,,Zara, veď hovorím že ťa mám rád, ale že naozaj rád. Chápeš ma?" on to myslí ako že...chodiť spolu? Nie určite to tak nemyslí, btws kto by ma chcel. Povolila som objatie a postavila sa pred neho. ,,Nechápem ťa ako to myslíš?" on zdvihol obočie a asi si pomyslel, vážne to nechápe? Bože zas jej to budem musieť zopakovať.

,,Ako to myslím? Ja to myslím tak že či by si to so mnou neskúsila." teraz som ja zdvihla obočie, usmiala sa a chcela som niečo povedať ale určite by som to pokazila takže som radšej bola ticho. Musím si to premyslieť.

,,Potrebujem chvíľku na rozmyslenie, Eliáš." on prikývol a odpovedal ,,Keď chceš môžeš ísť na čerstvý vzduch, tam máme terasu." usmial sa a ukázal za mňa. Ja som sa len otočila a vošla na terasu.

Len teraz som si uvedomila koľko vecí sa za posledné dva stali. Domov, Eliáš, varenie, otázka. Do riti, však zajtra je škola. Úplne som zabudla. Nemám tu školské veci a nechcem aby ma vylúčili aj keď tam chodím nerada.

Vpálila som do domu až sa Eliáš zľakol. ,,Eliáš, vieš že je zajtra škola? Ja tu nemám žiadne učebnice, nič. Som v riti." on sa usmial a povedal ,,Kebyže máš auto tak ťa odveziem domov ale nemáme auto tak nwm čo budeme robiť." on ma vodičák? No toto, ani sa nepochválil, pomyslela som si.

Možno by mi mohla Lana požičať auto svojich rodičov, ale nemyslím si že mi ho požičajú po všetkých tých udalostiach. Alebo sa domov musím prejsť jednoducho. Ale sama určite nie.

,,Eliáš?" otočil sa na mňa s otázkou v očiach. ,,A čo keby sme išli pre veci peši? No išla by som sama ale je už tma a v noci... no to si vieš asi domyslieť. Tak ideš?" je to moc absurdné ale potrebujem nejaké veci do školy. Čo už no.

,,OK, ako chceš. Potom si môžeš zobrať aj viacej oblečenia, samozrejme podľa toho ako dlho tu chceš byť." žmurkol na mňa a ja som sa usmiala. Eliáš si zobral kľúče, mobil, bundu a všade zhasol. Ja som si zobrala to isté.

Vyšli sme von a mne naskočila husia koža z tej zimy. ,,To je teda zima čo???"  Eliáš sa uchechtol a zamkol vchodové dvere. Vydali sme sa na cestu ku môjmu domu.

********

Keď sme už stáli pred mojím domom, tak som vybrala kľúče a najprv som odomkla bránku a potom vchodové dvere. Nechápem načo stále mama zamyká bránku. To nikdy nepochopím. Pomaly som otvorila dvere a vyzula sa. Rukami som ukázala Eliášovi nech sa tiež vyzuje a nech ide za mnou.

Pokiaľ sa vyzúval, som ja skontrolovala kuchyňu a obývačku a nikto v nich nebol. Našťastie. Zasvietila som aby sme sa nepotkli a začali sme kráčať po schodoch hore a išli sme čo najtichšie. Keď sme zle stúpili tak to poriadne zavŕzgalo.

Našťastie som vedela kam stúpať lebo som dávnejšie utekala z domu ale to je o inom. Eliáš asi nevedel že má ísť podľa mňa tak si stúpal kam chcel. A tak to aj dopadlo. Zle stúpil a poriadne to zavŕzgalo. O pár sekúnd neskôr mama vybehla zo spálne s niečím v ruke ale v tej rýchlosti som to nezaregistrovala.

,,ZARA?!?!" čudovala sa ale vyzerala aj dosť nahnevano. ,,Kam si odišla??? A kto je toto??? Prečo sa sem zakrádate???" musela som sa usmiať. Také absurdné otázky čo dala, normálne viac absurdné už ani neexistujú.

,,Takže to je jedno, kamarát, idem si len pre nejaké veci a potom idem zasa preč, neboj sa." žmurkla som na ňu a skoro som sa rozosmiala. Ten jej pohľad :D

Mama sa nezmohla na nejaké slovo tak som za ňu povedala ,,Zara,chápem ťa a môžeš si zobrať všetko čo potrebuješ." ona na to iba zakývala hlavou do nesúhlasu ale ja som rýchlejšie dodala ,,Ďakujem mami." poslala som jej vzdušnú pusu s veľmi veľkým podtónom irónie.

Obišla som ju a vošla som do svojej izby. Za mnou vošiel Eliáš a ihneď za ním som zavrela dvere a zamkla. Nechcem počuť nejaké nezmyselné poučenia od mami. Znova nie.

Z pod postele som vybrala neveľkú/nemalú tašku a začala som do nej hádzať veci. Najprv som do nej nahádzala všetko do školy, a potom som zistila že tam ostalo ešte trošku miesta a to zaplním určite oblečením.

Najprv sa musím prezliecť. Musím si dať niečo teplejšie. ,,Eliáš? Môžeš sa na chvíľu otočiť? Musím si obliecť niečo teplejšie. A na chodbu ťa nepošlem lebo tam určite čaká moja mama. Otočíš sa?" on sa uškrnul a zakýval hlavou na znak chápania. V tom momente sa aj otočil.

,,Potom povedz kedy sa môžem znova otočiť." ,,Ok." už som ho nevnímala iba som sa hrala vo veciach. Nakoniec som našla toto a obliekla si to:

,,Môžeš." povedala som a čakala či mi niečo na tento outfit povie. Eliáš sa otočil a iba povedal ,,WAU!" ja som sa usmiala hádzala čo najviac potrebného oblečenia do tašky. Veľa sa toho tam nezmestilo takže si budem musieť vystačiť. Alebo sa sem ešte vrátim, pomyslela som si.

Keď bola taška úplne plná, tak som zo skrine vybrala krabicu od Cornflakeov a z nej vybrala ešte trochu slušnú zásobu peňazí ktoré som si našetrila pre prípad ako je tento. Viem väčšinou sa to dáva do krabice od topánok alebo inde ale ja som to moc ani neriešila.

Otočila som sa na Eliáša ktorý doteraz sledoval každý môj pohyb. ,,Môžeme ísť. Mám všetko čo potrebujem. Teraz prejdeme cez moju mamu a pôjdeme už. Dobre?" ,,Okey. Žiaden problém."

Odomkla som dvere a hneď som zazrela nedočkavú mamu pri schodoch. ,,Zara, toto nemôžeš len tak  k niekomu ísť bývať a nám, teda mne o tom nepovedať-" veľmi rýchlo som jej skočila do reči ,,Ale môžem a už nás nechaj prejsť, nezaujímaš ma."

Viem je to moja mama ale aj vy by ste spravili to isté na mojom mieste. Ona ako omámená stála na mieste a my sme zatiaľ zišli dole, obuli sa a vyrazili znova do tmy. Všimla som si že medzi našimi ulicami postavili večerku. ,,Eliáš? Pôjdeme ešte do tej večerky? Aspoň uvidíme čo tam predávajú a aj tak potrebujem nejaké sladkosti na stres."

,,Dobre. Aj ja si rád dám nejaké sladkosti." Vošli sme do tej večerky a ja som teraz stála ako pred chvíľou moja mama. Na jednej celej, veľkej stene mali nespočetne veľa sladkostí. To už je čo povedať.

Pristúpila som k tej stene a začala si do rúk nakladať nejaké sladkosti. Medzi nimi boli aj Gumíci, Gaštanky, Lina, Milka a mnoho ďalších. Eliáš mal tiež plnú hrsť sladkostí. Prišli sme ku pokladni za ktorou sedel starý pán ktorý sa začal neskutočne smiať.

-------------------

Ahojte po približne mesiaci tu máme novú kapitolu. Moc sa mi nejaké nápady nevynárali v mysli ale nakoniec som to dopísala a dosť pekne čo poviete? Páči sa vám táto kapitola? Prečo sa podľa vás začal ten pán za pultom smiať? Názory do komentu ;)

Pokračovanie na budúce :)