Každý deň som sa chodila prechádzať po malej dedinke v ktorej som žila z mojimi rodičmi. Mala som rada prírodu tak isto ako aj knihy na ktoré bohužiaľ nemáme ani nikdy nebudeme mať peniaze. Mamina s ockom sa snažili zarobiť čo najviac peňazí koľko len mohli a tak som sa rozhodla zakročiť aj ja. Bežala som domov najrichlejšie ako som len mohla aby som im mohla povedať môj nápad.
,,Mami?,oci?"Povedala som udychčane.
,,Áno zlato ?"Odpovedala mama.
,,Čo keby som šla do opatrovaľskej rodine a opatrovala by som im ďeti ?"
,,A kam chceš ísť ?"
,,Do Paríža."odpovedala som z istotou že sa mi to podarí.
,,Preberieme to pri večeri dobre?"
,,Dobre."odpovedala som hrdo .
Vždy som chcela ísť do Paríža bohužiaľ som si ten sen až do teraz nemohla splniť. Pri večeri sme sa o všetkom porozprávali a ocko a mamina zo všetkým súhlasili .
Hneď na druhý deň zverejnili správu: ,, Chcete chodiť do roboti ? Napíšte nám a mi vám deti poztrážime. Zavolajte na číslo 0894215.Každý deň som sa pítala mami či náhodou niekto neodpísal ale nič.
Čakala som asi tri mesiace až kým som neprišla domov a zatvorila sa do izby bez nádeje že ešte niekto nepodpíše.

,,Zlato niekto odpísal."
,,Čo?"
Postavila som sa z postele a šla som za mamou. V správa bola od jednej mamičky ktorá má dvoch synov a manžela.
,,To je super pôjdem do Paríža."
,,Uži si to tam zlatko ." Povedala a z očí jej vitiekli slzy.
Veľmi som sa tešila ale zároveň som sa aj bála. Hlavou mi lietali rôzne otázky : Aký budú tí  ľudia ?, Kde bývajú ? ,Majú už nejáke deti ?
Z hlavou plnou otázok  som si bola ľahnúť.
Ráno som vstávala skoro pretože by som nestihla lietadlo.