Pohľad Zary

Martin mi držal ruky nad hlavou, dosť pevne takže by som ich nevedela vytrhnúť. Zrýchlil sa mi dych keď sa mi ten parchant pozeral do očí. Sršal z neho hnev, takže som sa ho bála. Kto by aj nie, pomyslela som si. Martin po pár minútach ticha predsa prehovoril ,,No čo Zara Liftová už nie si taká odvážna čo?" nič som mu na to neodpovedala, bála som sa ho, bála som sa toho čo spraví.

Keď si dostatočne dlho počkal či mu neodpoviem tak ma zhodil až moc surovo na zem. Z toľkého strachu a bolesti sa mi spustili slzy, ktoré mi tiekli po horúcej tvári. Nevedela som ich zastaviť. Boli ako tečúci vodopád, ktorý stále tečie a nič ho nezastaví. Iba šťastie a láska. To som teraz potrebovala.Martina asi nahnevalo to že plačem a nezdvíham sa lebo ma začal kopať a bodová bolesť zasahovala do celého môjho tela.

Počula som ako sa k nám niekto približuje ale nemala som síl rozpoznať osobu. Martin si ju zjavne nevšimol keďže do mňa stále kopal. Tá postava ho odo mňa odstrčila a začala ho mlátiť. Podľa črtou som rozpoznala že ide o chalana asi v mojom veku ale cez zaslzené oči som nevidela osobe poriadne do tváre.

Po pár minútach tá osoba prestala mlátiť Martina, podišla ku mne, objala ma, utešovala že všetko bude dobré aj keď som veľmi dobre vedela že už nič nebude také ako bývalo. Ja som úplne potichu povedala ,,Nič nebude také ako..."

Pohľad Eliáša

Nič som jej nerozumel ale v polovici vety (aspoň si myslím) mi odpadla v náručí. Podľa mňa bude mať veľa modrín a pri najhoršom niečo aj zlomené, pomyslel som si.  Začal som s ňou mikať, nevedel som čo mám robiť. Ale jedinú momentálne potrebnú vec som sa našťastie naučil v tej pribrzdenej škole. Na iných školách neučia ako oživovať ľudí ale na mojej našťastie hej. Začal som ju oživovať, ale ani po masáži srdca sa nič nedialo. Tohto som sa obával. Musím jej dať dýchanie z úst do úst.

Chytil som jej nos, približoval som sa k jej ústam keď zrazu otvorila oči a nechápavo sa na mňa pozrela. Hneď som, sa odtiahol a povedal ,,Vieš čo sa stalo predtým ako si omdlela?" ona zatvorila oči a snažila si spomenúť. Po krátkej dobe mi odpovedala ,,No pamätám si iba to že ma Martin ťahal za kríky, oprel ma o strom, ale potom si už nepamätám na nič. Čo sa stalo?" neviem čo jej mám povedať a čo nie.

Tak som začal ,,Spýtal sa ťa či už nie si taká odvážna, ale ty si mu neodpovedala tak ťa surovo zhodil na zem a začal do teba kopať. Ja som ho od teba odtrhol a začal mlátiť, myslím si že sa tak rýchlo nepostaví." usmial som sa. Zdalo sa mi že potrebuje od niekoho aj malý úsmev, podporu, som ochotný jej to dať. Ona sa na mňa pozrie aj keď trochu začudovane a povie ,,Celkom to chápem ale ako si vedel že sme tu?"

Túto otázku som fakt nečakal. To si musím poriadne premyslieť. Po prvé tak aby sa neurazila a po druhé aby si nemyslela že som ju prenasledoval. Tak som začal ,,No keďže som vedel že nepôjdeš do knižnice povedal som si že nepôjdem ani ja keďže tam spolu chodíme od začiatku, tak som sa išiel poprechádzať a asi tri krát som obehol celé mesto" nadýchol som sa a pokračoval ,,vrátil som sa domov a išiel som od domu zase na druhý koniec mesta. Pri tomto parku je taká dobrá kaviareň tak som tam zašiel. Keď som odtiaľ vyšiel povedal som si že si to skrátim cez park ale čo nevidím. Teba ako strážiš nejaké dievčatko a potom si sa s ňou hrala na poníky. Viem že ťa donútila," zašepkal som. Pozeral som sa jej do očí a čakal či niečo povie. Keďže nič nepovedala tak som pokračoval ,,Potom som videl ako k tebe prichádzal ten... ako si povedala Martin?" ona slabo prikývla a očami mi ukázala aby som pokračoval.

Tak som pokračoval ,,Ťahal ťa sem do kríkov tak som sa sem rozbehol a uvidel som ako ťa zhodil tak som sa naňho vrhol, ostatné už vieš" slabo som sa usmial aby som ju povzbudil. Zara sa zhlboka nadýchla a konečne povedala ,,Tak... ti ďakujem za záchranu ale kde je Penny?" videl som na nej že je zmätená tak som jej v rýchlosti odpovedal ,,Ešte predtým ako som sem dobehol tak som jej povedal že nech sa ani nehne tak dúfam že na tom ihrisku zostala" a ďalší úsmev.

Ďalej som sa spýtal ,,Zara, nič ťa nebolí? Vieš sa postaviť?" pozrel som sa na ňu ustráchaným pohľadom a ona odpovedala ,,No bolí ma celé telo, ale nejako to vydržím. To sa ešte uvidí, mohol by si mi pomôcť?" ja som prikývol hlavou pre súhlas ale najprv som sa pozrel na toho pankharta čo ju dokopal. Keď sa postavila na nohy tak sa jej v tom momente podlomili. Bola by spadla kebyže ju nezachytím.

Pochopil som že chodiť asi nebude tak som ju opatrne zobral na ruky, vstal som, ešte raz som sa pozrel na toho pankharta a najprv som si to nasmeroval k tej malej aby jej niečo Zara povedala. Vyšli sme z kríkov a hneď ma postihol šok. Tá malá tam ešte bola. Bože ty dokážeš divy. Aj Zara bola šokovaná a to ešte väčšmi ako ja. Prišli sme k tej malej a Zara začala ,,Penny tuto Eliáš ma musí zobrať do nemocnice, takže pekne, krásne ideš s nami. Je ti to jasné?" tá malá, teda Penny prikývla. To dievča ma neprestáva prekvapovať.

Teraz keď už netreba nič iné vybavovať tak som si to namieril nemocnice. Stále nie je isté či nemá niečo zlomené. Zara s ťažkosťou povzdychla ale nič nepovedala.

***

Viem som hnusná ale teraz mi to takto vyšlo :) Takže čo sa podľa vás udeje potom? Napíšte do komentu :) Toto je asi moja najdlhšia kapitola, má presne 1000 slov. OMFG

Pokračovanie na budúce :)