Pustili ma domov. Konečne. Strávila som tam víkend a viac som už nemohla. Nemala som tam knihy, bol tam hluk. Nechutné obedy na ešte nechutnejších a špinavých tanieroch. Nepríjemné doktorky, len sestrička bola milá. A najhoršia bola moja spolubývajúca. Jedno desať ročné ufňukané dieťa. Stále plakala za rodičmi, každý deň ju navštevovali a boli tam čo najdlhšie mohli a aj tak plakala. Ja som tam mala mamu len raz a to tiež na desať minút, aby zistila ako na tom som a kedy sa vrátim.

Neskutočne som sa tešila domov. Nie domov, ale skôr do knižnice. Doma to je ako v nemocnici, hluk. Teším sa na knihy, pokoj a neznámeho chlapca z knižnice. Možno si ani nevšimol, že tam nie som a možno mu ani nechýbam, aspoň má všetky knihy pre seba. Veď uvidíme zajtra.