Loui

Prebudil som sa skoro ráno. Po obzeraní sa okolo seba som zbadal ako pri jednom z rohov postele sedí mladá sestrička ktorú som naposledy videl v ordinácií pána Payna.

"Som rada,že si sa prebral Louis. Dnes začneš ako omega. Škola do ktorej budeš chodiť je zameraná práve pre omegy. " vysvetľovala mi kým som sa staval z postele a točil som hlavou aby som ten odporný pocit točenia zastavil.

"Oblečieš si túto školskú uniformu" povedala mi a ukázala na kôpku oblečenia na mojej stoličke. "Ešte si vezmi školskú tašku a odvediem ta do školy. Inak som tvoja teta ,ktorá sa bude starať o teba a tvoju sestru kým sa vrátia vaši rodičia" vysvetľovala mi kým kráčala k dverám.

"Ponáhľaj sa" povedala mi ešte predtým ako zavrela dvere a nechala ma v izbe samého.

Ako namydlený blesk som vybehol z postele a hodil som na seba školskú uniformu ktorá sa skladala z bielej košele,červenej kravaty a čiernych rovných nohavíc ,ktoré som takmer ťahal za sebou. K tomu som si obul čierne topánky, vlasy som si prehrabol rukou a vzal si školskú tašku.

Po ceste von som sa zastavil ešte v kúpeľni kde som na seba nastriekal vôňu z flaštičky na ktorej bolo čiernym písmom napísané Louis. Už dávno som vedel,že to má byť účinok ktorý moju osobnú vôňu zníži na absolútne minimum.

"Louis!" Počul som vykríknuť moju "tetu" a preto som rýchlo zbehol schody,do tašky som hodil zelené jablko a vybehol som von nastupujúc do čierneho auta smer škola.

Škola pre omegy bola vysoká trojposchodová budova šedej farby,ktorú jej architekti usadili rovno do zeleného sadu.

Každé ročné obdobie bola obklopená krásou. Cez jar vám na cestu k budove spievali vtáci, cez leto ste po ceste oberali čerešne a višne, jeseň vám pod nohy padalo lístie ,ktoré vyzeralo ako nejaká scéna v romantickom filme pri ktorom plačú ženy a zima?

Nedokážem si predstaviť nič krajšie ako keď kráčate cez zamrznutú krajinu a nad vami sa skláňajú spiace stromy.

Škola bola plná krúžkov ale zároveň jej krásu ničil skoro dva metre vysoký plot,ktorý mal chrániť jemné omegy pred nami.

Alfami.

Teta zastavila auto a varovne sa namna pozrela. "Nepokaz to Louis. Závisí na tebe celý náš gang" zabrblala a ja som prikývol predtým ako som vyšiel z auta a nechal jej auto odísť.

Ešte chvíľu som sledoval ako posledné čiastočky prachu dopadajú na zem a vidal som sa opatrným krokom ku škole.

Moje vnútro zapĺňal neznámi pocit ,vďaka ktorému sa mi začali potiť dlane, mal som sucho v krku a žalúdok sa mi nepríjemne stiahol.

Stres, strach z neznámeho prostredia.

Bol som neistý. Čakal som kedy sa namna vyrúti nejaká omega so slovami Alfa ale keď som prešiel cez školskú bránu bez problémov ,ak teda nepočítame pár zvedavých pohľadov, strach zomna rýchlo opadol.

Silnejšie som si utiahol ramená na školskej taške a už vyrovnaním krokom som kráčal po perfektne upravenom chodníku. Presne ako v nejakom romantickom filme mi pod nohy padalo lístie všemožných farieb.

Aj,keď som tieto filmy neznášal pristihol som sa pri tom ako sa usmievam a chytám jeden z listov do svojej pravej ruky. Som si istý,že moja pravá alfa stránka by to nikdy neurobila ale moje submisívne ja list vzalo a strčilo ho medzi stranu 17 a 18 do učebnice Literatúri.

Spokojne som potom vykročil ďalej. Fascinivalo ma ako sú všetky omegy slušne vychované. Ani jedna z nich nevkročila na trávnik, nikde žiadne odpadky a ak skočili nebodaj na malé zvieratko zastavili a začali sa mu ospravedlňovať za to aký boli hrubý.

Mohol som si oči vyočiť nad tým poriadkom okolo mňa.

Deti rozdelené podľa ich zamerania. Už z tejto diaľky som mohol rozoznať,že pod veľkým orechom sedia šprti. Lipu si ukradli podľa všetkého jazykovozamerané deti keďže som z tej strany počul minimálne päť druhov jazykov. Radšej by som nemal ani hovoriť ,že mojím jediným a rodným jazykom je Angličtina.

A Javor z ktorého list teraz hovel v mojej taške patril deťom ktoré sedeli a hrali na všemožné hudobné nástroje.

Ak by som si mal vybrať bol by som najradšej tam. Tak nejak sa mi zdali zo všetkých tí najnormálnejší.

"Ty budeš asi ten nový však?" Spýtal sa ma chrapľavý hlas a ja som takmer vyskočil z kože ako som sa zľakol.

Iste ale jasno začínam svoje submisívne ja neznášať.

S hlasno bijúcim srdcom som sa otočil smerom k majiteľovi hlasu aby som čelil nízkemu kučeravému chlapcovi. Netipoval by som mu viac ako mňe. Možno aj menej. Pozeral namna veľkými zelenými očami ,ktoré mi prevŕtavali diery do hlavy.

Ak by som bol alfa a pozeral by sa namna takto bez studu a zo žiadnou úctou vyšukal by som z neho dušu ako z lacnej kurvy z bordelu.

"No to budem asi ja" povedal som koktavo a radšej som si odkašlal aby som znova našiel svoj stratený hlas.

Usmial sa namna slabím úsmevom a potom len vykročil smerom dopredu. Aj on mal oblečenú bielu košeľu a kravatu ktorá mu ležérne ležala na hrudi. Čierne rovné nohavice mu pasovali ako uliate a čierna taška skackala na jeho ramene.

"Počkaj" zapišťal som za ním ako ženská a rozbehol som sa za ním.

"Som tu nový a neviem ako to tu ide" hovoril som mu pomaly. "Takže po prvé sme tu jedna veľká rodina, každý pozná každého. Akceptujeme sa. " vysvetľoval mi kým sme sa pomaly blížili k škole. "Pomáhame si " povedal ďalšie tajomstvá ich školy a podržal mi tašku vďaka čomu som si ju mohol vrátiť späť na chrbát. Poďakoval som a červenú tvár som otočil opačným smerom od neho.

Ja tú submisivitu nenávidím!

"Ako si si už mohol všimnúť škola sa delí na školu ,internát a telocvičňu." Hovoril mi. "Telocvičňu moc nepoužívame, sme submisívny. Hráme maximálne prehadzovanu" hovoril mi.

"Všetci vieme svoje mená takže" povedal mi a natiahol kumne ruku. "Harry Styles" predstavil sa mi dotyčný. Na pár sekúnd sa mi mozog zastavil nad tým aké to bolo jednoduché ale len na pár sekúnd.

"Louis,Louis Tomlinson" predstavil som sa a prijal som jeho natiahnutú ruku.

Ahoj :)