Mlčky som naďalej ostávala na svojom mieste, pozorujúc Ethana ako vstal zo stoličky a jeho namieril ku mne. Napätie v miestnosti sa stupňovalo, vskutku zaujímavá chvíľa.

Srdce som mala niekde v strachom stiahnutom krku, keď zastavil predomnou a pokľakol na jedno koleno. V tej chvíli mi hlavou začali lietať bláznivé fakty, skutočnosti, ktoré boli reálne a postupne som si ich začínala uvedomovať.

Bol to zaujímavý muž, ale nič nás nespájalo. Bol šarmatný, ale nepoznala som ho. Nemilovala som ho. Takto to však bolo, je a aj bude. Kvôli jednej posratej zmluve budem musieť žiť s človekom, o ktorom neviem nič viac ako jeho meno.

Neviem čo vraveli moje oči, ale v hĺbke duše som necítila nič viac ako hnev a odpor k môjmu otcovi. Ako mi to, do pekla, mohol urobiť? Najviac ma však zaujímalo jedno - čo si myslí Ethan? Aj on je k svadbe prinútený?

,,Holly Nelsonová, vezmeš si ma za muža?" spýtal sa a z malej červenej krabičky na mňa vykukol ligotavý kamienok.

Pri pohľade na toľkú krásu v tak malom predmete som si všimla, že aj Ethan je nervózny. Jeho ruka, v ktorej držal prsteň, sa mu nepatrne triasla. Nečudujem sa však, mne by sa triasla omnoho viac.

Splašené srdce mi šlo vyskočiť z hrude, každým ďalším úderom som cítila v hrudníku stupňujúcu bolesť. Cítila som v ušiach ako mi prúdi v žilách krv, plná adrenalínu. Napokon som so seba vykoktala slovo, ktoré všetci tak tvrdohlavo očakávali.

,,Áno, vezmem."

Nerozmýšľala som logicky, spravila som to, čo sa odomňa očakávalo. Samú seba som však nespoznala, keď som si kľakla k Ethanovi a vrhla sa mu okolo krku. Počula som šokovaný povzdych každého prítomného v miestnosti.

Napriek môjmu nesúhlasu som bezhlavo pobozkala svojho budúceho manžela, toľko irónie v jeden deň som naozaj nečakala. Nie som normálna, o tom vôbec nepochybujem, avšak aj tak stále nechápem ako som to mohla spraviť.

Možno to bol presne ten moment, kedy človek koná spontánne bez ohľadu na okolnosti. Potom však nastane moment, kedy precitneme a ten už tak príjemný nie je.
Nervózne som sa odtiahla a venovala mu nevinný pohľad.

Na moje milé prekvapenie sa prívetivo usmial a bez slov si sadol vedľa svojho brata, ktorý má vraždil pohľadom. Rozhodla som sa ignorovať ho, svoju pozornosť som venovala svojmu otcovi, ktorý sa ujal slova.

Rozrozprával sa o mojom detsve, hoci som po tom vôbec netúžila. Otec je otec. Môže sa však snažiť koľko chce, šťastná rodina nikdy nebudeme a tuším, že si toho je vedomý.