Neviem čo to bol za blbý nápad sa ísť prejsť do parku, keď sa nad tým spätne zamyslím. No čo už. Napadlo mi, že sa pôjdem večer prejsť a aspoň si vyvetrám hlavu. Len som si na seba hodila mikinu a išla som vonku.

Chcela som ísť do parku. Okolo mňa bolo aboslútme ticho. Počula som ako listy šumia v jarnom večernom vánku. Miestami mi to pripomínalo jeseň. Vietor mi vial do tvár a cítila som ako si moje niektoré vlasy našli cestu von z drdola. Stále som si príliš neuvedomolovala čo sa deje. Nedochádzalo mi, že Briana už nikdy neuvidím. Nedochádzalo mi ani to, že rodičov už spolu nikdy dobrovoľne neuvidím. Akurát tak na rozvode. Nedocházalo mi vôbec nič.

V hlave som mala hmlu a abolútne som nerozmýšľala. Nerozmýšľala som ako to bude ďalej. V tej chvíli mi to bolo jedno. Hlavne, že som od nich odišla. Doma sa jednoducho nedalo byť. Cítili ste tú napätú atmosfréru.

Tyler po dlhom čase zaliezol do svojej izby a netuším kedy má v pláne z nej výjsť. Asi až vtedy keď bude hladovať. Ani jemu vtedy pri stole nebolo do smiechu. Nebol to Tyler.

Nebola som to ja. Tento deň je ako prekliaty. Nie, on je určite prekliaty. Dorazila som do parku. V diaľke som počula hlasy, ale mohla som si myslieť, že v Toronte ticho nie je nikdy. Nikoho som nevidela a tak som sa prechádzala po parku. Slnko zapadalo. Na tvári mi svietili jeho posledné dnešné lúče. Obloha zčervenela. Nikdy som takto zaujato nesledovala západ slnka. Tento raz mi to pripadalo úžasné.

A tento môj úžas spôsobil to, že som si takmer nevšimla tretiu ranu dňa.

______________________________________________________

Tak dnes trošku kratšia časť, ale pomaly sa to rozbieha. 💕
Čo si myslíte, čo bude tretia rana dňa pre Zaru? 💔