Po niekoľko hodinovej prechádzke som prišla "domov" a povedala svojim rodičom, že si pôjdem ľahnúť. Súhlasili a povedali, že sa pôjdu zahrať s Laylou von. Nevadilo mi to. Vedela som, že sa o ňu postarajú. Vošla som do izby, kde budem cez zimné prázdniny spať a ľahla si do postele. Dvere som mala zatvorené, iba vonku bolo počuť štekot psa alebo ticho. To ticho mi strašne chýbalo. Ale niečo mi chýbalo tak som zobrala mobil a našla číslo, ktoré som hľadala. Po pár zvoneniach to zodvihol.

,,Ahoj, srdiečko. Ako sa máš?" usmiala som sa keď som započula jeho hlas.

,,Už lepšie a čo ty? Veľmi mi chýbalo tvoje vyslovenie mojej prezývky," povedala som s úsmevom. Počula som ako sa zachechtal.

,,To som od teba nečakal, že ti bude chýbať tvoje oslovenie. Ale tak budem ho používať častejšie, srdiečko," zdôraznil moju prezývku.

Zachichotala som sa.

,,Čo robkáš, srdiečko?" opýtal sa. Mykla som plecami.

,,Nič... Ležím a oddychujem," odpovedala som. Ani som si neuvedomila, že Travis nevie, že som blízko New Yorku.

,,Jooj... Ani nevieš, akoby som chcel teraz ležať vedľa teba a hovoriť ti ako ťa ľúbim," odvetil, tuším s úsmevom.

,,Fakt? A nebudeš sa hnevať, keď ti niečo poviem? Lebo ja tajnosti nemám rada." nadula som spodnú peru.

,,O čo ide srdiečko?" spýtal sa pomerne zmätený. Slabo som sa usmiala a cez zaťaté zuby som prehovorila.

,,Somumojichrodičovcezzimnéprázdniny."

,,Čo? Nepochopil som. Nehovor cez zaťaté zuby a otvor ústa," povedal.

Vzdychla som si a rýchlo povedala, aby som to mala za sebou.

,,Že som u mojich rodičov cez zimné prázdniny."

Na linke ostalo pár minút ticho a bála som sa, že to zrušil. Pozrela som na displej, ale hovor išiel. Čo keď dostal šok alebo infarkt? Začala som sa báť.

,,Travis si tam?"

Nič.

,,Travis?!" slabo som vykríkla do telefónu. A stále nič. Chcela som zložiť, ale počula som ako niekto prehovoril a čochvíľa aj zrušil hovor. Pozerala som na mobil mimo, až kým do izby mi nevletela Layla. Skočila mi na posteľ a začala vykrikovať.

,,Mami! Mami! Je tu ocko!"

Vytrieštila som oči a bez pohnutia som na ňu pozerala. To nie je možné, predsa som s ním volala. Žeby tu bol skôr alebo išiel rýchlo autom sem? Hneď na to zoskočila z postele a chytila mi ruku. Ťahala ma dole po schodoch. Nevedela som čo povedať iba ísť s ňou. Najviac som sa bála mu pozrieť do očí. Ako sme vstúpili do obývačky, tak na mňa pozreli tri páry očí.

Dva páry boli moji rodičia, ktorí sa tvárili šťastne, ale aj nechápavo a tretie, ktoré patrili jemu. Stála som neisto na mieste a pozerala do modrých oči, ktoré som zabudla ako vyzerajú v skutočnosti. Dívala som sa na neho a on na mňa. Nevedeli sme ako prehovoriť. Cez telefón to bolo niečo iné. Nevidela som jeho oči, ktoré ma hneď pohltili. Bolo to úplne niečo iné. Pomaly a neisto vstal, a blížil ku mne. Naše pohľady ani neuhli. Upierali sme na seba pohľad, ale ani jeden ešte neprehovoril.

Nikdy som si nepredstavovala, že toto bude najväčšia bolesť akú vo svojom živote budem cítiť. Ale mýlila som sa. Toto je najhoršia bolesť akú som prežila. Milovala som človeka, ktorého som musela opustiť, lebo mi nedokázal povedať pravdu do očí. Ale teraz stojí oproti mne a nemôžem uveriť, že je to on. Stratila som sa v jeho očiach plných smútku a hnevu. Tuším kvôli sebe.

,,Mia? Si to ty?" spýtal sa zmätene a neveril, že ma vidí pred sebou. Slabo som prikývla. O chvíľu som bola v jeho náručí. Držal ma tak silno, že moje kosti drtil, ale pravda bola, že aj ja jeho som držala silno. Na chvíľu sme sa od seba odtiahli a venovali si pohľad.

,,Dovolíš mi ťa pobozkať?"

Ani nečakal moju odpoveď a ja som mu venovala bozk na pery. Boli to stále tie isté ako pred piatimi rokmi. Nezmenili sa. Lebo človek sa nikdy nemôže zmeniť.
Môže iba zmeniť štýl, záujmy alebo výzor, ale nie postavu a správanie. Keď niekoho miluješ, ostanú v tebe vždy city k nemu. A viem, že milujem Travisa, iba som mu to nedokázala povedať.

Bála som sa, že sa zase zamotám do klamstiev a stratím všetko. Staré ja a jeho. I keď stále myslím v hlave, že to nie je správne byť s ním zase, ale srdcu nemôžem rozkázať. On vie čo má robiť. Po medzi bozky mi zašepkal.

,,Už ťa nenechám odísť. Nikdy." Pobozkal ma. Moje srdce sa rozbúchalo na plné obrátky. Neverila som, že to naozaj povedal. Neviem, či mu mám stále veriť. A môžem? Môžem veriť osobe, ktorú som milovala a milujem? I keď moju dôveru už raz stratil?