Via postavila vodu na čaj tak, ako to zvykla robiť každé ráno. Deň začínala horúcimi dúškami šípkového alebo bieleho a toastami s čerstvou zeleninou a nadýchanou omeletou. Občas si dopriala aj iné varianty alebo šálku horkej kávy, no dnes očakávala návštevu. Návštevu, ktorá za ňou chodievala aspoň trikrát do týždňa a vždy okolo siedmej zazvonila na zvonček.

Vo svojom obľúbenom župane prešla až ku francúzskemu balkónu, z ktorého mala výhľad na slnkom zaliatu ulicu. Nebola frekventovaná ako hlavné ťahy, ale aj tak videla predajcov ovocia a lacného oblečenia, ako poctivo chystajú svoj tovar na predaj.

Mala to tu neopísateľne rada. Prostredie, ktoré v nej vzbudzovalo rodinný kozub bolo už jej neodmysliteľnou súčasťou. Len málokedy opúšťala priestory tohto bytu, vďaka čomu bola mnohokrát smutná či zdeptaná. Predsa len, cítila sa tak nepotrebne.

Melódia zvončeka sa rozpŕchla cez chodbu až do kuchyne, kde na moment prehlušila syčanie starej kanvice.

„Vidíš Byelobog? Hovorila som ti, že príde," usmiala sa hrdo.

Byelobog, teda biely kocúr so tmavými labkami a škvrnkou na ružovkastom ňufáku, ignoroval prehru a naďalej sa spokojne naťahoval na parapete.

Jeho majiteľka medzičasom dobehla ku vchodovým dverám a natešene ich otvorila dokorán.

„Dobré ráno, slečna Via," usmievalo sa na ňu mladé desaťročné dievča s havraními vlasmi zviazanými do copu. V pokrčenej rovnošate stála pred prahom dverí a pohupovala z päty na špičky topánok akoby nedokázala ani chvíľku pokojne postáť.

„Dobré ráno aj tebe, Joia. Poď ďalej, už som postavila vodu na čaj," ustúpila, aby mohlo dievča prejsť dovnútra. Ako vždy sa poobhliadalo po presvetlenom byte.

„Stále ma udivuje aké je to tu útulne a krásne. My môžeme o podobnom mieste len ak snívať."

„O dosť dôležitejšie je mať milujúcu rodinu, Joia. Nezáleží na tom kde si, pokiaľ si s ľuďmi, ktorých máš rada," múdro prehlásila Via.

„To vravíte zakaždým, ale ja si skrátka neviem pomôcť. Raz by som tu chcela bývať," zdôverila sa jej dievčina točiac sa okolo svojej osi. „Ako sa má vlastne Byelobog? Už raňajkoval? Chutili mu tie pamlsky, čo som mu predvčerom zohnala? Dúfam, že hej. Iné mačky by sa za nimi iba oblizovali, no ja viem, že Byelobog je pôžitkár. Rodičov už dlho presviedčam, aby mi tiež zaobstarali mačičku, ale otec to nie a nie dovoliť. Vraj je z toho len svinčík. Poznáte ho, nemá rád veci, ktoré automaticky nekonajú podľa jeho pokynov. Ach jáj, je to ťažké, hlavne ak na jeho strane stojí ešte môj starší brat Yejun. Vždy ho ľúbil viac... Mimochodom, odkiaľ máte tie divné hnedé závesy? Páčia sa mi a ešte sú k tomu aj príjemné na dotyk!" začala látku precízne ohmatávať.

„Dnes si sa nejako rozkecala, Joia," poznamenala Via. „Ale vieš čo ti hovorím..."

„Najskôr mysli než niečo vypustíš z úst. Usporiadaj si myšlienky, prehodnoť či to, čo chceš povedať, je prínosom pre ostatných. Ja viem, ja viem, Via." 

„Som až taká hrozná, keď ťa neustále napomínam?" myklo jej kútikmi pier, zatiaľ čo prechádzala ku linke.

„To vôbec nie, ja s vami predsa rada trávim čas," úprimne odpovedala a posadila sa na svoje obvyklé miesto pri menšom drevenom stolíku. „Môžem dnes poprosiť o hruškový čaj?"

„Myslím, že niekde by som mala mať ešte jedno vrecúško," Via začala prehľadávať najvyššiu policu, kde sa ukrývala aj dóza na čaj.

„A môžete mi ho dať do môjho obľúbeného hrnčeka?"

„Prečo by som dnes urobila výnimku, hm?"

„Radšej všetko predom viac ráz preveruj. To ste mi povedali naposledy. Iba sa držím vašich rád."

Občas by som ju vážne mala prestať poúčať, potom to využije proti mne. 

Na druhej strane bola však nesmierne šťastná, že si od nej vzala rady k srdcu. Joia jej spríjemnila každý obyčajný deň. Jej detská naivita, ubľabotaná pusa a rebelstvo, jej pripomínalo vlastné detstvo. 

„Si bystré dievča," pochválila ju zalievajúc posledný hruškový čaj v Joinom spomínanom obľúbenom hrnčeku.

„Čo to znamená byť bystrý, Via?"

„Byť vnímaný, učenlivý, dôvtipný..."

„Načo existuje toľko slov, ak majú opísať len jednu emóciu?" 

„Pretože emócie sa opisujú jedným slovom iba veľmi ťažko," vysvetlila jej a položila oba čaje na stolík. „Navyše, nebola by to hádam nuda, ak by existoval len jeden ekvivalent na opis akejsi veci alebo pocitu?"

„Čo je to ekvivalent?"

„Synonymum."

„Čo je sy-"

„Je to niečo, čo má rovnaký význam, no odlišnú formu. Ako napríklad múdry a chytrý. Znejú odlišne, ale vyjadrujú to isté. Už rozumieš, Joia?" 

„Prečo nás niečo takéto neučia v škole?"

„Určite učia. Asi nedávaš pozor."

„Ja za to fakt nemôžem! Je to tam otrasne nudné. Môj spolužiak zakaždým zaspí vzadu na lavici a tečú mu po brade sliny. Je to tak nechutné. Následne sedíme  na miestach do neskorého poobedia, a potom doma do neskorých hodín bdieme nad učebnicami. Prečo toľké trápenie? Učenie nie je zábava. Oveľa radšej by som bola vonku, v parku, na lúke, či hocikde inde ako v tej mizernej škole," prudko zagestikulovala rukami.

„Pamätaj. Všetko zlé je na niečo dobré a pokiaľ vytrváš, budeš si môcť dovoliť podobný byt ako je aj tento," Via sa jej pokúsila zdvihnúť skormútenú náladu.

„Snáď," pousmiala sa Joia. „Inak, sľúbili ste mi, že mi poviete o tej príhode."

„A máme na to čas?" obzrela sa na nástenné hodiny vzadu.

„Sľúbili ste to!" zradene ju prebodla pohľadom. „A čo sa sľúbi sa má aj dodržať."

„Nie za cenu, že zmeškáš vyučovanie," protestovala Via.

„Ale to je nefér! Ja si chcem vypočuť tú historku a kedy, ak nie teraz? Večer už nemôžem a počas školy tiež nie. A ešte k tomu dnes píšeme dvojstranovú písomku z biológie. Až zo siedmich učív!"

„Tak dobre, Joia, dobre," pristala na jej návrhu. „Ale ak dostaneš zlú známku, žiadne ďalšie príbehy nebudú..."

„Naozaj som sa učila sa, Via. Poctivo. Nebojte sa, nesklamem vás!" odprisahala to vyrovnaným hlasom a zbesilým pritakávaním.

„Najmä nesklam seba a svojich rodičov," poopravila ju, pretože jej neprišlo primerané, že Joi viac záleží práve jej názore.

„Máte moje slovo," seriózne vyriekla a odchlipla si z čaju. „Tak už začnete? Prosím!"

„A čo som ti to vlastne sľúbila? Aký príbeh?"

„No predsa ten, v ktorom mi poviete ako ste sa zoznámili."

Via sa na moment zamyslela a lovila v pamäti predchádzajúce stretnutie Joiou, až kým si úplne nespomenula: „Príbeh o tom, ako som sa zoznámila s Namjoonom?"

„Áno, áno, áno! Presne ten!" výskala od natešenia, ako keby si našla pod stromčekom o tri vianočné darčeky naviac. „Prečo je tu tak málo, Via? Nechýba vám? Alebo ste jeho nevlastná sestra? Nie, to asi nie, to by bolo divné a zvrátené... Keď som ho v tomto byte stretla, čo sa stalo asi tak trikrát, vždy sa ku mne choval ako k seberovnému a nie ako ku hlúpemu decku. Obľúbila som si ho, vyzerá roztomilo. Azda sa o vás stará dobre. Stará sa?"

„Ách, Joia..." vydýchla si umorene Via. „Čo sme si povedali o premýšľaní pred tým, než niekomu položíš otázku?"

„Pardon," znervóznela. „Nechala som sa  trošičku uniesť. Ale stará, že?"

„Nemusí sa o mňa starať, som dospelá rovnako ako aj on," odpovedala. „Ak však máš na mysli, či je ku mne pozorný a či mu na mne záleží, tak hádam áno. Inak by sa sem už nevrátil."

„A čo vám na ňom najviac chýba?"

„Chýba mi ako osoba, nie ako jeho časti." 

„Ách, vedela som, že je dokonalý..."

„Nie, nie, Joia, to teda nie je," pokrútila hlavou. „Nikto  z nás nie je..."

„Prečo ste si ho ešte nevzali, Via? Ja by som sa zaňho vydala pokojne aj hneď. Samozrejme, ak by mi kúpil takýto byt a zlatíčko Byeloboga."

„No takto fakt nefunguje," opravila ju. „Svadba by nemala byť uponáhľaná a roztopašná, no riadne premyslená. Ľudia, ktorí vstúpia do manželského zväzku by mali byť spolu zžití a navzájom sa dopĺňať. Musia byť presvedčení, že tu jeden pre druhého vždy budú. Musia byť presvedčení, že sa budú navzájom ochraňovať a budú spoločne prekonávať všetky nástrahy, ktoré im život prichystá. Je to niečo, na čo zatiaľ nie sme pripravení a..."

„Ts. Naši sa vzali, keď mali sotva dvadsať," ohradila sa Joia. „A vy už máte dvadsaťtri, žiadnu svadbu a nikde nijaké dieťa. Je to škoda, bolo by fajn mať nového kamoša."

„Joia, som z teba v rozpakoch," priznala sa Via s červeňou v lícach. „Vezmi si odo mňa túto radu: Radšej sa neponáhľaj s ničím, ako by si sa rozhodovala spontánne a neskôr to trpko oľutovala, dobre?"

„Áno, Via."

„Takže poďme na ten príbeh," odbočila naspäť k hlavnej téme. „Lebo škola začne onedlho a ja nechcem, aby si zmeškala tú písomku z biológie."

Joia sa nervózne pomrvila na stoličke, narovnala sa a poslednýkrát zakrúžila kovovou lyžičkou vo svojom hruškovom čaji. S preveľkým očakávaním vyčkávala, kým Via začne rozpravávať.

„Všetko sa to udialo, keď som bola s mojou matkou na služobnej ceste na ostrove Svätej Lucie..."

~

hello everyone!

je mi cťou zvítať sa s vami pri mojom novom jednohubkovom projekte
(~￣³￣)~

tak tak, máme za sebou prvú nevinnú zoznamovaciu časť, ktorá síce veľa neprezradí, ale za to hojne poučí! keďže naša hlavná hrdinka sype poučky a rady z rukáva rýchlejšie než prastará slovenčinárka na každej ošumelej základke...

aké sú teda vaše prvé dojmy? stihli ste si už niekoho obľúbiť? budem hádať, je to byelobog?  😸

máte radi hruškový čaj? a čo historky? tie vás zaujímajú, že? (๑˙❥˙๑)

let me know your opinions~

sga. ( ꈍᴗꈍ)