5. Kapitola
Brian si ma všimol a doslova podskočil na lavičke. Prišla som k nemu. Už pred ňou stál a objal ma. Cítila som z neho napätie. Ešte som ho takého nezažila. Teda, presnejšie, pri mne taký nebol.
„Ahoj." Len toto z neho vyšlo. Zvyčajne bol zhovorčivejší. Ďalší dôvod, ktorý dokazuje, že tu niečo nehrá. Sadli sme si na lavičku a chytil mi moje ruky do tých jeho. Videl aký mám pohľad a tak znervóznel ešte viac.
„Brian, čo sa deje?" O Tylerovi som nehovorila. Chcem to počuť od neho bez akýchkoľvek pripomienok.
„Zara, jaa... No, počúvaj," zasekol sa, „Ja ti musím niečo povedať." Čo sa deje? Koľkokrát to mám zopakovať?
„Sťahujem sa." Jedna veta a aj tá mi dokázala rozbúchať silnejšie sdrdce. Musela som sa oprieť o operadlo lavičky. Brian si to samozrejem všimol.
„Je ti dobre?" Na tvári mal starostlivý pohľad, ale ja som napriek tomu vybuchla.
„Tak ty mi tu povieš v jednej vete, že sa sťahuješ. Vôbec si sa mi to neobťažoval povedať predtým a ešte sa ma aj pýtaš či som v poriadku? Poznám ťa takže nezopakuj tetaz tú istú otázku, inak by si to urobil." Trochu sa odtiahol s pohľadom si ok? a pri mojej poslednej vete sa pousmial ako debil. Ja ho poznám a viem, že po mojom výbuchu by sa znova spýtal, či som v poriadku.
„Prepáč, ale ja som nevedel ako ti to mám povedať." Typická odpoveď chlapov. Založila som si ruky v bok a mierne sa od neho pootočila na čo hneď zareagoval a obrátil ma naspäť. Pozerala som naňho vyčítavým pohľadom a vedela som, že pochopil. „Takže radšej si mi nepovedal nič, že? Kedy vlastne odchádzaš? Kedy a kde?" Vedela som, že keď odíde ďaleko, je to koniec. Možno by to chvíľu vydržalo na chatovaní a telefonovaní, ale potom ďalej nie.
„Odchádzam o 3 dni. Po jarných prázdninách nastúpim už tam do školy. Sťahujem sa do Montrealu. Oco tam dostal robotu. Lukratívna ponuka." Cítila som, že sa hnevám a zatínala som ruky. Po tvári mi aj tak stekala slza. Neviem či z hnevu alebo zo smútku. Nebola som ani z jedného nadšená. Brian mi opatrne z líca utrel slzu a pozrel na mňa s jemným úsmevom. To ma ešte viac vytočilo.
„Ako sa môžes smiať? Preboha veď to nie je normálne. Ak to chápem dobre, tak ty si sa so mnou práve rozišiel?" Ďalšia slza. S Brianom som bola celkom dlho a mala som s ním veľa spomienok a zážitkov.
„Ja sa s tebou nerozcházam, len vieme obidvaja, že keď odídem inak to fungovať nebude. Ďalšie 3 dni si užijeme a potom... No a potom, ehm, odídem."
Doplnila som ho: „A bude koniec." Chvíľu sme tam len tak sedeli so sklesnutou náladou. Teda ja som ju mala určite.
„Na čo sa budeme trápiť?" Vyšlo zo mňa prvé po chvili ticha. Bola som s tým stotožnená. Dávala som sa dokopy. Nechcela som byť zraniteľná zamilovaná pubertiačka. Brian ostal zmätený.
„Ako to myslíš? Chceš sa rozísť?" Nevedela som či chcel počuť toto, alebo som mu nejako ublížila.
„Myslím to tak, že aj tak viem, že odchádzaš a už sa neuvidíme, tak na čo sa trápiť? Môžme ísť ešte niekam, ale potom je to už zbytočné. Zbytočne budem revať do vynkúša." Bolo to úplná pravda. Ale bojím si priznať, že toto čo je, alebo teda bolo, medzi nami, nie je láska. Neviem čo to je, ale keby to bola láska, bojovala by som za ňu. Robila by som všetko možné aby som to zachránila a to isté aj on. Tu mi to je jedno. Nemám nádej alebo čo. Ako plakať by som za ním plakala, ale udržiavať nasilu kontakt keď aj tak vieme ako to skončí, je zbytočné.
„Neviem čo ti na to mám povedať. Asi máš pravdu. Tak čo dáme dnes kino?" Bola to jediná možnosť ako v dobrom ukončiť náš vzťah. V kine sa aj začal aj a tam aj skončí.
„Dobre, poďme." Usmiala som sa a chytil ma za ruku. Pravdepodobne poslednýkrát. Išli sme po parku a mala som pocit, že aj keď to nebola láska, teraz som si istá, záleží mi na ňom a mám ho rada. Aj keď odíde, dúfam, že na mňa nezabudne.
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro