Hneď ráno ako som sa zobudila som vo veľkom začala vybavovať kufor pretože som vedela že tu nebudem krátko. Vybavila som si veci , prezliekla som sa a zišla som dole. Vošla som dole do kuchyne kde už Anita robila lievance na raňajky.
,,Mmm to vonia výborne." povedala som keď som sa postavila vedľa nej a začala som si robiť čaj.
,,Ako sa ti spalo?"špirála sa Anita.
,,Celkom dobre."odpovedala som .
Odrazu ako by sa na hornom poschodí slony prechádzali. Ale .... nie boli to deti Anity a jej muža. Zbehli dolu po schodoch a
začali a znovu sa ma pýtali odkiaľ som a či mám vlastných rodičov. Povedala som im to už veľa krát ale čo tento krát som mala povedať nie? Aspoň niekoho zaujímal príbeh života prostého dievčatá bez kamarátov.
Sadla som si. Na ľavú stoličku si sadol  Hector. Na pravú stoličku Lucian a na nohu si mi sadla najmenšia trojročná Mallory a začala som im rozprávať môj príbeh. Všetci traja pozorne počúvali ako by ho počuli prví krát . Potom na stôl Anita dala čerstvo urobené lievance. Deti na na nich  vrhli ako by týžden nejedli. Ja som si zobrala tiež a napila som sa čaju.
O hodinu neskôr som sa vybrala vonku . Keďže vonku svietilo  slnko, bolo príjemné teplo. Skoro pol hodinu som sa prechádzala von a potom som sa znovu vybrala domov.
Vošla som dnu. V dome bolo úplne ticho pretože deti odišli do školy a škôlky a rodičia do roboty. Takže som mala čas na všetko čo som do teraz v Paríži nemala: ticho. Išla som do izby a na počítači som si
pustila film.