,,No tak začni tvojimi rodičmi." ja som sa hneď pri slove rodičmi rozplakala. Neviem čo jej mám povedať. No môj otec najprv z ničoho nič odišiel a teraz sa vrátil aby vybavili s mamou rozvod. Nechcem aby sa rozviedli ale ani jeden nemá dôvod prečo sa nerozviesť. Nedokázala som, počúvať o tom tak som odišla. Napadlo ma ísť k tebe.

Toto jej mám povedať? ,,Stalo sa toho veľa. Najprv môj otec bez ohlásenia odišiel, hneď mama varila, piekla, upratovala a neviem čo ešte. Potom sa dneska vrátil, ja sa vrátim z knižnice domov a oni sedia v kuchyni a začnú mi rozprávať že si otec našiel frajerku, chcú sa zobrať ale bez rozvodu to nejde. Potom som išla do izby, plakala, prišiel otec a zasa točil o tom istom. Vážne som to nevydržala a odišla."

Ako som to dopovedala tak ma Lana objala ešte tuhšie. ,,Zara, prepáč vážne som to nevedela. Čo s tým chceš spraviť? Podľa mňa ich už nepresvedčíš ako si povedala, budeš to musieť prijať." nestíhala som sa ani čudovať. Čo povedala? Mám to prijať? Toto by mi moja kamarátka Lana určite nepovedala. Za tie dva roky sa poriadne zmenila.

,,Ja to určite neprijmem. Si sa zbláznila? Toto nie si ty! Kde je tá Lana čo na všetko kašlala a mala dobré rady?" ona sa na mňa udivene pozrela ako kebyže jej bibliu prekladám do srbčiny. ,,Pokiaľ mám správne informácie tak som sa nezmenila a som stále taká istá." mierne sa usmiala. Ona..... Ona sa ma bojí? Pf, a že sa nezmenila mhm.

,,Buď mi povieš že čo ti spravili s mozgom alebo mi normálne poradíš alebo odchádzam!" trochu miernejšie som kričala. Ups. Normálne že ju až miklo. Hah.

,,Za-Za-Zara?" ešte že ten strach neprejavila kričaním. ,,Áno moja zlatá nezmenená Lanuška? Čo si želáš?" hovorila som to až tak ironicky že som sa pomaly už aj smiala. Dala som plný výraz na slovo nezmenená. Hah som zvedavá čo teraz povie.

,,Takúto Zaru si nepamätám. Ten rozvod ťa zmenil. Keď sa ukludníš, príjmem ťa bez problémov, ale teraz radšej choď domov." teraz som na ňu vypleštila oči. ,,Prosím?!? Ty vyháňaš mňa? Ja som ťa vždy prijala a ty ma teraz vyhodíš? No tak toto som od teba nečakala Lana. Toto si zapamätám!" dokričala som, rozrazila dvere, vyletela z jej izby a div že jej rodičia nedostali infarkt.

Otvorila som vchodové dvere a hneď ma prefúkol jarný vietor. Začala som utekať. Zasa sa opakoval ten istý scenár.Nevedela som kam idem. Proste som utekala do neznáma.Kráčala som sem a tam, nakoniec som si to namierila do parku. Za takých 15 minút som tam bola keďže som chodenie striedala s behaním. Vošla som za bránu parku a už som sa cítila inak.

Som zasa na začiatku ako pred hodinou. Sadla som si na jednu z mnoho lavičiek a hneď mi došlo že ku komu mám ísť. Prvú možnosť som vyskúšala- Lana. Teraz vyskúšam druhú možnosť- Eliáš. Som moc zvedavá že či ma u neho nechá.

----------

Som pred jeho domom. Mám zazvoniť? Mám sa na to vykašlať? Vybrala som si možnosť prvú. Crrrrrn. Aj oni mali tak nahlas ten zvonček. Na čo to je dobré? Toto nikdy nepochopím.

Otvorili sa dvere a v nich stál unavený Eliáš. ,,Zara, čo tu robíš?" no sekám trávu ty truľo. ,,Môžem vojsť?" robil sa že sa zamýšľa a po dvoch sekundách povedal ,,Samozrejme." Vošla som dnu a začal sa ma vypytovať ,,Čo sa stalo Zara? Prečo si tu?"

*****

Prepáčte, trochu kratšia kapitola, ale takto mi to sedelo. Čo si o tejto kapitole myslíte? Je správne čo spravila Lana? Prosím odpovedzte do komentu, budem rada. Mením cover len aby ste sa nezľakli že to je iná kniha :) ;)

Pokračovanie na budúce :)