Zase ona. Sadol som si oproti nej, na moje obvyklé miesto. Premeral som si ju očami, ten sveter mala aj včera. Ako vždy bola začítaná do knihy. Priam hltala písmeno po písmenu. 

Otvoril som si aj ja svoju knihu, ktorá bola v dezolátnom stave, ale dala sa čítať. Prežila si toho teda dosť. Na rohu minimálne piatich strán je vyliata káva. Niekde aj iná tekutina. Niektoré strany sú kúskom zlepené k sebe neznámym predmetom, vyzerá ako šušeň z nosa. Niekde chýba vrch strany a celá kniha je lemovaná lepiacou páskou. 

Začítam sa do knihy.  Dej ma úplne vtiahol. Prevraciam stranu za stranou. Všade ticho, len zriedka počuť šuchot, ťuknutie do počítača, či pretočenie strán. 

To na knižnici milujem. Je tu ticho. Pokoj. Môžem sa sústrediť na knihu. A je tu ona. Dievča rovnaké ako ja, aspoň záľubou.