O ŠESŤ ROKOV NESKÔR
23. 12. 2026

,,Myslíš, že vyzerám dobre?" opýtala som sa Ethana, ktorý stál pred zrkadlom a upravoval si motýlika. Otočil sa a zadíval sa na mňa. Obzeral si ma, až kým sa mu na tvári nevyčaril úsmev.

,,To si píš, že áno. Keby nebolo toho plesu, ktorý organizujú moji rodičia, tak by som ťa hneď pretiahol," približoval sa ku mne a chytil ma za pás.

Potiahol ma k sebe bližšie. Cítila som ako sa mi červenajú líca. Pri ňom som sa musela červenať. Potom ako sme sa vzali, tak sa ku mne správa o niečo inak. A to si myslím aj o sebe. Vždy, keď pri ňom vidím nejakú ženu, v sebe cítim žiarlivosť a hnev. Bena, ktorého som nevidela niekoľko rokov, som napokon prestala milovať.

Neviem si spomenúť na jeho smiech, hlas alebo len na detail, ktorý by súvisel s ním. Jednoducho na jeho miesto prišiel Ethan, ktorý nahradil prázdne miesto v mojom srdci. Každý by si myslel, že som sa doňho beznádejne zamilovala, ale pravda je taká, že ho ľúbim a záleží mi na ňom.

Cítim sa pri ňom bezpečne. Po šiestich rokov sa medzi nami toho zmenilo dosť, aj náš vzťah. Aj vzťah medzi mnou a rodičmi. Odcudzila som sa s otcom po smrti mamy. Už prešli tri roky, čo som ju stratila. Trpela som každý jeden deň, každú jednu hodinu či minútu. Stratila som ju navždy a to som dúfala, že pri mne bude čo najdlhšie. No nestalo sa. Napokon som ukončila strednú školu po svadbe a prihlásila sa na univerzitu, ktorá bola vo Washingtone.

Tam som chodila päť rokov, počas sviatkov som sa vracala späť k Ethanovi, s ktorým som strávila voľný čas. Nakoniec som vysokú ukončila a začala pracovať vo firme môjho a Ethana otca. Som asistentka šéfa, ktorá ho sprevádza kamkoľvek a kdekoľvek.  Už je to rok a už mi to ide perfektne. Dnes je vianočný ples, ktorý sa koná každý rok v ten istý deň.

Mám na sebe červené šaty úzkeho strihu, ktorý zvýrazňuje moje ženské krivky. Moje vlasy sú skrátené až pod ramená. Môj mejkap je primeraný, nie príliš vyzývavý. Topánky mám na nízkom opätku, lebo vysoké nemám v láske.

Ethan presunul svoje ruky na môj zadok, ktorý mi stlačil. Pritom dotyku som zatvorila oči a moje srdce radostné poskočilo. Prešla som rukami po dĺžke jeho ramien až k vlasom, ktoré mal vyčesané dozadu. Pozrela som sa mu do očí.

,,Ples sa začína o pol hodiny," oznámila som mu a pomaly som sa odtiahla. Práve, keď som sa chcela otočiť s úsmevom na perách, otočil ma späť a pristál mi na perách.

,,Neskôr uvidíme, kto vydrží celú noc nekričať," šepol mi do pier, na ktoré mi vtisol posledný bozk a odkráčal zo spálne. Chvíľku som sa dívala na miesto, kde práve stál, neskôr som sa pohla aj ja a vyšla na chodbu. Stál pri vešiaku a držal môj kabát so šibalským úsmevom. Pokrútila som hlavou a dovolila mu, aby mi navliekol kabát. Počkala som, keď si dá aj on a vystúpili sme z bytu.

Byt bol prekrásny. Spomínam si na to, keď som sa s Ethanom po druhýkrát práve tu vyspala. A teraz? Som jeho manželka, správam sa ako puberťáčka, ktorá je zaľúbená do idola a spím s ním v jednej posteli. Už sme sa rozprávali o tom, či chceme dieťa. Bolo to pre mňa čudné, ale mal pravdu. Biologické hodiny mi tikajú a mala by som s tým niečo urobiť. Mali by sme pracovať na dieťati. Keď sme boli v aute a smerovali na ples, vtedy som sa ozvala.

,,Ethan?"

,,Uhm?" vyšlo z neho, keď sústredene šoféroval svoj čierny mustang. Áno, ešte stále ho má. Aké prekvapivé.

,,Chcel by si mať so mnou dieťa?"

Vtedy sa na mňa nakrátko pozrel a zamračil sa. ,,Čože? Prečo sa pýtaš?"

,,No, lebo ja som nad tým rozmýšľala a myslím si, že by bol najvyšší čas. Čo keby som...čo keby sme mali dieťa?"

Pravou rukou si prehrabol vlasy, na znak, že je nervózny a vyšiel z neho hlasitý povzdych. ,,Porozprávame sa zajtra ráno, dobre?"

Stisla som pery k sebe a zase uvoľnila. Pousmiala som sa a presvedčila ho tým, že mi je dobre. Ale pravda bola taká, že som to chcela riešiť tu a teraz a nie až zajtra. Neskôr na to obaja zabudneme. Už v diaľky som si všimla tú veľkú vilu, skôr palác. Pamätám si, keď som sa bála čo i len sem vstúpiť a spoznať oboch bratov.
Pobláznila som sa do staršieho a nakoniec som ostala pri tom mladšom.

Na parkovisku už stálo niekoľko áut, rôznych značiek, ktoré som nepoznala. My sme zastali vedľa fontány a Ethan vypol motor. Otočil sa ku mne. Tentoraz ma pobozkal oveľa jemnejšie. Keď sa odo mňa odtiahol, tak sa usmial.

,,Užijeme si to spoločne, dobre Holly?" Prikývla som a otvorila som dvere na mojom mieste a vystúpila som. Po pár sekundách to spravil aj Ethan, ktorý zatvoril dvere a zatvoril aj auto. Ponúkol mi rameno, a ja som ho prijala ako práva dáma. Spoločne sme vykročili k mužovi, ktorý mal na sebe čierny oblek a v ruke dosku s papiermi, kde pravdepodobne zapisoval hostí. Podišli sme k nemu a Ethan povedal naše priezvisko.

,,Petersonovci."

Muž sa pozrel na papiere a súhlasné prikývol. Mávol nám rukou, aby sme kráčali ďalej a poprial nám šťastné a veselé Vianoce. S úsmevom som mu odpovedala a otvorili sme vchodové dvere. Pri vchode už na nás čakalo občerstvenie, ktoré sme si zobrali a pokračovali sálou ďalej, až k veľkej sále, kde bolo počuť klasickú vianočnú hudbu. Ihneď som ucítila vôňu perníkov, vanilky a škorice. Usmiala som sa v duchu. Vždy som milovala Vianoce.