Zas sa opakoval ten istý scenár, ktorý sa dnes už odohral. Dve rany v jeden deň. Mala som toho plné zuby. Prečo teraz? A naraz? Na tie otázky som vedela, že mi nikto neodpovie. Slzy mi stekali po tvári a premýšľala som o mojom živote. Nechcela som plakať. No zastaviť to nešlo. Chcela som byť silná ako predtým, ale toto ma totálne zmohlo.

Ležala som len tak bezvládne na posteli. Keď som si bola istá, že rodičia už nie sú v kuchyni, vybrala som sa tam. Uvarila som si teplý čaj a v chlpatom župane som zaľahla do postele. Nebolo ani osem hodín, ale ja som sa nevládala ani pohnúť. Dopila som čaj a vstúpila do mňa akási energia. No nehovorím, že som teraz nejaký superman. Len proste som už hýbala telom svojvoľne a necítila som sa tak blbo. Stále mi po tvári nekontrolovane stekali slzy. Dala som im voľný priebeh.

Netušila som čo by som mala urobiť a tam som sa rozhodla, že napíšem Lucy. Amy odišla dnes na obed, po tom, ako sme sa rozlúčili na jazykový pobyt do Španielska. Lucy bola moja jediná možnosť. Bývali sme od seba iba o jednu ulicu ďalej .

Zarka❤️🌸😈 : Ahoj, potrebujem sa s tebou porozprávať, môžeš? 😀
Lucy👩‍❤️‍👩💕😇: Prepáč, ale teraz nie. Mama ma potrebuje doma. 😐
Zarka❤️🌸😈 : No dobre, a čo zajtra? 😉
Lucy👩‍❤️‍👩💕😇: Jasné, zajtra o 10 pri parku. 💕
Zarka❤️🌸😈 :Ok, maj sa. 💜
Videné

No úžasné! Tak a môžem sa topiť ďalej v zármutku. Viem, že teraz sa rozvádza veľmi veľa manželstiev, ale každé jedno dieťa z takej rodiny vám povie to isté. Je to hrozné. Tie spomineky pomaly, ale isto blednú. Neviem ako sa mám cítiť. No a k tomu Brianovi. Tiež nie je sranda keď sa vám odsťahuje frajer do úplne iného mesta a viete, že je koniec. Ešte aj moja kamoška sa na mňa vykašľala. Chápem, že teraz nemôže, ale aspoň sa ma mohla spýtať čo sa deje. No uvidím zajtra. Možno má aj ona blbý deň ako ja. Ale ale ako ju poznám, povedala by mi to prvá a hysterčila by.

Ešte tu bola aj iná možnosť...