Keď som sa upokojila, prezliekla som sa do teplákov a pohodlného trička. Na tepláky nemá fakt nič. Toto oblečenie sa aj hodilo k mojej nálade. Všetko som mala na háku. Odlíčila som, pretože moja roztečená maskara mi robila z tváre jokera. Aspoň som sa cítila uvoľnenejšia.

Zišla som dole schodmi do kuchyne na večeru. Ostatní už večerali. Mame sa pri pohľade na mňa na chvíľu usmiala. No v sekunde keď som si sadla za stôl s tanierom, jej úsmev bol preč. Sadla som si vedľa Tylera a on sa uškrnul. Nemala som náladu sa s ním naťahovať a tak som sa tvárila, že o ničom neviem. Nie je taký tupý, že by nevedel, že predstieram, keďže videl moju tvár. No radšej bol ticho pri pohľade na našich rodičov.

„Musíme vám niečo povedať." Mama sa pozrela na oca a on len slabo prikývol. Bolo vidno, že sa k tomu odhodlávali.

„Je nám to ľúto, ale rozvádzame sa." Tylerovi spadla z ruky vidlička a ja som sa začala dusiť so zemiakmi v hrdle. Tyler ma tresol po chrbte, akože so starostlivosti, ale ja som videla, že ho to pobavilo. No potom mu tento výraz zmizol z tváre. Ja som sa odkedy som prišla domov tvárila akokeby mi ušli včely, takže môj pohľad sa veľmi nezmenil. Až na pocity nechápavosť a nesúhlas.

„Vy si z nás robíte srandu? Neverím vám!" Tyler ma predbehol s otázkami. Bola som mu vďačná, že môžem byť ticho a nemusím rozprávať. Už som vedela prečo som mala pocit, že mi niečo mama skrýva. Takže presne ako Brian, nepovedala mi to skôr a asi sa dohodli, že mi uštedria dnes dve rany zároveň. Takže ďakujem.

„Nerobíme si z vás srandu. My dvaja sa už nemáme o čom baviť. Vy ste už skoro dospelí tak by ste to mohli chápať." Otec to vzial do svojich rúk.

Z oka mi vypadla slza. Ja to už nezvládam. Oni sa na mňa pripravili? Chcelo sa mi na všetkých kričať a cítila som ako sa mi moje vnútro rozpadá. Všetke tie spomienky... Mama už vyzerala, že to dlhšie nevydrží. Perami mi naznačila: neplač. Ale to sa nedalo, ja s bratom sme sa trápili (aj keď on si to možno neprizná, ale videla som to na ňom) ešte sa trápila aj mama a nemala na výber. Poznám ju. Určite rozvod inicioval otec. Jej praskalo srdce aj z toho, ako nás s Tylerom vidí, že to je pre nás nepochopiteľné.

„Otec bol si to ty, však?" Konečne som sa osmelila, a povedala som mu otázku na rovinu. Videla som ako znervóznej. Dovtedy bol celkom kľudný. Asi som ho rozhodila.

„Áno. Musíte to pochopiť, či už teraz, alebo neskôr." Tyler to už nevydržal a z rachotom odišiel od stola a zamieril do svojej izby. Ja som tam ostala sedieť a nechápavo som na nich pozerala. V tom mi niečo napadlo.

„Môžem vás ešte o niečo poprosiť?" Hodili na seba nechápavé a pre mňa nezrozumiteľné pohľady a prikývli.

„Mohli by sme ísť v lete na poslednú spoločnú dovolenku? Je to posledné čo od vás dvoch ako manželoch budem chcieť." Aké diplomatické. Neviem prečo mi napadlo práve toto, ale myslela som to úplne vážne. Chcela som s nimi aj s Tylerom ísť na poslednú spoločnú dovolenku.

„No keď ti na tom tak veľmi záleží, tak dobre, ale neviem či pôjde s nami aj Tyler." Mala som aspoň akú takú radosť. Snažila som sa sústrediť na jedlo, ale nedalo sa to.

„Nebojte sa, toto už nechajte na mňa. Ale aj tak vám toto nikdy neodpustím." Tieto slová boli posledné, ktoré som im povedala keď som odchádzala z kuchyne. Otec za mnou ešte niečo kričal, ale myšlienkami som už bola niekde inde. Mierila som do izby. Znovu.