ústrety svojmu žiarivému svetu. Už sa mu nezdal byť taký osamelý, už sa mu nezdalo, že musí predstierať, aby ho ľúbili. Toto je on, toto všetko, ako na povrchu, tak i vo vnútri. Harmónia, nič viac tomu nechýbalo, a vďaka tým úlohám a zvláštnym bytostiam si konečne uvedomil, koľko mu toho tento život dal a ako veľmi ho jeho život obohatil.
Nie je sám, nikdy nie je a nebude celkom sám, kým má svoju skupinu, fanúšikov a možno, jedného dňa, tu bude i niekto, kto pre neho bude celým svetom.
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro