Bol asi vyšší ako väčšina mužov ktorých som poznala. Do dverí sa vždy zohýnal a keď stál vedľa mňa pôsobil hádam ešte vyššie. Alebo inak by sa dalo povedať, že zakaždým keď sme stáli vedľa seba uvedomila som si ako veľmi som musela zakláňať hlavu aby som mu videla do tváre. Zatiaľ čo on sa na mňa vždy ako väčšina ľudí pozeral z vrchu. Čo bolo logické kvôli môjmu zakrpatenému vzrastu prerasteného trpaslíka.

Okrem toho mal úžasné vlasy. Také, že som mu ich sama niekedy závidela. Kučeravé , farby nedozretej pšenice a trochu dlhšie, čiže zakaždým, keď pohodil hlavou mala som pocit, že leteli pár sekúnd vzduchom kým sa znova nedbalo uložili na svoje miesto na jeho hlave.

Ale keďže bol dnes ten gala večer mal ich starostlivo učesané ale aj tak javili známky neposlušnej kučeravosti.

,, To ťa učesala mama?" Náročky som neodpovedala na jeho slova. Vravel ich zakaždým. Bola som pomaly chorá z toho ako mi zakaždým vraví to isté, lebo mi bolo viac než jasné ako tie slová vraví každej. Vraj,, vyzeráš dobre"... Navyše ja som vyzerala vždy vynikajúco

,, To je hádam jasné." povedal a na potvrdenie svojich slov si ich mierne prehrabol prstami. Chcela som ho zastaviť, aby to nerobil, že boli dokonale a takto to iba zničil no keď jeho ruka opustila jeho hlavu a vrátila sa naspäť do jeho vrecka na nohaviciach, vedela som že až teraz sa stali dokonalými. Také chlapčenský neposlušné ako napokon vždy.

,,Povedz mi ako si sa v poslednej dobe mala, dlhšie som ťa nevidel, vieš? " Vedela som to. Ako by som nemohla. Boli to takmer štyri týždne, tak ako by som to mohla nevedieť keď kúsok zo mňa bol živý len keď som ho videla a bola v jeho blízkosti. Navyše som denno denne odpočítavala dní kým ho znova uvidím, pretože som si bola stopercentne istá, že  by si dnešný večer nenechal ujsť.

Odkedy odišiel na vysokú školu vídala som ho len málo, takmer minimálne.

Počkať to je novinka, zatiaľ sa má  nikdy  neopýtal ako sa mám.

,,Fajn." rýchlo som mu odvetila. Nepovedala som mu, o problémoch posledných dní, ako sme si s otcom neustále išli po krku a ako mu bolo tŕňom v oku  hocičo čo som  urobila. Nepovedala som, že sme mali neustále roztržky a ako som bola unavená zo všetkých tých hádok a bojov, ktoré sme s otcom viedla. Nespomenula som, že sme sa ani nie pred hodinou stihli pohádať vo vedľajšej miestnosti, ako sme si vynadali a povedali veci ktoré obom ublížili.
Nezmienila som  sa ani o ultimáte ktoré som  dostala.
,, Ešte jeden škandál...“ vrieskal na mňa otec a jeho hlas sa mi stále ozýva v hlave ako ozvena, ,,Ešte raz zahanbíš tuto rodinu a poletíš najbližším lietadlom ku tete do Grécka. Osobné ťa doňho posadím. A to ti garantujem mladá dáma, že tento krát svoje sľuby do bodky dodržím.“ V očiach mal pohlaď, ktorý vravel ako vážne to myslí.

Tento raz som sa už viac nehádala len som  odišla z miestností. To preto son sa bola prejsť v záhradách ešte pred začiatkom večierku. Potrebovala som si prečistiť hlavu a upokojiť si svoje myšlienky. Nikdy predtým, za celý svoj doterajší život som  nepočula o tete z Grécka no otec mi pred tvárou zamával papierom na ktorom bolo, že má môžu hocikedy poslať a neznáma teta sa o mňa s radosťou postará.
A nakoniec som mu nepovedala ani to, že ak nie je na blízku môj život bol len jednoliata kaša bez štipky zaujímavosti. Áno to slovo fajn bolo dostatočne výstižne na zakrytie všetkých veci ktoré ma tak veľmi trápili.

,, To som rád. Ak by ťa ti zaujímalo, ja sa mám..." začal rozprávať no rýchlo som ho prerušila: ,, Vyzerám snáď, že ma zaujíma ako si sa mal?"

Bola som k nemu príkra. Správala som  sa odmerane hoci tá jediná vec, ktorú som si teraz z celého srdca priala bolo počúvať čo vraví. Visieť mu na perách kým by rozprával a ukladať si do pamäte každé jedno slovo, ktoré by z nich vyšlo. Každé slovíčko ktoré by vypustil z tých tenkých pier, za ktorými sa skrývali rovné biele zuby, ktoré vždy odhaľoval pri úsmeve.

Pri dokonalom úsmeve keď sa mu rozžiarila tvár a oči mali ešte belasejší odtieň ako obvykle. Keď sa usmial na lícach sa mu prehĺbili dve jamôčky a na brade, trochu na pravo sa mu ukázala mala jazva.

Nepoznala som príbeh tejto jazvy, ani ako k nej došiel ale chcela by som to vedieť. Priam som umierala túžbou ale nikdy som sa na to nespýtala. Nikdy som nenašla odvahu pýtať sa na takúto osobnú vec, ktorou som však bola taká fascinovaná.

Pretože kým sa neusmial nebolo ju vidieť a nevedela som, či si ju vôbec niekto všimol, teda okrem mňa. No tak som do najmenšieho detailu poznala jeho črty, že zakaždým keď na ňom spočinuli moje oči mala som potrebu hľadať niečo nové. Nové detaily či chybičky, ktoré mu mohli ubrať z dokonalosti. Naopak mu však zakaždým na kráse len pridávali.

Už toľko krát som chcela natiahnuť ruku a dotknúť sa jeho ostro rezanej brady. Prejsť po tej neopatrnej, sotva dva centimetre dlhej čiarke a vyskúšať, ci je na dotyk hrboľatá alebo hladká. Musela som... Chcela by som počuť ten príbeh...

,,Samozrejme... Vlastne ako poznám mamu všetko ti do detailov neustále hlásila." A bola to pravda. Naozaj som vedela o každom jednom jeho kroku kvôli jeho mame. Dávala mi také podrobné informácie že by sa aj  armáda rozhodne prepadla od hanby pod čiernu zem.

Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu.

,,Na tom ale nezáleží. Chcel dom sa ťa však na niečo spýtať." povedal nesmelo, akoby nevedel ako začať

,,Áno?" A teraz to príde, pomyslela som si, teraz mi vyzná svoju lásku a všetko čo ku mne cítil. Nikdy by som nepovedala, že som bola až taká naivná kým mi nenapadla takáto myšlienka.

No schladenie a dopad zadkom na tvrdý povrch reality prišiel takmer hneď.

,, Myslíš, že ak by som chcel... Teda..." Znova si nervózne prehrabol rukami vlasy.
,, Ak by som požiadal Moniku o ruku, myslíš že by povedala áno? Že by súhlasila?"

Zarazilo ma to. Nedokázala som odpovedať akoby zom bola paralyzovaná na pár sekúnd.

Zabolelo ma to. Nechcela som mu ukázať ako veľmi a aby mi pravdu nevyčítal z očí, sklopila som zrak  znova som si ho prezrela.

Dnes mal na sebe oblečený sivý smoking, ktorý mu presne padol na plecia, bielu košeľu a motýlika svetlo zelenej farby.

Vedela som až priveľmi dobre, kto mal zelene šaty a ku komu sa chcel doladiť. Chcel byť farebne zladený so svojou priateľkou.

A tou spomínanou ženou bola moja sestra, ktorá sa vedela objaviť presne vtedy keď to nebolo najvhodnejšie.

,,Ich Vanesa tu si! Ocko ťa hľadá snáď hodinu, vraj máš k nemu hneď letieť " Prehodila mojim smerom len čo vošla do dverí a potom mi už  nevenovala ani sekundu svojej pozornosti pretože sa objektom jej záujmu stala osoba vedľa mňa.

,, Prečo ste tu tak potme?... A vlastne čo tu robíte sami dvaja?"
Bola ako neriadená strela sypala vety ale nečakala na odpovede. Stačilo keď dostala všetko čo chcela dostatočne rýchlo. O to jej vždy išlo. Dosiahnuť svoje čo najrýchlejšie, pretože hoci mala Monika veľa dobrých vlastností, trpezlivosť sa k nim neradila.

,, Láska, hľadala som ťa." Prišla až k nemu a on ju automaticky vtiahol do objatia dávajúc jej na pery dlhý bozk. Za celý čas si nič nepovedali a to sa objímali dosť dlhú chvíľu akoby zabudli na svet a všetkých okolo, vrátane mojej osoby.

Tejto chvíli som vážne nepotrebovala byť svedkom. Nechcela som sa pozerať na svoju sestru a chalana ktorý sa mi páčil, nemohla som sa pozerať na ich lásku a ako boli v objatí. Zakaždým keď som ich videla, trhalo mi to kusy z tela a lámalo mi to srdce. To ako sa pozeral na moju sestru bolo horšie ako fyzická bolesť, pretože mi to zakaždým pripomenulo ako sa na mňa nikdy nepozeral a nikdy ani nepozrie.

Nemohla som sa na nich viac pozerať ani sekundu. Už nie.

Obrátila som hlavu a zapozeral som sa do ohňa, pretože všetko by bolo lepšie ako vidieť tie dve hrdličky.

,,Je tu niekto, kto by ťa rád spoznal." Odtiahla sa napokon Monika ako prvá a hneď ho aj začala ťahať za lakeť ku dverám.

No otočil sa ešte späť a naznačil, že sa ešte porozprávame. Musel si všimnúť môj výraz tvare, a tak sa na mňa aspoň ospravedlňujúco a upokojujúco usmial. No tento raz bez zubov, len perami, ukazujúc mi svoju malú jazvu na pravej strane brady.

Potom zmizol za rohom s Moniku v objatí.

A keď som zostala sama v prázdnej miestnosti vedela som s určitosťou dve veci
1. To šialenstvo ohľadom Dávida Rosa musí prestať a aj napriek tomu, ako ho milujem on je priateľom a budúcim snúbencom, čo  snúbencom, čo nevidieť manželom mojej sestry.

2. Dnes sa s ním už nemienim rozprávať a potrebovala by som sa urýchlene opiť a dostať preč z tohto večierku ak nie z celej republiky. A ku týmto trom problémom som  mala jednoduché riešenie ako na zlatom podnose.

David Ros však riešenie nemal.

Kiež by som sa nebola zamilovala do priateľa/snúbenca/budúceho manžela svojej jedinej sestry.