Mohol som jej niečo povedať a rozviť našu konverzáciu. Vlastne to mohla byť naša prvá dlhšia konverzácia, ale nespravil som tak. Len som prikývol. Možno nabudúce. Len či nejaké nabudúce vôbec bude niekedy. Možno sa mi už nikdy neprihovorí. 

Vyšili sme z knižnice, každý iným smerom. Vločky snehu mi sadali na tvár. Prechádzal som okolo veselých detí, ktoré si užívali sneh. Stavali snehuliakov, ohadzovali sa snehovými guľami, či robili anjelikov. Prešiel som cez cestu, kde auta stáli jeden za druhým v zápche. Bola mi zima na ruky, oziabalo ma. Ruky som si schoval do vreciek bundy. Zajtra by som si mal vziať aj rukavice.

Konečne som prišiel domov. Nohy som mala celé mokré od snehu. Pred vchodom som ich obúchal a všetok sneh z nich opadal. 

Znovu som kráčal po schodoch a počítal jeden po druhom. Okolo kráčajúci ľudia ma ignorovali. Zo začiatku sa zastavovali a nechápavo ma sledovali, no postupom času si všetci uvedomili, že som taký. Asi si myslia, že som psychopat.