Nedalo mi to a rozhodla som sa zavolať k sebe Chloe. Laylu som poslala do izby a hrá sa. Usmiala som sa, keď som si nalievala čaj. Chloe už sedela za stolom a dívala na mňa. Popritom miešala svoj ovocný čaj. Počula som ako si vzdychla.

,,Ako dlho budeš mlčať, kým mi  povieš, čo sa stalo?" spýtala sa. Pozrela som na ňu a videla na jej tvári zvedavosť. Nadvihla som obočie a uškrnula sa.

,,Čakaj a dočkáš sa," odpovedala som a zobrala svoj hrnček čaju. Pobrala som sa k stolu a sadla si na kreslo. Stále sa na mňa Chloe dívala, akoby chcela zo mňa vyčítať, čo sa deje. Prehltla som hrču v hrdle. Teraz jej to musím povedať, nikto mi to nemôže pokaziť. Zadívala som sa na Chloe, ktorá na mňa stále hľadela.

,,Nebudeš sa hnevať keď ti niečo poviem?" opatrne som sa spýtala. Nechápavo sa zatvárila a pokrútila hlavou na znak, nie.

,,No hovor, lebo tento hrnček držím dosť dlho a som nervózna. Však mi nechceš povedať, že si zase tehotná?" vytreštila oči a dívala vystrašene na mňa. Zasmiala som sa.

,,Nie. Takáto vec sa ešte nekoná, tak sa nemusíš báť. Ide tu o niečo iné," zvážnela som. Pohľadom mi naznačila aby som pokračovala.

Nadýchla som sa. ,,Pred dvoma dňami som videla Travisa v televízii."

Prikývla. ,,A rozprávali sa o mne," dodala som a ona ešte raz prikývla. Chcela som ešte pokračovať, ale prerušila ma.

,,Nechceš mi povedať, že si mu volala?" opýtala sa. Mlčala som. Keď niekto mlčí, tak sa potvrdzuje všetko. Nadvihla obočie a rukami si zakryla ústa.

,,Neverím. Ty si mi po šiestich rokoch zavolala ?"

Prikývla som a vložila si hlavu do dlaní.

,,Ja viem, je to divné. A neviem čo mám robiť," odvetila som. Cítila som ako Chloe položila ruku na moju. Zložila mi ich a donútila mi pozrieť sa jej do očí.

,,Viem, že si zmätená kvôli všetkému. O čom ste sa rozprávali?" vyzvedala. Usmiala som sa a pritom zosmutnela. Teraz som si uvedomila, že mi chýba jeho blízkosť po toľkých rokoch.

,,Povedal mi, že mu chybám. Plakal predo mnou," povedala som a pozrela na Chloe. Tá otvorila ústa.

,,To naozaj?"

Prikývla som. ,,Áno. Spolu sme plakali. Hovorili si navzájom, že si chýbame. Pýtal sa na Laylu a tak. A potom to skončilo, chce sa so mnou stretnúť. A keď sme rozlúčili, tak nám povedal, že nás ľúbi..."

Môj hlas sa zlomil a ja som nevydržala.
Slzy mi zase začali tiecť po lícach. Toto sa stávalo stále od nášho posledného hovoru. Párkrát mi aj napísal a ja som mu odpísala. Ale keď chcel volať, tak som mu furt hovorila, že nemám čas, že inokedy. Chápal ma. Videla som ako chce zase obnoviť náš vzťah. Ale furt som hovorila, že nechcem zatiaľ žiadny vzťah. Čo keď sa zase zamilujem a naivne mu uverím? To sa nemôže stať. Nikdy!

,,Mia? Počúvaš ma?"

Zatriasla mnou Chloe. Pozrela som na ňu.

,,Prepáč. Zamyslela som sa," odvetila som. Chloe si vzdychla.

,,Však si zase rozmýšľala nad Travisom?" spýtala sa zvedavo. Nechcela som jej klamať, tak som iba prikývla. Usmiala sa na mňa.

,,Ja som to vedela. Videla som v tvojich očiach smútok, ale aj šťastie a zase tu starú lásku, ktorú som dávno nevidela. Ani nevieš ako mi chýba, keď nevidím vás dvoch v objatí. Keby si od neho neodišla a vyriešili ste to, tak by sa toto nestalo. Ver mi. Stále by ste boli spolu a vychovali krásnu dcéru. Ale teraz predo mnou sedíš ako..." rozmýšľala ako to má nazvať. Potom to vzdala, ,,ako smutné dievča bez lásky," dodala.

Musela som sa usmiať nad Chloeinou povahou. Stále chcela, aby som sa usmievala, ale ja som nemala v pláne sa usmievať. Ale všetko sa vrátilo, keď som ho videla v televízii. Môj život sa otočil o stoosemdesiat stupňov. Neverila som, že niekedy si budeme aj volať, a že ja mu zvolám prvá. Ale urobila som to a neľutujem to. Možno trošku, ale teším sa z toho, že možno bude môj. Uvidí sa. Po niekoľkých hodinách Chloe odišla a ja som si sadla na gauč. Vzdychla som si. Vtom mi prišla správa. Zobrala som do ruky mobil a prečítala správu. Keď som to uvidela, tak som zamrzla na mieste.

Neznáme číslo:
- Daj pokoj Travisovi! On je môj! Čo len sa k nemu blížiš, tak uvidíš čo sa stane tebe alebo tej malej?! Varujem ťa! Drž sa od neho, čo najďalej. Lebo pocítiš bolesť na vlastnej koži.

Vôbec som nedýchala, keď som čítala túto správu. Hneď sa dostavil strach o seba a o Laylu. Kto nám chce ublížiť? A kto je ten čo chce, aby som dala pokoj Travisovi? 'Nikto ti nenapadá ešte?' Čo? Nechápala som svojmu svedomiu. Tuším aj pretočil očami.

'Kto s ním má dieťa? Myslím, že sa volá Ashley. Možno ona nechce aby som sa s ním stretávala.'

Čo keď sa chcem s ním stretávať? Alebo mu rovno o tom poviem?

'Nie, nie. Ty ma vôbec nepočúvaš. Chceš ohroziť Laylu aj seba? Možno aj ľudí, ktorých máš rada? Stojí ti za to?' Ale? Čo mám robiť? Nemôžem si predsa hneď prestať písať s Travisom. Hneď by chcel vedieť dôvod, sám vieš, že to slovo neznášam. Hovorila som so svojim svedomím.

'Dobre ako chceš. Ale potom sa ku mne nevracaj, keď budeš kvôli nemu plakať. Radšej nebudem riešiť tvoj ľúbostný život.' odvrkol si a už bol aj ticho.

Vzdychla som si. Tento rozhovor ma rozrušil. Musím mu zavolať. Zdvihla som mobil k uchu a čakala. Ale ozvalo sa pípanie. On má zrušil?

'Možno niekto iný. Možno ona.' ozval sa moje druhé ja. Zase som mu zavolala, ale tentoraz niekto zdvihol. Keď som chcela niečo povedať tak som počula hlasy. Bol to ženský hlas a Travisov?

,,Povedz mi láska, ľúbiš ma?" opýtala sa žena.

,,Prečo sa pýtaš, Ashley? Dobre vieš koho som ľúbil, ale stratil som ju. Ale teba nemôžem ľúbiť," odpovedal hlas Travisov. ,,Iba ju som miloval, ale ty si nám zničila vzťah."

Chcela som niečo povedať, ale zase sa ozvala Ashley.

,,Zlatíčko," vyzývavo povedala. ,,Veľmi dobre viem, že ma ľúbiš inak by si so mnou nebol, no nie?"

Keď to dopovedala, mne prešiel mráz po chrbte a pohľad na mobil sa mi rozmazával. Ako mohol? Prečo je s ňou? Ľúbi ju naozaj alebo iba predstiera. Slzy mi tiekli po tvári až kým som nezapočula hlas spoza mobilu.

,,Teraz ma počúvaj, krava jedna. Nebudeš mi baliť môjho chlapa. On je môj a nie tvoj. Ty si predsa od neho odišla, nespomínaš? Tak ti to teraz pripomínam. Urobila si veľkú chybu, že si ho opustila, lebo mne si ho nechala. Ani nevieš aká som šťastná. Daj mu pokoj! Je ti to jasné? Nebudeš mu volať, ani písať. Zabudni na neho. On je už môj!" zavrčala do mobilu a hovor sa zrušil.

Mobil mi spadol z ruky a dopadol vedľa na mňa na gauč. Slzy mi tiekli a ja som nevládala dýchať. Prečo mi toto robíš? Prečo? Po chvíli som ucítila ako mi niekto ľahko chytil ruku. Pozrela som do malých modrých očí. Usmiala som sa a začala si utierať slzy.

,,Čo je zlatko? Čo potrebuješ?" spýtala som sa Layly. Ona si však sadla na moje kolená a objala ma okolo krku.

,,Mami, neplač. Nechcem aby si bola smutná. To sa k tebe nehodí. Musíš sa usmiať aspoň kvôli mne," zašepkala mi. Ja som sa usmiala a objala ju silnejšie.

,,Nemusíš sa báť, zlatko. Už nebudem plakať," odvetila som. Ale iba ja som  vedela pravdu. Budem plakať aj keď som jej to teraz sľúbila.

,,Sľubuješ?"

Pozrela sa na mňa.

,,Sľubujem," zaklamala som.

Usmiala sa. ,,Mami, môžem jednu otázku?" spýtala sa. Prikývla som.

,,Áno, môžeš."

,,Kedy pôjdeme ku starým rodičom? Chýbajú mi." Usmiala som sa. Dala som jej pusu na čelo, na to sa zachichotala. Musela som sa zasmiať.

,,Čoskoro to bude. Neboj sa."

,,A kedy?"

Pozrela na mňa svojimi modrými očkami.

,,Možno budúci týždeň. Ešte neviem," povedala som. Ona sa usmiala a objala ma. Toto mi strašne chýbalo. Naše objatia. Akoby to vyzeralo keby nás ešte objal Travis? Nie! Nebudem o ňom rozmýšľať. Musím konečne na neho zabudnúť.