Bohužiaľ, (alebo našťastie) som to uvidela. Najprv som si myslela, že je to iba obyčajný pár, ktorý sa prechádza večer po parku. Väčšina tak ako aj ja nedávno, totiž chodila na takéto večerné precházky do parku. Ten chalan mal mikinu s kapucňou, čiže do tváre som mu najprv nevidela. Dievča vyzeralo takmer ako ja, až na to, že mala blond vlasy.

Keď som sa pozrela bližšie, a áno, aj som pristúpila bližšie, uvidela som moju najlepšiu kamošku. To by nebolo ani nič zlé, len by som sa trochu nahnevala, že mi nepovedala, že má frajera, keďže o mne a Brianovi vedela všetko. Asi moja chyba. No šok mi spôsobil ten chalan, s ktorým bola. Ha, teraz si poviete, že to bol Brian. Asi vás sklamem. To by bola potom aká dobrá telenovela. Len mne by neprišla aboslútne smiešna a ostatným áno. Nebol to Brian. Našťastie. Ale ani od toho chalana čo bol s Lucy by som to nečakala.

Bol to Ryan. Toho som vám ešte nespomínala. Poďme pekne od začiatku. Ryan je môj najlepší kamarát. Ja chodím tancovať do jedného tanečného štúdia a on tam chodí so mnou. Teraz nemáme tréningy pretože sú prázdniny, tak asi preto som sa k nemu ešte nedostala. Poznám sa s ním odkedy tam chodím, čiže asi 3-4 roky. Nemôžem povedať, že v škole nemám nejakých kamarátov, lebo sú tam nejakí, ale to skôr iba z nutnosti aby sme spolu vychádzali. Ale Ryan je taký ozajstný kamarát. Skoro ako kamoška. Raz so mnou dokonca bol nakupovať a vie si človek vypočuť. Fakt fajn chalan.

Ale bod zlomu. Prečo ma to tak prekvapilo, že sú spolu? No je to preto, lebo keď som Ryana s Lucy zoznámila, prehodili spolu slová ahoj a ahoj. Potom mi Lucy hovorila ako ho ona neznáša. Iróniou osudu bolo, že presne v ten deň mi to povedal aj on. Takže som sa pre nich delila. Mala som rada obidvoch a už som si zvykla, že sa nemusia.

Hneď ako som im tam videla do tvárí, a vedela som, že sú to oni, povedala som si jednu otázku, ktorú som dnes už opakovala. To už aj oni mi to robia naschvál? Držali sa za ruky a prechádzali sa po parku. Ja som tam stála a pozerala som na nich. Lucy sa smiala jej typickým smiechom a Ryan si pripadal veľmi dôležitý. Ani sa mu nevidím. Keď si chce udržať Lucy, bude musieť mať veľkú dávku trpazlivosti. Kto vie, ako dlho to už ťahajú. No ja som už vtedy stratila nervy. V ten deň som mala dosť. To už som Brianovi nestála za to aby mi to povedal skôr, ani rodičom som za to nestála, a teraz aj im nestojím za jednú blbú vetu, ktorú by mi povedali- že spolu chodia. Čo si myslia, že by som ich zabila za to?

Prišla som za nimi. Chytila som sa Lucyinho pleca a cítila som ako sa mykla. Ryan sa automaticky otočil, pretože cítil reakciu Lucy. Potreboval ju brániť. Ustúpila som a hodila na nich nechápavý pohľad. Ale keď sa obidvaja pozreli na mňa, Lucy prestala dýchať a Ryanovi spadla sánka. Obidvaja boli nervózni.

„Ale, ale hrdličky. Čo vy tu?" Kým som vybuchla, chcela som si užiť tie ich pohľady a hľadanie správnych odpovedí. Asi sa nezhodli telepaticky čo povedia a tak ostali ticho. Bola som čoraz viac nervóznejšia a musela som si hrýzť spodnú peru.

„Lucy, nevravela si, že musíš byť doma? Preto si sa vykašľala na svoju najlepšiu kamarátku keď potrebovala pomoc?" Teraz som mala uprený pohľad na Lucy, ktorá naberala farbu.

„Prepáč, Zara. Jaa...ehm... Nevedela som ako ti to povedať." Zas tá istá odpoveď.

„To už vám," už som sa pozrela aj na Ryana, ktorého môj pohľad nepotešil, „nestojím ani za to, aby ste mi to povedali?" Asi si myslel, že som naňho zabudla. Mala som zvýšený, ale skôr vyčítavý tón hlasu. Mala som ho oprávnene. Štvali ma. Moji najlepší kamaráti mi toto zataja?

„Bolo to komplikované. My sme nevedeli ako to je." Ryanovi tá diplomatickosť nepomohla.

„Ale už to viete, však?" Nemohla som sa zdržať komentára. Možno si vravíte, že to bola prehnaná reakcia, ale toto som od nich nečakala a zranilo ma to. Ale tak som vôbec nevyzerala.

„Zara upokoj sa, prosím. Ja ti to vysvetlím. Teda my ti to vysvetlíme." To už som bola na odchode. Zastavila som sa v pol kroku, no nechystala som sa odpovedať na Ryanovu trápnu vetu.

„Vieš čo Lucy! Dnes som mala ten najťažší deň môjho života. Brian mi povedal, že sa sťahuje o 3 dni do Montrealu, takže je koniec. Ani on sa mi to neobťažoval skôr povedať. Potom mi moji rodičia oznámili, že sa rozvádzajú a vedia to dosť dlho. Ani im som za to nestála. A zrazu, idem sa prejsť a koho nevidím. Mojich najlepších kamarátov, ktorým taktiež nestojím za to, aby mi povedali, že spolu chodia. Ešte pre mňa máte niečo pripravené, lebo ja to ďalaj nevydržím." Bolo to vonku. Konečne.

A bolo mi jedno, že ma počulo celé Toronto. Pozrela som sa na nich a oni si vymenili nechápavé pohľady.

„Je mi to ľúto." Lucy sa premohla a vyslovila aspoň toto. Naznačila gestom, že ma objíme a to isté aj Ryan, ale ja som už bola na odchode a nepotrebovala som počúvať ich ľútostivé reči. Otočila som sa a odišla som.

Skutky sa už stali a za niektoré malým dielom môžu. Už sa to jednoducho nedá vrátiť. Cestou z parku som cítila, že sa mi kotúľa po líci slza. Zas. V hlave som mala strašný zmätok a nedokázala som rozmýšľať racionálne.

Ešte ma niečo dnes čaká?