A na tej sedačke, obklopená všetkým tým, čo sa mi zdalo byť tak krásne som sa jej zdôverila so všetkým. Nevynechala som ani nadchádzajúce zásnuby v ich rodine, hoci to malo zostať v utajení.

Nedokázala som jej klamať. Hoci som, aspoň podľa môjho úsudku bola  vynikajúca klamárka, pri nej som to nedokázala. Cítila by som sa akoby som chcela klamať najčistejšiemu anjelovi. Oklamala som ju len jediný raz a hneď v zápätí som jej vyklopila pravdu pretože som nemohla zniesť ten pocit. Ak je niekto takýto dobrý ako Marianna, nezaslúži si aby ste mu dobrotu oplatili inak ako dobrom.
Tak sa Mariana dozvedela o sympatiách a láske, ktorú som cítila k jej synovi ešte takmer na začiatku toho všetkého..

Jednoducho sa ma na to priamo opýtala a dozvedela sa, čo si už dávno myslela.

Často potom vravievala, že som si to nezaslúžila. Najmä nie takúto neobetovanú lásku a otca, ktorý ma vraj nikdy nebude brať vážne.

A týmto si bola Marianna úplne sto percentné istá lebo poznala príliš dobre výbušnú povahu Samuela Bendu a vedela aké kruté údery vie dávať. A ja som, ako vravela, bola dcérou svojho otca. Podľa nej som bola len produktom spoločnosti, v ktorej som vyrástla, produktom výchovy a prostredia. Ale vo vnútri, vo vnútri som vraj bola milá, citlivá.

Tu moju stránku poznal len málokto. Nenosila som ju na zlatom podnose a neponúkala hocikomu.

Sedeli sme tam hodnú chvíľu trochu sme sa rozprávali alebo sledovali tancujúce páry.

,, Prečo si nejdeš zatancovať? Si mladá, mala by si sa zabávať. Choď k ľuďom v tvojom veku a urobte tu nejakú atmosféru." kládla mi  rázne na srdce.

Nemala som chuť tráviť čas s rovesníkmi, mala som tých uvrieskaných dievčat dosť zo školy.  V tom bol ten najväčší problém. Toto boli moje spolužiačky. Nechcela som ich tu ale zároveň tu museli byť keďže boli  príslušníčky rovnakej vrstvy.

,,Po pravde na nich nemám vôbec náladu." Znova som sa zapozerala ich smerom, ako sa na niečom chichotali v krúžku a vedela som si živo predstaviť ako by sa pri nich cítila. Ako niekto kto k nim síce patril, no nemal sa s nimi o čom rozprávať.

,, A na mňa? Na mňa náladu máš? „ozval sa za mnou známy hlas.
,, Dávid." pomaly som vydýchla otáčajúc sa jeho smerom. Stál za nami ležérne sa opierajúc o bohato zdobenú stenu, vedľa veľkých dverí a mračil sa ako búrkové nebo. Nevedela som ako dlho tam stál a mala som strašný strach koľko si z môjho rozprávania stihol vypočuť. Pretože určite prišiel od chrbta cez tieto dvere a mohol tu kľudne stať hodiny a ak by sa sám neozval nemala by som ani len tušenie, že za mnou stojí.

,,Nemohol som nepočuť, ako veľmi by si si chcela zatancovať, však je to pravda mama."  pozeral sa priamo na mňa, nie na svoju mamu. Len na mňa, Vanesu. No inak. Inak ako do teraz. Nie ako na obyčajného človeka, nie ako na sestru svojej partnerky ale ako na malého odporného červíka, ktorého je najlepšie zašliapnuť pretože mu vyhryzol polovicu zo šťavnatého červeného jablka čo jedol. Díval sa akoby keby sa pozeral na vírus HIV a ja som bola len obyčajne AIDS.

,,To ťažko, dobre vieš, že netancujem." Skutočne som netancovala takmer nikdy a chcela som sa držať tohto zvyku aj naďalej , keby to nebol práve David Ros kto ku mne  naťahoval otvorenú dlaň a čakal len na to, kedy vložím tú svoju malú ruku do tej jeho veľkej.

,, Ale chod, vieš dobre, že je neslušné odmietnuť požiadanie o tanec." Za celý čas sa neusmial, netváril sa nadšene, skôr akoby ma chcel potrestať, akoby sa na mňa hneval.

,,To hádam nie, nemôže sa hnevať na mňa." Pomyslela som si a hodila rýchly pohľad na Mariannu, ktorá prikývla a hádam dnes už  po stý raz sa na mňa usmiala. Milo a pokojne.
,, No tak sa chod zabaviť. Ak by si niečo potrebovala budem vo svojej izbe. Potrebujem sa na chvíľu osviežiť.“
Nechala som sa teda  vytiahnuť na nohy, poopravila si trošku pokrčený odev a nechala som sa odviesť na parket.

Netancovala som pretože som to nemala rada a z časti aj preto, že som to poriadne nevedela. Alebo lepšie by mohlo byť povedané : netancovala som s niekým lebo som vôbec nevedela tancovať v páre. Pretože mi nevadilo tancovať ak som tancovala len ja sama, vedela som sa hýbať a mala som v tom istú dávku sebavedomia, teda až do tej veci s opileckým tancovaním a fotografmi.

Dávid ma zaviedol na parket. Moju ruku stále držal vo svojej, a druhú mi položil na driek. Na holej koži som cítila teplo jeho ruky akoby to bola žeravá láva, ktorá mu vypaľovala do chrbta dieru. Ten dotyk sa mi páčil a zároveň ma nehorázne znervózňoval. Čakal kým som si nesmelo položila ruku na jeho rameno a potom sa rozpohyboval. Tancovali sme valčík. Mala som strach pozrieť sa mu do očí, lebo bol príliš blízko.

Radšej som sa pozerala na nohy aby som mu nebodaj nestupila na špičky. Bola som si takmer istá tým, že si z rozhovoru vypočul viac než by mal. Ak nie všetko. A toho som sa veľmi obávala. Dávid sa za žiadnych okolností nesmel dozvedieť čo som k nemu cítila. Vysmial by ma tým som si mohla byť viac než len tisíc percentné istá.

Bol vážne priveľmi blízko, hoci stále dostatočne vzdialený natoľko, že sa nikto nemusel pohoršovať. Bol to len tanec dvoch mladých ľudí aj keď trochu komický. On vysoký takmer dva metre a ja sotva meter šesťdesiat ak sin mala na nohách podpätky.

,,Takže ti už nemám zverovať žiadne tajomstvá." začal napokon pokojne. Priveľmi pokojne čo bolo v úplnom kontraste s jeho výrazom naštvaného bengálskeho tigra.

Vedela som, že som ho nemusela prerušovať, pretože ak začal s vyslovovaním myšlienky, veľmi rád ju aj odpovedal. Nepotreboval byť prerušovaný z každej strany.

Preto som len zdvihla hlavu a snažila som sa mu pozrieť do tváre a naznačiť, že som samé ucho, ale videla som len ostrú líniu jeho oholenej brady spodnú časť pery a nosne dierky. Pozeral sa ponad mňa na niečo čo som mala za chrbtom a teda som to nemohla vidieť. Vlasy mu padali do čela a zošmykli sa mu cez oči keď sa ku mne sklonil a z výšky sa na mňa pozrel.

,, Pretože, Vanesa, ak ti niečo poviem, očakávam, že to ostane len medzi nami. Naše osobné tajomstvo, len tvoje a moje. No namiesto toho ty si to hneď utekala povedať rovno mojej mame." Posledné slová neznejú už vôbec tak pokojne. Sú plné zlosti a ešte niečoho. Sklamania. Sklamania zo mňa.

,, Môžem povedať niečo na svoju obranu?" pokúsila som sa o vtip, nevydarený vtip, aby som zmiernila jeho hnev.

,, Najprv ma vypočuj." Bola som tu. Nemala som na vyber, musela by som ho počúvať aj keby som nechcela. Myslela som si, že už dopovedal ale zjavne ešte nie. Očividne mal toho na srdci dosť veľa.

,,Po celý ten čas, celé roky si jej robila špiónku však?" opýtal sa.
Teraz som už mohla odpovedať alebo to bola len ďalšia tvoja odmlka na zdramatizovanie celého rečníckeho prejavu? Spýtala som sa v duchu.

Nastalo dlhšie ticho preto som prehovorila s úmyslom zabojovať vo svoj prospech, obhájiť svoju nevinu.

,,Dobre vieš, že tvojej mame nedokážem klamať a vypadlo to zo mňa náhodou. Tak ma tu prosím ťa prestaň obviňovať ako nejakú sériovú vrahyňu. ."

,,Nebuď smiešna." pomaly sa posmešne zaškeril. Vysmieval sa mi.