,,Mia? Vnímaš ma?" mával mi rukou pred očami otec.

Pokrútila som hlavou a zmätene som na neho pozrela. ,,Prosím?"

Zasmial sa. ,,Pýtal som sa, ako pokračuješ v škole," zopakoval otázku.

Nadvihla som pravé obočie a mykla som plecami. ,,Dá sa. Inak otec?" zamrmlala som.

,,Áno?"

,,Mal si dievča, ktoré si miloval?" zo zvedavosti som sa ho opýtala.

Pozrel sa za mňa. ,,Bolo to dávno, čo som ju videl naposledy, ale bola to riadna krásavica. Bola iná ako ostatné v jej veku," odvetil s úsmevom.

,,Zvykol som ju trocha aj špehovať. Raz si to všimla a vyšla von. Opýtala sa, čo tu robím a ja som nevedel, čo povedať. Vysvetlil som, že som hľadal nejaký hmyz, ale aspoň mi uverila a pozvala ma dovnútra."

,,To nie je pravda. To fakt?"

Otec prikývol. ,,Áno."

,,A čo potom? Chodili ste spolu alebo tak?" usmial sa a pozrel mi do očí.

,,Bol to najkrajší vzťah, aký som mal."
Klesol mi úsmev. ,,Čo sa medzi vami stalo?"

,,Odišla na druhý svet, lebo nezvládla, že ju niektorí šikanovali. Povedala mi to v jednom liste, ktorý mi dala pred smrťou. Povedala mi iba Zbohom a odišla. Nedostal som žiadne vysvetlenie. Na druhý deň mi zavolali jej rodičia, že si podrezala žily," spadlo mu pár sĺz na líca a ja som mala nutkanie ho hneď teraz objať. Vstala som a obišla som stôl. Objala som ho okolo krku a to už nevydržal.

,,Dnes je to tridsať štyri rokov, čo tu už nie je. Stále mám pri sebe jej fotku," vytiahol z peňaženky fotku a ukázal mi ju. Boli na nej dvaja mladí ľudia. Ten chlapec bol môj otec, ale v mladšej podobe a dievča, ktorá bola od neho o pár centimetrov nižšia. Stáli na brehu mora a otec ju držal zozadu. Usmievali sa na kameru.

,,Je to posledná fotka od jej úmrtia. Táto fotka bola fotená týždeň predtým, ako zomrela."

,,Mrzí ma to, oci."

,,To je v poriadku, moja. Čo sa stalo, sa stalo. Nič sa nedá robiť. Ale teraz sa musíme postarať o tvoju mamu, aby to prežila," povedal a napil sa kávy.

,,Kedy k vám mám vlastne prísť? Vieš, že stále sa na vás hnevám. Ale viem, že to chcete napraviť, tak chcem nad všetkým porozmýšľať," odvetila som a vrátila som sa na svoje miesto v kresle.

,,Jasné. Budeš mať toľko času, koľko len budeš chcieť. Keď budeš pripravená sa aj s mamou porozprávať, tak iba zavolaj na toto číslo," podal mi papierik a ja som si ho zobrala.

Prikývla som. ,,Dobre," pozrela som na hodinky. Čas ukazoval 14:47. Vstala som, lebo som chcela ešte pomôcť Alexovi, ale otec ma zastavil. ,,Kam ideš? Nechceš ešte zostať so svojím otcom?"

,,Rada by som, ale ešte chcem pomôcť Alexovi pri kase," odpovedala som mu na otázku.

Prikývol. ,,Tak dobre. Tak choď. Keď budeš naozaj pripravená, tak mi zavolaj. Stále budem mať mobil pri sebe."

Kráčala som späť po úzkej chodbičke a vyšla som von. Pobrala som sa ku kase, kde stál Alex. Keď si ma všimol, tak si vzdychol. ,,Konečne si tu. Teraz je tu veľa hostí a potrebujem pomoc," povedal mi rýchlo a utekal obslúžiť ďalší stôl. Ja som zatiaľ bola pri kase a strážila som to tu. Keď sa vrátil, podal mi zápisník a pero.

,,Tu máš. Teraz ideš ty. Musím ešte niečo povedať Kevinovi," zamrmlal a stratil sa v kuchyni. Chvíľu som sa dívala na dvere a potom som si vzdychla. V duchu som si hovorila, že to zvládnem. Kráčala som pomedzi stoly a všimla som si jeden párik pri okne, ktorý už mali menu položené na stole a čakali.

Pristúpila som k nim. ,,Čo si prosíte?" opýtala som sa a hneď, ako som si ju všimla, mi spadol zápisník dole na zem. Neverila som vlastným očiam.

,,Chloe? Erik? To čo sa deje?"

Chloe sa na mňa vystrašene pozrela a Erik nevyjadroval žiadne emócie. Chloe hneď vstala a začala mi niečo hučať do ucha. Nevnímala som ju. Odstrčila som Erika rukami a Chloe som dala facku. Tá spadla na zem. Hneď sa mi skotúľali slzy po lícach. Chloe sa na mňa pozrela a držala si ubolené líce. Erik bol hneď pri nej a pomáhal jej na nohy.

,,Ako si to mohla urobiť?!" skríkla som po nej. ,,Verila som ti a ty si ešte začneš s týmto," ukázala som na Erika, ,,hajzlom. Plakala som kvôli nemu, že mi ublížil. Využije ťa tak ako mňa!"

Chloe vzlykala a Erik ju utešoval. ,,Nikdy ti toto neodpustím! Nikdy!"

Chloe sa rozplakala ešte viac a ja som sa rozbehla do kuchyne, odkiaľ som si zobrala všetky svoje veci a vybehla som do dažďa. Zastala som pri firme Travisa. Chvíľu som stála v daždi a plakala. Nevládala som sa nadýchnuť. Vbehla som dovnútra.
Bežala som k výťahu a zviezla sa na ňom až na šesťdesiate poschodie. Výťah zastal a ja som vyšla von. Recepčná sa na mňa pozrela. Zdvihla telefón, čo bol pri nej a niečo rýchlo hovorila. Jej asistentka bola hneď pri mne a podala mi papierovú vreckovku a objala ma.

,,Kde je?!" ozval sa hlas, ktorý som dobre poznala. Travis! O pár sekúnd bol pri mne a držal ma v náručí.

Upokojoval ma. ,,To je v poriadku, srdiečko... Bude to v poriadku."

Keď som toto počula, ešte viac som sa rozplakala. ,,Pôjdeme do mojej kancelárie a povieš mi, čo sa stalo, dobre?"

Prikývla som so slzami v očiach. Viedol ma po úzkej chodbe, až k jeho dverám do kancelárie. Vstúpili sme a nechal ma, aby som si sadla.

Pozrela som na neho s uplakanými očami. ,,Povieš mi, čo sa stalo? Ublížil ti niekto?" opýtal sa opatrne a pomohol mi sadnúť si na gauč. Sadol si vedľa mňa a držal ma za ruku.

,,Ch-Chloe mi klamala."

,,V čom ti klamala?"

Pozrela som mu do očí. ,,A-Ani mi nebudeš veriť, ale chodí s Erikom. S mojím ex," zamrmlala som a hneď som sa zase rozplakala. Dosť ma to zobralo. Kamarátka, ktorá bola moja spriaznená duša mi klamala a to sa poznáme od škôlky. Ako mi to mohla urobiť?