Už to boli tri mesiace, čo sa ešte neprebrala. Každým dňom rozmýšľam, ako ju budem môcť držať v náručí a bozkávať po celom tele, keď sa konečne prebudí. Strašne mi chýba. Každý deň aj noc som pri nej, aj keď ma jej otec prosí, aby som sa normálne vyspal. Je to pre mňa ťažké, keď tu nie je. Začal som pracovať, ale aj tak na ňu myslím aj tam. Dookola.

Teraz sedím vedľa nej a držím ju za ruku. Rozmýšľal som, čo by teraz povedala, keby ma uvidela. Určite by povedala, že všetko bude v poriadku a budeme spolu. Ona tu však nie je duševne pri mne. Chvíľu som pri nej sedel a chcel som odísť, ale práve sa stalo niečo, na čo som čakal celé tri mesiace. Mia pohla rukou. Držal som jej ruku a ona mi ju stlačila.

,,Srdiečko, urob to ešte raz, prosím," povedal som jej a urobila to ešte raz. Po chvíli začala pomaly otvárať oči a pozrela sa okolo seba. Nakoniec pozrela na mňa.

Chcela niečo povedať, ale prerušil som ju. ,,Nič nehovor. Počkaj, zavolám lekárov a sestričky." Hneď som vybehol z izby a nechal ju samú. Prišiel som k recepcií, kde sedela vysoká sestrička a pohľad mala zapichnutý do obrazovky počítača.

,,Prebrala sa z kómy."

Nadvihola obočie a zmätene sa na mňa pozrela. ,,Čo prosím?"

,,Dievča v izbe 147 sa prebralo z kómy," vysvetlil som jej. Hneď konala a bežala do izby. Chcel som ísť s ňou, ale zastavila ma.

,,Bude najlepšie, keď zostanete tu. Musím ju skontrolovať," odvetila a pribehli k nej aj dve ďalšie sestričky. Vošli dovnútra a zatvorili sa dvere pred mojim nosom. Vzdychol som. Sadol som si hneď na stoličku a čakal som, keby odtiaľ náhodou vyšli. Po pol hodine vyšli a lekár, ktorý sa k nim neskôr pripojil, sa usmieval. Podišiel ku mne.

,,Všetko je v poriadku?"

Prikývol. ,,Všetko je v poriadku. Zatiaľ nevie, kde je a čo sa stalo. To je normálne, že si to nepamätá," odvetil s úsmevom.

,,Bude si ma pamätať?"

,,Dúfajme, že áno. Môžete ísť za ňou a zistiť si to sám," povedal a odišiel preč. Zostal som na chodbe sám a nakoniec som podišiel k dverám. Otvoril som dvere a uvidel Miu, ako sa na mňa pozrela a usmiala sa. Musel som sa aj ja usmiať. Kráčal som k nej a sadol si vedľa postele. Chytil som jej ruku a pobozkal. Pozrel som jej do očí.

,,Chýbala si mi," zašepkal som.

,,Aj ty si mi chýbal."

Usmial som sa. Stisol som jej ruku. ,,Čo sa ťa pýtal ten lekár?"

,,Nič také. Iba čo si pamätám naposledy, a čo sa stalo. Povedala som mu iba to, čo si pamätám, a potom mám iba tmu. Nič si nepamätám," odvetila a zahľadela sa cez okno von.

,,Chloe a tvoj otec sa budú tešiť, keď im teraz zavolám," povedal som a vstal som zo stoličky.

,,Prosím?"

,,Keď si bola v kóme, tak sme sa zblížili s tvojím otcom a Chloe. Sú to dobrí ľudia. A to si bola tri mesiace v kóme."

,,Tri mesiace?"

,,Áno, srdiečko. Teraz ťa nechám samú, ale prídem o pár minút," pobozkal som ju na čelo a vyšiel som von. Do rúk som vzal mobil a hneď som zavolal Chloe.

Zodvihla po prvom zvonení. ,,Niečo nové?"

Musel som sa usmiať. ,,Áno."

,,Tak hovor!"

,,Dobre, dobre. Takže sa radšej drž."

,,No, hovor už."

Nadýchol som sa. ,,Mia sa prebudila,"

Počul som, ako zvýskla. ,,Hneď sme tam!"

Zvýskla ešte raz a zložila. Nakoniec som sa nadýchol a musel som sa napiť. Išiel som k najbližšiemu automatu a vybral som si kávu. Naliala sa mi do pohára a mohol som ísť na izbu, kde ma čakalo moje dievča. Vošiel som do izby a Mia sedela na posteli. Sadol som si vedľa jej postele a popíjal som kávu.

,,Travis?" ozvala sa po niekoľkých minútach.

Pozrel som na ňu. ,,Áno, srdiečko?"

,,Mám otázku."

,,No daj," odvetil som a položil kávu na stolík vedľa postele.

,,Budeš ma niekedy milovať?"

Pozrel som sa na ňu vystrašene a zbledol som.

,,Nikdy som nikoho nemiloval."

,,A dokážeš?"

,,Neviem," odpovedal som jednoducho, ,,časom určite."

,,Chápem. Chápem."