Prešiel som pár metrov od dverí a pristavil som sa pri posteli, kde ležala Mia. Ležala na chrbte. Mala obviazanú hlavu, ruku a hruď. Dýchala pomedzi rúrky, z ktorých prúdil kyslík. Hruď sa jej zdvíhala a vyzerala tak pokojne. Sadol som si na stoličku vedľa postele. Chytil som jej ruku a priložil si ju ku perám. Pobozkal som ju na špičky prstov. Držal som ju, až kým nezačať zvoniť mobil.

Bol to Miin mobil. Pozrel som na displej a uvidel som meno Chloe. Zdvihol som.

,,Áno?" ozval som sa.

,,Prečo máš Miin mobil?"

Nevedel som, či jej to mám povedať. Nakoniec som sa však rozhodol, že jej to poviem. ,,Bude najlepšie, keď prídeš do nemocnice."

,,Čo sa stalo?"

,,Radšej príď," odpovedal som a rýchlo som mobil zložil.

Nasledujúcu hodinu som sedel na stoličke a držal  som ju za ruku. O pár minút vbehla Chloe do izby a s ňou nejaký postarší muž.

Chloe sa mi hneď hodila do náručia a rozplakala sa. Zamrzol som na mieste, ale nakoniec som je oplatil objatie. Odtiahla sa. Muž, ktorý doteraz mlčky stál za nami, sa priblížil k Mii a chytil ju za ruku.

Ucítil môj pohľad a pozrel sa na mňa. ,,Čo sa stalo?"

,,Ani ja sám neviem. Iba viem, že má otras mozgu, jedno zlomené rebro a ruku. Ja pôjdem.... Nezvládnem sa na ňu takto pozerať. Ostanete tu?"

Pozrel som na jej otca a Chloe. Obidvaja prikývli. Pozrel som sa na Miu a pobozkal som ju na čelo.

,,Snaž sa to kvôli mne prežiť. Prosím!"

Odtiahol som sa a chytil jej ruku. Poslednýkrát som jej stisol ruku a odišiel z izby. Vyšiel som z nemocnice.

Čo budem robiť bez nej? Zvládnem to? Dokážem žiť takto bez nej?

Nasadol som do auta. Hneď som si spomenul na naše prvé rande u mňa doma. Usmial som sa. Vyštartoval som a vyšiel som na cestu.

Chcelo sa mi plakať, ale nevládal som slzy vypustiť na svet.

Zastavil som pri dome a auto som zaparkoval do garáže. Vošiel som na chodbu a vyšiel som po schodoch hore do spálne. Zatvoril som za sebou dvere a spadol som do postele. Vdýchol som, aby som ucítil aspoň jej vôňu. Ale nič som necítil. Už tu nie je. Je v kóme, z ktorej neviem kedy sa prebudí.

S E N

Otvoril som oči a zistil som, že nie som viac v izbe, ale na lúke. Sadol som si a uvidel moju Miu neďaleko odomňa. Sedela chrbtom ku mne a pozorovala okolie. Vstal som a kráčal som k nej. Zastavil som pri nej a asi ma ucítila. Pozrela sa mojim smerom. Usmiala sa a vstala. Podišla ku mne a hneď som ju objal. Cítil som ju konečne pri sebe. Chýbala mi.

Odtiahla sa odomňa a pobozkala ma. Podľahol som jej. Bozkával som ju, akoby mala zmiznúť, ale viem, že sa to stane a zmizne. Neuvidím ju.

,,Chýbaš mi," zašepkal som pri jej perách a pritiahol si ju bližšie.

Vzdychla si. ,,Aj ty mne chýbaš."

,,Čo sa stalo?"

Odtiahla sa a sadla na miesto, kde predtým sedela. Sadol som si vedľa nej.

,,Išla som do školy a chcela som prejsť cez zebru, ale práve som ti odpisovala. Bola som na druhej strane, keď mi vrazilo auto do boku a prehodilo ma to na druhú stranu auta. Ďalej si nič nepamätám. Tak by som rada chcela byť s tebou, ale nemôžem."

,,Ja viem. Ale nechápem, ako som sa mohol s tebou stretnúť, keď si v kóme."

,,To bude tým, že som uviazla medzi mŕtvymi a živými. Neviem, kedy sa prebudím, ale snažím sa dostať z mojej hlavy a vrátiť sa na zem."

Uvidel som, ako sa mi stráca. Spanikáril som. ,,Čo sa deje? Prečo ťa dobre nevidím?"

Pocítil som jej ruku na mojom líci. ,,Mohla som sa s tebou iba na chvíľu stretnúť, ale už musím ísť. Drž sa."

A zmizla. Skríkol som. ,,Nie!"

K O N I E C  S N A

Zobudil som sa. ,,Nie!"

Pozrel som sa na miesto vedľa mňa. Nebola tu. Zosmutnel som.

Bola už tma. Pozrel som na hodinky, ktoré boli na stolíku. Stálo v nich pól jedenástej. Vzdychol som. Vstal som a namieril som si to do kúpeľne. Pozrel som sa do zrkadla a uvidel samého seba. Bol som zničený. Pod očami som mal kruhy a bol som bledý. Vzdychol som si a umyl som si tvár. Vrátil som sa do spálne a ľahol som si do postele. Prikryl som sa perinou a pozeral som na strop.

Hneď sa mi do očí nahrnuli slzy. Jedna mi stiekla po líci a ďalšie pokračovali.

,,Chýbaš mi," zamrmlal som do tmy. Zatvoril som oči a predstavoval som si ju pred sebou.

Po chvíli moje oči pomaly upadali a ja som pomaly zaspával.