*ASI BUDEM DOSŤ VEĽA SPOILOVAŤ* 

Možno ste si už z predošlých recenzii všimli, že preferujem knihy, ktoré sú žánrovo tak vzdialené realite ako sa len dá. Vždy som ale mala slabosť aj pre klasiku, dlho som sa jej však vyhýbala, pretože som sa bála, že ju nepochopím. Mnoho ľudí sa klasickej literatúre vyhýba a tak úplne som nechápala čím to je, keďže to majú byť diela, ktoré istým spôsobom zmenili svet a nesú v sebe dôležité posolstvo. Len čo sa však na strednej začalo povinné čítanie, tuším som hneď pochopila prečo sa ľudia zdráhajú chopiť týchto diel. 

V škole sú nám tiež prezentované diela, ktoré vraj boli dôležité ako pre vývoj spoločnosti, tak aj individuála a často krát sú to úplné blbosti. Som človek, ktorý sa považuje za dosť veľkého fanatika literatúry a tiež ma z niektorých tých kníh už bolela hlava, čo mi zomierali mozgové bunky... A posledné na čo som myslela len čo som sa konečne zbavila utrpenia menom Kapitánova dcéra, bolo otvoriť si ďalšiu klasiku a pomaly cítiť ako mi pomedzi prsty preteká môj vlastný zdravý rozum. 

Chápala som - a stále chápem - prečo musíte byť fakt dobre zmotaní na príbeh alebo prinútení okolnosťami, aby ste sa chopili aj diel, ktoré nie sú na zozname povinnej literatúry. Potom akým sklamaním bol Hemingway a Puškin som si povedala, že asi radšej nikdy neotvorím zvyšné klasiky, ktoré som tak dlho chcela čítať. Ibaže sa mi potom dostal do rúk Honoré de Balzac a úplne som si príbeh zamilovala; pri Stokerovom Draculovi som sa musela krotiť, aby som to neprečítala na jeden dych a Oscar Wilde mi dokonale vzal vietor z plachiet svojím nefalšovaným géniom... 

...a klasika pre mňa opäť nadobudla svoje stratené čaro. Stále tu však bola tá neistota a obavy. Nebyť toho, že som sa rozhodla ísť študovať anglickú literatúru a musela do prijímačiek prečítať  20 diel klasiky, asi by som doteraz otáľala. Vždy som vedela, že si chcem prečítať staré, prakticky prvé, sci-fi diela tej doby ako boli Frankenstein; Dr. Jekyll, Mr. Hyde; Dracula či Obraz Doriana Graya, no chýbal mi ten správny impulz.  

Frankenstein sa mi dostal do rúk úplne náhodou, požičala mi ho kamarátka a aby som bola úprimná, dosť som sa tohto románu desila. Nie len z toho pohľadu, že to bolo písané v minulej dobe a zrejme všetkým súvislostiam nepochopím, ale aj preto, že je to brané ako dielo hororu, môjho najmenej obľúbeného žánru, keďže som totálny strachopud :D 

Nebudem klamať, dostať sa do príbehu bolo náročné, hlavne z toho pohľadu, že príbeh začína listami, ktoré píše netušíme kto, netušíme komu ani prečo a ako sa vlastne zamotal do príbehu o Victorovi Frankensteinovi. Asi až v nejakej štvrtej kapitole nám tento neznámy pisálek konečne povie, že sa plavia cez Severný pól a nedávno vylovili chlapíka menom Frankenstein, ktorý mu začal rozprávať svoj pozoruhodný a strašidelný príbeh. 

Pevne verím, že každý z vás už aspoň raz počul o čom je Frankenstein aj bez toho, aby ste knihu čítali. Príbeh mladého, ambiciózneho švajčiarskeho vedca, Victora Frankeinsteina, ktorého natoľko fascinovala fyzika a prírodné vedy, a myšlienka samotného zrodenia, že začal svoj zvrátený, fascinujúci projekt stvorenia žijúcej bytosti z mŕtveho tkaniva. Znie to nechutne, viem, ale nebojte sa nič, v knihe to nie je priveľmi detailne opísané, čiže obsah žalúdka pekne udržíte :D 

Ako si viete domyslieť, Victorovi sa jeho cieľ skutočne podarí a groteskné mužské telo poskladané z údov rozdielnych ľudí, obživne. Namiesto toho, aby však Victor cítil triunf a pýchu, že sa povýšil na Boha a vdýchol hmote život, je zdesený svojím výtvorom a uniká pred kreatúrov, ktorá vzišla z jeho bláznivej posadnutosti. Skolený chorobou z toho, čo vykonal, stará sa o Victora jeho priateľ, Henry Clerval a len čo je Victorovi lepšie, dostáva odkaz od otca, že jeho malý braček, William, bol zavraždený. 

Victorovi je hneď jasné, že za vraždou stojí stvoriteľom odvrhnutý tvor, a tak sa po návrate do svojej rodnej Ženevy, vydáva do hôr, kde tvora vyhľadá. Opäť nás v texte čaká zmena rozprávača, keďže sa vraciame k tomu, čo sa dialo s tvorom odkedy utiekol z Victorovho laboratória až po Williamovu vraždu. Poviem vám, bolo mi ho skutočne ľúto, pretože on nechcel nič iné, len aby mu niekto dal lásku. Preto vlastne Victora prinúti, aby mu stvoril družku, inak zabije aj zvyšok jeho milovaných. 

Musím sa priznať, že som začínala chápať, že Victor je fakt psychopat, keďže sa z neho znova stal mad scientist nadšený myšlienkou stvorenia nového tvora. Ako keby nestačil jeden... Našťastie zasiahne morálka - síce je v jeho podaní stále tak trochu pokrivená, mám pocit - a zvyšok diela už je len jedna tragédia za druhou, plejáda Victorových emočných zrútení, až sa nakoniec v závere vlastne dostávame do bodu, kde sme začali, čiže k neznámemu pisálkovi, ktorý tento čudesný príbeh počúva. Koniec sa môže chápať ako viac-menej otvorený, ale je tam naznačené, čo sa vlastne stalo potom, ako sa vám minú riadky na čítanie. 

A poviem vám, možno pre vás bude celkom prekvapením čítať, ako sa to nakoniec celé vyvrbilo a ako sa postavy zachovali. 

Celý príbeh je napísaný tak bolestne skutočne, je napínavý v tom, že nikdy neviete, čo sa stane a zároveň mätúci, pretože neviete, či máte tvora nenávidieť aleno s ním súcitiť. Keď som začínala s týmto románom, bola som si istá, že ho nebudem mať rada, preto som bola taká prekvapená, keď som ho nakoniec nedokázala neznášať. Všetci poznáme pojem "Frankensteinovo monštrum", no ja som sa mu v tejto recenzii vyhýbala, a to preto, lebo všetci, čo sme knihu čítali, vieme, že v skutočnosti sú v tomto diele monštrá dve. Navyše, mám takú teóriu - román sa volá len Frankenstein, podľa priezviska vedca, nevolá sa Frankensteinovo monštrum, preto som vždy mala skôr pocit, že sa nám autorka snažila nahovoriť, že aj v tomto prípade je tým skutočným netvorom človek a jeho vlastná pýcha.  

Plus je tu aj tá tvorova túžba po láske a šťastí, po spoločníkovi, aby nebol sám... A nie je to presne to, po čom vlastne túžíme všetci? 

V niektorých momentoch mi to dokonca prišlo, ako keby obživnutá bytosť mala v sebe viac ľudskosti ako samotný Victor - Victor, ktorý mal svoje dielo milovať rovnako ako otec miluje svoje dieťa, ale odvrátil sa od neho v hrôze a nenávisti a odkázal ho, aby sa pretĺkal životom sám a nechcený, keď jediné, čo tak veľmi chcel, bol niekto, kto by ho miloval aj napriek jeho ohavnosti. Všetci ho odvrhovali a zatracovali, nikto ho láske nenaučil, tak sa nakoniec, zúfalý, stal niečím, čoho by sa mali báť...

Ale viete, čo milujem na tejto knihe ešte viac ako jej skrytú myšlienku a otázku toho, čo to znamená byť človekom, ktorú predstavuje? Príbeh skrytý za jej stvorením. A teraz sa idem hrať na experta, keďže som o tom videla film a načítala si toho neskutočne veľa. #fanatik. Autorka totižto do knihy vložila aj veľa zo svojej vlastnej životnej tragédie. Matka jej zomrela pri pôrode, otec sa znova oženil a viac si všímal jej nevlastných súrodencov, v šestnástich ušla so ženatým básnikom Percym Bysshe Shelleym (ktorý ju neskôr začal podvádzať s jej sestrou) a aby toho nebolo málo, krátko po narodení jej aj zomrelo prvé dieťa. 

To dokáže psychiku teenagerského dievčaťa neskutočne poznačiť. Takže keď boli na návšteve u lorda Byrona (autora Don Juana), rozhodli sa hrať hru, že každý z nich napíše strašidelný príbeh. Mary napísala Frankenstiena za jednu noc. Vytvorila úplne nový literárny žáner a zmenila chod literatúry. A pripomínam, že mala len osemnásť... #goals 

Je to skutočne neobyčajný príbeh, rovnako ako ten, ktorý ho inšpiroval a ja nedokážem ani vyjadriť, ako veľmi odporúčam túto knihu každému, kto má aspoň trochu záujem o literatúru alebo si chce trochu zafilozofovať. Musím však varovať, že je to stále klasika, čiže niektoré opisy vám prídu zdĺhavé, nečakajte kompozíciu, na akú ste zvyknutí dnes a niektoré pasáže budete musieť prečítať aj dvakrát, aby ste ich pochopili, no v konečnom dôsledku to za to stojí. Pretože všetky tie myšlienky, názory a filozofické otázky vás budú mátať aj dlho potom, čo ste knihu zavreli. 

A vy si uvedomíte, že, do pekla, toto dielo skutočne predčilo svoju dobu!

Autor: Mary Wollstonecraft Shelley. 

Počet častí: Je to samostatný román, no je toľko rozdielnych vydaní, jedno krajšie než druhé, že je fakt ťažké si vybrať, ktoré chcete mať na svojej poličke :D 

Cieľová vekov skupina: Uf, myslím, že toto sa nedá zaradiť ako predošlé série, čo som recenzovala. Asi k tomu poviem len toľko, že aj keď tam nie je sex, krv alebo nadávky, je to skôr ťažké na pochopenie a vyžaduje skôr mozgovú kapacitu nejakého stredoškoláka. 

Preklad: Existuje aj v slovenčine, aj v češtine, myslím, že je tiež viac edícii. 

Filmová adaptácia: Je ich neúrekom, ale priznám sa, že som nikdy žiadnu nevidela (ak nerátame ten frankensteinovský arc vo Van Helsingovi :D), čiže neviem povedať, ktorá je najpresnejšia. Ale môžem odporučiť aspoň ten životopisný film o Mary Shelley, to bolo fakt strašne dobré *-* 

Slzy: Je to viac na zamyslenie ako na slzy. 

Obľúbený citát: 

(keďže mi ich nejde nájsť po slovensky a ja som bola taká blbá, že som si ich nevypísala, ideme tu motať češtinu a angličtinu -_-) 

„Žádná náhoda, žádný osud nepodléhá takovým proměnám jako lidská povaha." 

„Naše duše jsou opravdu podivně utvářeny a s úspěchem či zkázou jsme spjati vskutku slabými pouty"

"No man chooses evil because it is evil; he only mistakes it for happiness, the good he seeks." 

  "Beware; for I am fearless, and therefore powerful."  

  "It is true, we shall be monsters, cut off from all the world; but on that account we shall be more attached to one another." 

"If I cannot inspire love, I will cause fear." 

 A predsa som našla jeden slovenský: "Bohužiaľ, život je húževnatý a najtuhšie sa drží tam, kde ho najväčšmi nenávidia." 

Zrejme som to len zbytočne veľa obkecávala, ale táto kniha bola skutočne veľkým prekvapením a došlo mi, aká je geniálna a výnimočná až niekoľko dní potom, čo som ju dočítala. Ak sa ju rozhodnete prečítať, rozhodne neoľutujete a možno si tým napravíte chuť po všetkej tej "klasike", čo nás nútili čítať v škole... Pretože skutočná klasika má vyzerať presne takto :)