Prešlo len pár hodín odkedy mi otec oznámil tú hrôzostrašnú správu. Moja mama prišla o dve hodiny neskôr. Ako vždy sa prezliekla a išla do kuchyne, zatiaľ čo ja som v obývačke čítala knihu minimálne po stýkrát. Celý obsah knihy som vedela naspamäť, dokonca možno aj odzadu. Potrebovala by som nové knihy, lenže je tu háčik. Nemôžem ísť do mesta, hoci by som veľmi chcela.

Z môjho rozmýšľania ma vyrušil hlas mojej mamy, ktorá ma zavolala do kuchyne na pomoc. Neochotne som vstala z gauča a moje kroky smerovali do miestonsti plnej príjemnej vône. Moja mama po príchode z práce vždy varila, niekedy som jej pomáhala, aby si nemyslela, že si ju nevážim. Mala som ju veľmi rada, ale boli chvíle kedy sa priveľmi starala, to ma stále tak hnevalo.

Pripadala som si ako nejaká bábika, s ktorou sa všetci len zahrávajú. Akoby nestačil len môj otec, ale celý svet vôkol mňa. Nechcela som existovať na tomto svete plných falošných ľudí. Nájdem vôbec niekoho, kto sa pri mne bude cítiť dobre a nebude ma ohovárať? Takých ľudí je strašne málo a musel by sa mi stať zázrak.

Vošla som do kuchyne a uvidela svoju mamu ako miešala obsah misky. Určite pripravovala koláč, aby ohúrila hostí. Postavila som sa pri sporák a zadívala do vnútra hrncov. Mama stihla uvariť slepačiu polievku, guláš, ryžu a teraz pripravovala dezert. Minúty pomaly ubiehali a moja mama sa ozvala ako prvá.

,,Presviedčala som tvojho otca, aby si sa nemusela vydávať, ale nemohla som. Bol už rozhodnutý. Prepáč mi to, miláčik," smutne odvetila a ja som jej venovala zúfalý pohľad. Nepozerala sa na mňa, ale stále miešala cesto, čo ma istým spôsobom zamrzelo.

,,Nemusíš sa ospravedlňovať, mama... Nie je to tvoja vina, aspoň si sa snažila. Radšej to nechajme tak, a uvidíme ako to dopadne. Možno ten Ethan nebude až tak zlý," odpovedala som a vrátila svoj pohľad na ryžu, ktorá sa varila v hrnici. Neviem či som svojimi slovami chcela utešiť svoju matku alebo seba samú.

Počula som ako sa nadýchla, akoby chcela niečo povedať, ale nakoniec z toho nič nebolo. Naša konverzácia skončila tak rýchlo ako aj začala. Večera bola pripravená, preto som sa išla osprchovať, obliecť a namaľovať. Obliekla som si na seba čierne šaty, ktoré mi boli po kolená. Moje vlasy som si rozpustila a vyžehlila. Namaľovala som si očné linky a dala na ústa jemný rúž.

Bola som skoro hotová, keď som započula zvonček a následne cudzie mužské hlasy. Musela som sa nadýchnuť ešte zopárkrát, aby som si dodala odvahu a až potom som vyšla z izby.

Zišla som po schodoch a kráčala nízkymi opätkami do jedálne, kde som počula rozhovor v plnom prúde. Keď som vošla do jedálne, každý sediaci za stolom uprel zrak na mňa.

Mala som stres a strach, v krku sa mi vytvoril veľký knedlík. Nedokázala som vysloviť žiadny pozdrav, ani len slovíčko zo mňa nevyšlo. Nakoniec som prehltla zvyšky strachu a milo som pozdravila našich hostí.

Tí ma obdarovali úsmevom, až na jednu výnimku. Chalan, ktorý bol odomňa určite starší, sa na mňa díval akoby mi chcel vypáliť dieru do hrude.

Mal ostré črty tváre, sivo-modré oči a hnedé vlasy vygélované dohora. Mal na sebe čierny elegantný oblek. Vedľa neho sedel o niečo vyšší chalan s okuliarmi, takisto v obleku.

Mal taktiež sivo-modré oči a ako som si stihla všimnúť čierne vlasy ako uhoľ. Jeho ústa zdobil široký úsmev, ktorý mi obdaroval keď som si sadla oproti nemu.

Nečakala som to, ale nechcela som pôsobiť nedôverčivo, preto som mu úsmev opätovala. Moje myšlienky, ktoré lietali kade-tade, prerušil až hrubý hlas môjho otca.

,,Som rád, že si sa k nám pridala, Holly. Teraz si pripijeme a neskôr sa môžeme dostať k vážnejšej veci ako je táto večera."

Každý pri stole prikývol a mohli sme si nabrať večeru. Ja som si dala len minimum, na vracanie mi bolo aj bez jedla. Prešla hodina a nastal ten moment, kedy ma má syn pána Petersona požiadať o ruku pred mojimi a jeho rodičmi, a pred jeho bratom, ktorý mal na mne celý čas zavesený pohľad.