Pohľad Eliáša

Tak dnes som vstal celkom včasne. Vošiel som do kúpeľne,panebože, pomyslel som si však vyzerám hrozne. Trochu som si upravil vlasy, opláchol tvár, išiel naspäť do izby, tam som sa obliekol a zišiel dole do kuchyne. Zjedol som jablko a ďalšie som si zobral do tašky aby som cez školu nehladoval. Pozrel som sa na hodiny. Mám ešte dosť času tak sa pôjdem poprechádzať ku zastávke ku ktorej ide autobus hneď ako nastúpi Zara.

.........................................

Už som na zastávke a vidím ako prichádza autobus. Nastúpim,zaplatím a hľadám očami Zaru. Našiel som ju sedieť vzadu a tak som sa na ňu usmial a smeroval si to k nej. Pozdravil som,,Ahoj"sadol som si k nej a spýtal sa, ,,Platí dnes to poobede?"so smutným výrazom sa na mňa pozrela a odpovedala ,,Prepáč, ale dnes nemôžem, musím strážiť jedno dieťa" s premáhaním som nasadil na tvár svoj obvyklí úsmev a s ľahkosťou som odpovedal ,,Aha nevadí" keby len vedela ako sa cítim, som strašne naštvaný. Znamená pre mňa všetko na svete a stretávame sa len tu a v knižnici, bože prečo to musela zrušiť?? Prečo musí robiť opatrovateľku nejakému autistickému decku?!?! pomyslel som si.

Keď Zara vystúpila tak sme sa ani nepozdravili, neviem prečo. Keď sme boli už pri mojej škole tak som s veľkým povzdychom vystúpil z autobusu.Nenávidím túto školu.Našťastie už budem prestupovať, aj keď v podstate neviem kam prestúpim keďže všetko rieši môj blbý otec. Takže to bude najhoršia škola pretože on vyberá len také.

***

Vyšiel som konečne z tej pakárne, ale za to že to tam nemám rád mám dobré známky ale tiež iba kvôli "najlepšiemu oteckovi roka" inak by som sa na to z zvysoka vykašľal.Dnes som si to nenasmeroval do knižnice keďže tam nebude Zara, bez nej je tam nuda. Zo začiatku som tam chodil kvôli knihám ale teraz už len z čistej lásky k Zare. Išiel som sa poprechádzať. Po asi hodine som si uvedomil že som prešiel celé mesto až ku svojmu domu.Nevadí odložím si doma tašku a idem sa prechádzať ďalej. Keď som prešiel okolo Zarinho domu napadlo mi že jej zazvoním, ale to som hneď aj zatrhol.

Prechádzal som sa ďalej, zastavil som sa v cukrárni pri jednom parku. Tam som si dal jahodový milkshake a jeden punčák. Zaplatil som, spapal, vypil a vyrazil som ďalej.Rozhodol som sa že prejdem cez park. Však tadiaľ to mám na druhú stranu mesta kratšie.Ale čo som neuvidel.Zara sa tam prechádzala s nejakým dievčatkom. To dievčatko hneď vyzeralo že je to veľké autistické decko bez kúska súcitu.

Ale zrazu prišlo to dievča k Zare niečo jej povedala, Zara vzdychla a začala predstierať že je Pegas. To decko nieje normálne pomyslel som si. Neviem ako dlho som ich pozoroval ale uvedomil som si to až keď k nim prišiel nejaký chlapík a začal sa smiať. Niečo povedal Zare,ona mu odpovedala alebo skôr kričala aj keď som nič nepočul a asi po 2 minútach ju ten chlapík schmatol za ruku a ťahal ju dakam do kríkov. Ona kričala ale on ju aj tak nepustil.

Ja som pribehol k tej malej ku šmykľavkám a povedal jej ,,Malá zostaň tu a ani sa nehni, Zare hrozí nebezpečenstvo takže sa nepohni ani  o milimeter, je ti to jasné??" ona na mňa čumela výrazom čo si to dovoľuješ, poviem to mamičke a o Zaru sa nestarám ale ok ani sa nehnem. Ale aj tak prikývla. Ten pohľad mal toľko pocitov ale vedel som pochopiť iba tieto.

Rozbehol som sa k tým kríkom kam ju ťahal, ale asi 5 metrov pred nimi som zastal a začal som sa približovať k nim potichu a bližšie aby som aj niečo počul. Zatiaľ nehovorili nič ale aj tak som počul zrýchlený dych Zary. Podišiel som tam tak, aby som niečo videl. Zobral som si do ruky mobil a začal natáčať. Držal ju za ruky ktoré mala nad hlavou a pozeral sa jej do očí.

Teraz ten chlapík konečne prehovoril ,,No čo Zara Liftová už nie si taká odvážna čo?" ona nič nespravila tak ju zhodil surovo na zem a ona začala plakať. On ju začal kopať, ja som to už nevydržal položil som mobil v rýchlosti na bezpečné miesto z ktorého by mohlo kamerovať, prišiel som k tomu bezočivému chlapíkovi a začal ho mlátiť zatiaľ čo Zara stále plakala. Dostal som od neho síce pár škrabancov ale on dostal odo mňa o dosť viacej.  Prestal som ho byť keď som vedel že sa tak rýchlo nepostaví. Podišiel som k Zare objal som ju a utišoval ju že všetko bude dobré. Ona len potichu povedala,....

***

Takže konečne som sa dostala k tejto kapitole. Dúfam že sa vám páči lebo som ju písala cez 3 hodiny. Trochu vzrúša občas nezaškodí :)

POKRAČOVANIE NA BUDUCE :)

P.S. Peti už mi kapitoly písať nebudeš :)