When I saw you
I fell in love, and
you smiled
because you knew
- William Shakespeare

O šesť mesiacov neskôr

Mohla som si oči vyplakať, koľko som len chcela. Stále to všetko bolelo rovnako, ak nie viac. Hlavne noci boli ťažké. Nočné mory sa vrátili, no pozmenili sa. Nevedela som, ako mám s nimi bojovať a či sa vôbec nejako dá proti ním bojovať. Boli časy, keď som si to tak nepripúšťala k telu, keď som sa s nimi jednoducho vžila a dúfala, že raz odídu, len tak, samé. No potom boli noci, keď som sa s plačom a krikom zobudila,... sama a nebolo nikoho, kto by ma v tom čase dokázal utíšiť.
Spomienky na mňa útočili z každého smeru, v každom možnom čase. Plakala som snáď každý deň a to ani nehovorím, ako si s mojím telom a mysľou pohrávali tehotenské hormóny. Dva mesiace som ani netušila, že som vôbec tehotná. Lenže, odo dňa, keď mi to lekár v nemocnici oficiálne potvrdil, domáce testy sa predsa len mohli mýliť, keď mi oznámil tú správu, ktorá mi prevrátila život naruby, presne s ňou prišli aj ranné nevoľnosti, obedné šlofíky a aby som toho nemala náhodou málo, tak aj večerné nevoľnosti. Záchod sa stal mojím najlepším priateľom, poprípade nejaké vrecko, či igelitová taška, ak nebolo wc po ruke. Ba čo viac, oficiálne som sa stala najväčším používateľom kapesníkov. Vysmoklila som ich tony.

Pripadala som si k ničomu, vlastne si tak pripadám aj doteraz. Veľká, neforemná a k tomu nemotorná, večne vybuchujúca emocionálna ohňostrojová bomba. A tie kotníky. Už som neobula žiadnu obuv, mojimi najnovšími vylepšeniami botníka sa stali o dve čísla väčšie čižmy, ktoré som aj tak nedokázala zapnúť. Bolo mi z toho všetkého do plaču. Neustále.
Najhoršie na tom všetkom bola však samota, aj keď v skutočnosti tu nikdy nie som sama. Ale necítila som sa úplne, ešte nie. Niekoľko nocí tu so mnou ostávala Isla, väčšinou však zo začiatku, kým som si zvykla na nové priestory, zvuky, pachy, na všetko. Iné som zas bola sama. Samuelovi sme tu zriadili jeho vlastnú izbu, pretože ja som ich tu chcela mať oboch. Už dávnejšie som Isle navrhla, aby sa sem presťahovali, ale odmietla s úsmevom na perách. Oni totiž so Samuelom čakali. A ja som vedela, že sa jej to jedného dňa vyplatí.

A tak som sa naučila poriadne variť a aj pri tom som plakala. Namiesto toho, aby som oddychovala s vyloženými nohami a snažila sa vyhýbať všetkému, čo by mohlo narušiť správny vývin bábätka, som si načítala neuveriteľné množstvo kníh a receptov a pustila sa do domácej kuchyne.
Každý deň varím viac a viac. Pre mňa, Miu a Mads, pre Jacoba s Nataly, ktorí sem radi dochádzajú na návštevy, akoby som nevedela, že ma chodia len kontrolovať, pre Islu a Samuela,... jednoducho varím pre nás.

„Pre Boha, komu toľko balíš?" ozve sa Isla za mnou. V rýchlosti sa obzriem, upustím od naberania lahodnej paradajkovej omáčky a musím uznať, že v tom novom tmavomodrom nohavicovom kostýme jej to dokonale sekne. Kde sú tie časy, kedy by to pristalo aj mne? Dokonca aj pochudla, čo sa mi popri mojom varení ani tak veľmi nezdá. Stala sa niekde chyba? Veď keď priberám ja, nech priberajú aj ostatní. Nevadí, že oni nie sú tehotní. U Mii sa mi to podarilo docieliť, jej postava večne pripomínajúca prútik je teraz tak krásna. Má krivky konečne na tých správnych miestach. Asi by som si mala kúpiť brokovnicu, ale v prvom rade sa naučiť strieľať. „Chceš ho vykŕmiť ako pred popravou?" pokračuje zvesela a popritom sa priblíži ku mne. Žmurkne a zo stola si vezme jednu teplú mäsovú guličku, do ktorej si s chuťou zahryzne. „Mňaaam," zanôti s plnými ústami, ledva jej niečo rozumiem.

„Len sa starám, na rozdiel od teba." Jej pochvala môjho umenia však zmierni vyčítavý tón. „Mimochodom, ako si sa dostala dnu? Nepočula som ťa klopať."

„Kľúč pod rohožkou, zabudla si?"

Ach, bože, ešte to dieťa nie je ani na svete a ja už zabúdam toľko vecí.

Asi pred dvoma mesiacmi som kúpila trojposchodový dom v lepšej lokalite mesta. V takej lokalite, kde nestretnete zločin za každým rohom, kde si nepodávajú kľučky ohrdnuté šľapky a kde deti nepoznajú drogy a násilie. Pre veľkú rodinu je potrebný veľký dom. Však? A keďže sem neustále niekto chodil a klopal či zvonil a ja som po čase bola neuveriteľne naštvaná na ten odporný zvuk, rozhodla som sa dať pod rohožku náhradný kľúč. Všetky návštevy, ktoré som tu chcela, o ňom vedeli a s obľubou ho používali. Nebudem ani hovoriť, koľkokrát ma Isla prepadla vo vani, pretože som sa neozývala.

Ako sa ukázalo, museli sme predať náš byt po rodičoch,... a predala som aj Coleov byt. Predtým než,... ach, kriste, nechcem už na to vôbec spomínať, no hlava má svoj vlastný rozum a moje myšlienky sa tam neustále vracajú,... no v období, kedy Cole urobil to najhoršie rozhodnutie v živote, prepísal na mňa svoj vlastný byt. Keď som chcela pripraviť dokonalé prostredie pre dieťa, pre svoju rodinu, neostávalo mi nič iné, než ho predať.
Tak sme sa rozlúčili s dvoma bytmi naraz a k slovu sa dostali aj peniaze, ktoré Cole ešte kedysi dávno odložil na účet a myslím, že si na nich ani dlho nespomenul, až kým sa neblížil jeho čas. Boli to peniaze po jeho adoptívnych rodičoch, a tak ma to stálo veľa vnútorného boja, presviedčania a spisovania pre a proti, aby som sa ich ani nedotkla. Ale mala som vlastne niekedy inú šancu? Inú možnosť? Ten hlúpy bankový účet tiež prepísal na moje meno.

Vďaka tým peniazom som však nemusela pracovať. Vlastne už ani nebolo kde.

„Ako bolo dnes v práci?" opýtam sa Isly, zatiaľ čo mi podá kabát a ja sa oblečiem. Gombíky sa ani nesnažím zapnúť. Isla pracuje ako sekretárka v jednej realitnej kancelárii. Prácu si tam našla hneď po tom, ako zatvorili Alexandrovu reštauráciu a všetkých jeho kumpánov pochytali. Všade o tom písali ako o akcii roka. Bodaj by nie. Do cely predbežného zadržania dostali viac parchantov, ako za predchádzajúcich niekoľko rokov. A to všetko na základe Willovho svedectva. Svojím konaním ohrozil nás všetkých, ale keď mu raz Cole so Santosom ponúkli dohodu, nemienil sa jej vzdať.

„Daj si ešte šál, na cintoríne je teraz riadna zima," poučí ma. Iba na ňu hľadím a nadvihnem obočie. Kedy sa z nej stala moja náhradná mama? „V práci bolo dobre, ďakujem za opýtanie. Šéfka je naozaj skvelá, mala by si ju spoznať."

„Ozaj," spozorniem, keď si uvedomím, že mi tu ešte niekto chýba. „Kde je Samuel?"

„Má dnes predprípravu do školy, je z nej celý nabudený. Pridá sa k nám neskôr. Si si naozaj istá, že tam chceš ísť?" Nadvihne dlaň a pohladí ma po tvári. Rukou klesne nižšie a o čosi dlhšie ňou zotrvá na vypuklom brušku. Isla je naozaj skvelá, lepšiu priateľku by som si nemohla ani vysnívať.

„Áno, musím si nadobro odpustiť, vieš, aby som sa konečne mohla posunúť ďalej."

„Ty si predsa neurobila žiadnu chybu,..."

„Isla," preruším ju, toto je naozaj dôležité. „Urobme to teraz po mojom, nech nájdem pokoj, nech sa môžem navždy rozlúčiť." Povzdychnem si a do očí sa mi opäť tlačia slzy. Snažím sa ich odohnať, mrkám ako blázon, ale tie zradkyne si aj tak nájdu cestu. „ Ako pokračuje súdny proces?" Zavediem tému iným smerom, aby sa zo mňa nestala opäť kôpka nešťastia.

„A vy sa o tom doma nerozprávate?" prekvapene sa na mňa pri vychádzaní z dverí otočí. Skoro do nej narazím.

„Nie, táto téma je v tomto dome tabu. Nechcem počuť ich mená, nechcem počuť nič o nich."

„Tak prečo sa na to pýtaš mňa? Teraz?" Isla mi otvorí dvere na spolujazdcovej strane a sama sa presunie za volant.

„Pretože teraz to už vedieť chcem."

*

Keď odchádzame z cintorína, kde som sa zodpovedala z vlastných hriechov a zabudnutých právd, kde som konečne dokázala odpustiť sama sebe, sa cítim oveľa ľahšia. Aj keď len psychicky, ale aj to je niekedy lepšie ako nič. Zima sa do nás zahryzáva oveľa ľahšie, aj keď na toto ročné obdobie je to dosť nezvyčajné, ako keby niekto zabudol povedať prírode, aby si prehodila čas a nastavila režim na ten jarný. Cestou si obzerám náhrobné kamene, akoby som tých ľudí poznala a vlastne ani neviem, prečo to robím. Nikdy predtým som to neurobila, len dnes som pocítila akési nutkanie, akési čosi, ktoré ma k tomu vedie.

Sedíme s Islou v aute a mierime tam, kde túži byť moje srdce najviac. Bábätko asi pohodlne spinká v mojom brušku, lebo konečne nekope a našlo si dokonalé miestečko, kedy netlačí na močový mechúr. Cestou máme pustené rádio a spolu s hlasom nejakej neznámej speváčky si obe spoločne pospevujeme veselý rytmus a ja sa dokonca usmievam. Akoby tá návšteva zo mňa sňala všetky okovy, akoby som konečne dokázala nechať minulosť minulosti. Akoby som nakoniec privítala pokoj s otvorenou náručou.

Na mobile mi pípne správa, rýchlo si prečítam odkaz od Mii, že dnes na večeru príde hosť.

„Niečo dôležité?" opýta sa Isla popri škriekaní refrénu. Musím si zakryť uši aj keď len naoko.

„Vraj sa k nám dnes na večeru pridá nejaký hosť. Vieš o niečom?"

„Hmmm," povie.

„Isla, no tak. Niečo predo mnou tajíte?"

„My?" usmeje sa, „ale čo si. To by sme si predsa nedovolili."

„Ty tajnostkárka, tak už to vyklop."

Isla pretočí očami, čo doteraz nikdy nerobila.

„Panebože, Will! Už ho pustili? On je ten neznámy hosť? Akoto, že o tom neviem? Prečo si mi nič nepovedala? A prečo mi to oznamuje Mia?" vykríknem pojašene, až si poposadnem . Tento pohyb vo mne vyvolá ďalšie, až sa dieťatko prebudí a silno ma kopne. Aj ono sa teší. Ihneď priložím ruku na to miesto a musím sa znova usmiať, pretože aj ten malý zázrak vie, aký je jeho ujo hrdina. Aj keď je Will teraz vo väzení a odpykáva si skrátený trest za svoje malé priestupky, môžeme byť všetci radi, že je ešte medzi živými. Keby vtedy neprijal tú dohodu, keby neprezradil všetko, čo za ten čas nazbieral, možno keby ma v ten večer nenapadli, keby,... s takýmito myšlienkami musím ihneď prestať! Všetko sa stalo tak, ako sa stať malo. Už dávno som si uvedomila, že naše životy sa vybrali určitým smerom a je zbytočné sa neustále vracať a premýšľať nad tým, čo ak, čo keby. Všetko sa deje z nejakého dôvodu a my samy sme toho dôkazom. Ja a to malé klbko si už teraz nesieme jasný odkaz do budúcnosti. Ktosi múdry mi raz povedal: „Keď nám ubližujú, máme tri možnosti. Tiež ubližovať, stiahnuť sa, alebo milovať." A aj keď mi Will a ešte mnoho ďalších ublížilo v takom skôr prenesenom význame, nepočítam Colea, pretože on mi skutočne ublížil a to veľmi, ja som ich napriek všetkému milovala. Tých parchantov nie, tí si nezaslúžia ani štipku môjho,... vlastne ničoho. „Už mi to povedz," popoženiem ju, keď stále mlčí a iba sa usmieva.

„Pokoj, pokoj, budúca mamina," Isla mávne rukou, aby umlčala môj výbuch radosti. „Willa ešte nepustili, až o mesiac a ver, že keď sa odtiaľ dostane, určite neprídeme na večeru, hm, tak minimálne mesiac, ak nie viac. A okrem toho, ja ti nemám čo povedať, počkaj si na večer a sama uvidíš, kto je ten neznámy hosť." Ukončí túto našu krátku debatu, keď konečne nájde voľné parkovacie miesto a vypne motor. „Ideme?"

Dvakrát sa ma pýtať nemusí. Odopnem si pás, nemotorne vystúpim a zo zadného miesta vezmem tašku plnú jedla. Som zvedavá, či mu to bude chutiť. Dnes som do receptu pridala tajnú ingredienciu. Spoločne vystúpime tých sto schodov, ktoré mi zakaždým pripadajú ako schody do neba, až sa zadýcham. Isla otvorí dvere a do mňa udrie zvuk nikdy neutíchajúceho hovoru, pípanie mobilov a nekonečné zvonenie telefónov. Prejdeme krátkou chodbou, kedy znova naberiem dych a prinútim sa upokojiť. Je to len návšteva, opakujem si dookola. V hlave sa mi ako na zavolanie vyroja spomienky na tých niekoľko predchádzajúcich návštev, ktoré som tu absolvovala, ale zatlačím ich späť. Nie, už viac nie.

„Slečna Davisová, mám vás ohlásiť?" opýta sa ma nováčik za pultom určeným pre zapisovanie návštev. Je tu nový, ale pozná moje meno? To tu koloval obežník či čo?

„Nie, to vôbec nie je potrebné," zakročí Isla, presne pozná moje plány. „Ďakujeme," rýchlo dopovie a už ma chytí za ruku a vedie ďalej. Cestou sa snažím pokojne dýchať, veď predsa nejde o nič, ale pri tom o tak veľa. Stále si uvedomujem váhu svojho vlastného svedectva, váhu všetkého, čo som kedysi dávno za dverami jednej vypočúvacej miestnosti vypustila do éteru. Aj vďaka mojim zážitkom, môjmu prežitému hororu onoho večera, teraz súdia Alexandrových ľudí. Konečne vstúpime do miestnosti, kde sa to všetko odohráva.

Nestihnem sa ani poriadne porozhliadnuť, keď moju pozornosť priláka čosi iné. „Palacinka?"

Srdce mi poskočí, keď počujem jeho prekvapený hlas a otočím sa. Ihneď zameriam ten nebesky krásny modrý pohľad, ktorý mi tak neuveriteľne chýbal. Od rána, kedy som ho vyprevádzala z domu do práce, ubehlo sotva päť hodín, no mne aj tak chýbal. V očiach mám opäť slzy a to mi stačilo ho len počuť.

„Čo tu robíš?" zhodí na stôl niekoľko papierov, ktoré držal v rukách a ihneď sa ženie za nami. Nevšíma si nikoho, ide bezhlavo za svojím cieľom. Bože, ako ho len milujem. „Nemala si sem chodiť," pobozká mi líce, nosom pošteklí ten môj a potom konečne prilepí pery tam, kde majú byť. Na tie moje. A zo mňa sa opäť stáva poriadne klbko plné emócií, keď si tie slzy nájdu cestu von a potichu stekajú po mojej červenej tvári.

„V pohode, mňa si ani nevšímajte, ja tu akože nie som." Isla si odkašle, na čo jej Cole len odfrkne.

Po sekundách, ktoré by pokojne mohli byť aj hodiny, sa odtiahne. „Čo to máš v tej taške?" otázkou mieri na náklad, na ktorý som pri tom, ako ma privítal, takmer aj zabudla.

„Obed," vyhŕknem pobavene a možno sa trošku aj červenám.

„Obed?" Cole si povzdychne. „Jess, veď si mi ráno zabalila porciu pre celú stanicu, nakŕmili by sme aj ďalší okres." Pokrúti hlavou, z tváre mu to však nezmaže ten sexy úškľabok, ktorým ma po nociach neustále dostáva do kolien.

Zatiaľ, čo my tu stojíme a usmievame sa jeden na druhého, Isla si prekračuje a obzerá sa vôkol seba, k nám pristúpi človek, ktorému ostanem nadosmrti vďačná. „Dámy?" Santosov zastretý hlas ma pohladí po chrbte, vykúzli na perách ešte širší úsmev a prinúti pustiť Colea, aby som sa mu mohla hodiť do náručia. Teda sa o to prinajmenšom pokúsiť.

Ešte teraz, o šesť mesiacov neskôr, keď si spomeniem na tie jeho prekliate slová je neskoro, sa mi v hrudi usídli podobný pocit, aký som zažívala vtedy. Bola to zmes strachu, obrovskej beznádeje a neutíchajúcej bolesti. Po prvotnom šoku a minútach plaču, mi to Santos všetko vysvetlil, pretože som ho svojím konaním nedokázala pustiť k slovu. Neskoro bolo, ale pre mňa. Nemusela som sa dať otestovať, ani riskovať život nenarodeného dieťatka, aj keď je otázne, či by som takú operáciu mohla vôbec podstúpiť, pravdepodobne ani nie. Santos bol totiž po vlastných testoch a všetko nasvedčovalo tomu, že s pozitívnymi výsledkami. O niekoľko dní, kedy Colea udržiavali nažive v podstate len prístroje, prišla tá najlepšia správa v živote. Santos bol vhodným darcom a on už nezaváhal ani sekundu.

„Emanuel," vykríknem mu do ucha, pretože mám pocit, že cez to obrovské bruško k nemu môj hlas ani nedôjde. „Ty si sa vrátil."

„Tak pokoj, drahá," na rameno mi siahne Cole. „Nemusíš tak žiariť, keď vidíš toho idiota."

„Prekristapána, veď máš kúsok jeho pečene, tak by si mohol prejaviť aspoň trochu vďaky," zapojí sa do hovoru Isla, ktorá sa tak isto usmieva ako slniečko na hnoji. „Santos, som taká rada, že ťa opäť vidím." Odstrčí ma nabok, akoby som jej prekážala a sama ho poriadne objíme.

„Ja som vďačný a to veľmi," prizná Cole porazenecky a mám pocit, že trochu aj urazene. Pritiahne si ma do náručia a prehrabne mi rozcuchané vlasy. „Každý deň ho otravujem svojím vrelým ďakujem. Bolo na čase, že sa tu konečne ukázal a aj si ho vypočul naživo."

Až teraz si všimnem, že Emanuel nemá na sebe uniformu, je oblečený v saku a obnosených džínsach, ktoré mu sadnú ako uliate. „Ešte stále nepracuješ?"

„Nie, nie. Po rekonvalescencii si užívam zaslúženú dovolenku, čo sa o tvojom, hm, priateľovi povedať nedá." S iskrou v očiach na neho žmurkne. Prebehne medzi nimi bezslovná komunikácia, ktorej momentálne vôbec nerozumiem.

„Ja si to šetrím pre nášho juniora, ty mexický zmr,..."

„Ticho!" zakryjem Coleovi ústa, aby nemohol dorozprávať. „Čo sme si povedali o nadávkach?"

„Ale, palacinka, ešte to nemôže počuť." Hlavou sa vnorí do môjho účesu vytvoreného studeným vetrom a potom si ma otočí, chrbtom sa opriem o jeho hruď.

„By si sa divil," Isla konečne upustí zo svojho hadieho pokusu uškrtiť nášho priateľa záchrancu a ten sa nadýchne. „Deti počujú všetko a áno, aj tie nenarodené."

„Palacinka," zašepká mi Cole do ucha. „Budem sa snažiť, sľubujem na svoju česť," dokonca urobí aj nejaké smiešne gesto, zamáva mi prstami pred očami. „Nebudem už nadávať."

Usmejem sa, samou spokojnosťou by ste so mnou vytreli aj tisíc chlebov, môžem ju teraz aj rozdávať. Po dnešnej návšteve cintorína, kedy som sa ospravedlnila rodičom, povedala im posledné zbohom a konečne pustila ich duše, keď vidím Santosa takého usmievavého, spokojného a hlavne zdravého, niet divu, že som úplne šťastná.

„Milujem ťa," pokračuje môj nádherný priateľ v šepkaní. „Milujem ťa a už ťa nikdy nevystavím tomu, čo som,..."

„Pššt, o tom už nehovoríme, zabudol si?" skočím mu do reči. „Aj ja ťa milujem, Cole Gelbero. Milujem ťa, najviac a navždy." Natiahnem ruku dozadu a pohladkám ho po tvári ozdobenej dvojdňovým strniskom. Tak to mám totiž najradšej a Cole sa toho našťastie drží. Ešte stále nenadobudol pôvodné svalstvo, ešte stále musí brať podporné lieky a chodiť na pravidelné kontroly, ale mne to vôbec neprekáža. Ja ho milujem takého, aký je, bez ohľadu na to, či má svalnaté ruky a ploché bruško, či v testoch skončí prvý, alebo dvadsiaty, pre mňa je najpodstatnejšie, že to všetko prežil. Že sme to prežili spoločne.

„Emanuel, čo by si povedal na večeru? Dnes? U nás?"

V Coleovom náručí sa trochu otočím, pozriem na usmievajúcu sa Islu a škeriaceho Santosa, no odpoveď ku mne neprichádza. Akosi mi to celé nedochádza, mám pocit, akoby mi do skladačky chýbal posledný kúsok. Pohľadom prejdem celú stanicu a svoju púť zakončím opäť na svojom priateľovi. Na svojej láske. Na láske môjho života. Keď si uvedomím, ako málo chýbalo k tomu, aby som o neho navždy prišla. Ako ľahko sa mohlo stať, že naše dieťa by nepoznalo otca, že moja rodina by nikdy nespoznala hrdinu, ktorý navždy vyčistil ulice od pochybných indivíduí, akými Alexander a jeho banda bezpochyby boli. Toto uvedomenie ma zabolí, ale zároveň vyčaruje ten najširší úsmev na perách. Opäť a znova.

Cole je môj a navždy ním aj ostane.
Možno nemáme veľa a naša minulosť si nesie so sebou kopec bôľov a šrámov na srdci, ale stále máme seba navzájom.
Máme k tomu našu obrovskú lásku, ktorá prešla skúškami hneď od začiatku. Začali sme s nezmyselnou dohodou, ktorú sme nakoniec krásne porušili. Neviem, kto sa prvý zamiloval, no teraz je to už jedno.
Máme lásku, ktorou sme porazili smrť a našou spoločnou láskou sme zrodili nový život.

Nie, oprava, my nemáme veľa, my máme skutočne všetko.

Pred viac ako piatimi mesiacmi.

Táto izba je veľmi podobná tej, na ktorej som ho takmer pred mesiacom našla ležať v spároch smrti. Je o čosi väčšia, je tu dokonca aj malý zelený gauč, ktorý sa stal mojím útočiskom na každý deň, odkedy ho sem previezli po náročnej operácii. Každý deň som sa modlila. Každý deň som prosila všetkých, aby mu dali dostatok sily spamätať sa z invazívneho zákroku. Doktor po operácii povedal, že zasiahli nie v hodine dvanástej, ale o štvrť na jednu. Cole mal smrť doslova na jazyku. Nebyť Santosa a jeho dobrého skutku, ako to sám nazval, keď sme o tom ani ja a ani Cole netušili ešte ani prd, bola by zo mňa trúchliaca budúca mamička.

Postavím sa a natiahnem si ruky, nohy, cítim sa ako dolámaná bábika. Vyzriem von oknom, no v okamihu sa otočím, pretože za mojím chrbtom sa práve niečo deje.

Konečne, po dlhých dňoch ticha a pípania prístrojov, si Cole nahlas vzdychne. Okamžite k nemu pristúpim a zovriem jeho ruku. Neviem, či netlačím až príliš, ale momentálne je mi to jedno. Som taká rada, že vidím a hlavne počujem nejaký dôkaz toho, že mi ho zachránili.

Otvorí jedno oko, pomaly, akoby ho každý pohyb bolel. O pár sekúnd pridá aj to druhé a opatrne žmúri do oslepujúceho umelého osvetlenia. Keď sa do nich zadívam, uvedomím si, že má konečne bielka zbavené toho otrasného žltého podtónu a rozplačem sa. Už nikdy nepoviem, že žltá je krásna farba, naozaj nikdy.

„Ahoj," Cole preruší to ohlušujúce ticho izby chrapľavým hlasom.

Zavriem oči a poriadne sa nadýchnem. Mám pocit, akoby som doteraz ani nedýchala. „Ahoj," odpoviem so širokánskym úsmevom na perách. Utriem si mokrú tvár, skloním sa a opatrne ho pobozkám na čelo. Je toto skutočné?

„Som živý?" opäť prehovorí. „Len,... len nepovedz nie."

***KONIEC***

P.S.: ak by ste mali záujem o spin off poviedku, tentoraz ale z pohľadu Santosa, môžete ju nájsť v mojej zbierke Short Stories pod názvom Mám nádej. O Cover k tejto poviedke sa postarala talentovaná A_m_i_s ❤