Svätá Lucia bol neveľký ostrov nachádzajúci sa v Karibskom mori, konkrétne v súostroví Malých Antíl. S matkou sa ubytovali v rezorte priamo v Castries; v hlavnom meste. Ak by mala niekoľkým slovami opísať Svätú Luciu, použila by práve expresívne výrazy. Avšak iba v tom najlepšom slova zmysle. Husté lesy, vysoké hory, biele piesočnaté pláže a akvamarínové lagúny. Nečudo, že sem každoročne zavítalo veľa turistov, aj keď tento ostrov nebol až tak veľmi populárny ako napríklad Kuba alebo Barbados.

Jej matka sem šla na služobnú cestu. Mal tu totiž prebehnúť dôležitý míting týkajúci sa jej podnikania na zahraničnom trhu. Bola úspešnou podnikateľkou a do špiku kostí zarytou realistkou. Bez pochýb sa svojou racionálnosťou a uváženosťou vyrovnalasvojím mužským konkurentom, no príkladnou matkou zrovna nebola. Via však vzornou dcérou taktiež nie.

Vzala ju sem so sebou, lebo ju chcela mať pod dozorom. Navyše ju chcela do podnikania vlastnoručne zasvätiť. Už rok dozadu pre ňu robila ako účtovníčka a v papieroch sa každodenne topila až po uši. Vtedy mala čerstvých osemnásť a nerada rozprávala o svojom fatálnom vzdelaní. Zo školy odišla ešte počas tretieho ročníka. Zlé rozhodnutie. Veľmi zlé. Viina matka doteraz nedokázala rozdýchať, že jej jediné decko to nedotiahne aspoň na doktorát. Bola to rana a najmä hanba pre celú rodinu. 

„Narovnaj sa," napomenula ju matka počas cesty do honosnej jedálne.

„Áno."

„Ako to dnes vyzeráš? Videla si za svoj život vec, ktorá sa nazýva hrebeň? A kde si nechala sukňu či šaty? Kde máš lodičky? Stále nosíš tie isté vyťahané handry po svojom nepodarenom otcovi a zafúľané tenisky. Si presne ako on," výčitky sa z jej úst rinuli bleskovou rýchlosťou, až kým nedosadli na drevené stoličky.

„Prepáč, matka."

„Mohlo byť z teba také pekné dievča. Spomínala som ti dcéru Madelyn, mladú Serenity? Je ti dobrým príkladom ukážkovej dcéry z poctivej rodiny. Čistá zamatová pleť, lesklé a upravené vlasy, francúzska manikúra, oblečenie prislúchajúce tomu kto v spoločnosti je a k tomu ešte aj výborné výsledky v škole! Po novom získala diplom za muzikálny spev a zlatú medailu za gymnastiku." 

„Matka, prosím," požiadala ju Via s poníženým pohľadom. „Môžeme sa dnes baviť o niečom inom ako len o Serenity?"

„Ha, ťažko sa ti počúva trpká pravda, dcérenka? Som z teba tak sklamaná. Vedela som, že si presne jak tvoj otec, no usilovala som ťa odmalička viesť k tomu, že titul je to najdôležitejšie. Bez neho si ani neškrtneš..."

„Povedz mi a úprimne, kedy si zo mňa nebola sklamaná?" zamračila sa. „Je to len a len môj problém, že nechcem titul. Nie tvoj, matka."

„Ako sa opovažuješ so mnou takto pohŕdavo rozprávať, Via?" začudovala sa a ochladli jej aj tie posledné mizerné známky citov, čo ešte nestihli za všetky tie roky vytrvalej nenávisti odísť. „Si presne jak tvoj otec. Drzá, nevychovaná, nespratná a bez spoločenských mravov. A navyše, ešte si aj hlúpa ako on!"

Tak to už stačí!

Via sa nahlas odsunula od stola akurát vtedy, keď im čašník prinášal raňajkové chody. S nepopierateľnou nevraživosťou vstala, pripravená odísť čo najďalej od svojej matky. 

„Ako sa vôbec ty opovažuješ oslovovať matkou?" odsekla nepríjemne a schmatla do dlane maslový sendvič s údeným lososom, vrstvou chrenu a listovou zeleninou. „Radšej budem hlúpa ako môj otec, ako byť zmija ako si ty."

„Via!"

„Idem sa prejsť. Nehľadaj ma a ani mi nevolaj. Nepomôže ti to," dodala na záver.

„Robíš veľkú chybu, mladá dáma..."

„Som hrdá na to, že som ako otec," zamrmlala, zvrtla sa na päte a odpochodovala z tichej jedálne. Vzbudila nepekný dojem u ostatných obsadených stolov, ale bolo jej to fuk. Vlastne, všetko jej bolo fuk.

~

Zvyšok dňa strávila mimo rezortu ponevieraním sa po Castries a kochaním sa tropických krás ostrova. Ani za nič sa nechcela vrátiť, no žiaľ musela. Navečer totiž započula od starých rybárov, že sa blížia búrky, ktoré istotne rozbúria more. Dokonca vraj aj výletné lode zostanú o pár dní naviac v prístave. 

Napokon aj sama Via postrehla, ako sa vietor ochladil a ako sa ku Svätej Lucii šuchcú čierne mračná.

Vrátila sa teda naspäť do hotela a to práve vo chvíli, kedy z neba začali padať masívne kvapky vody.

Personál vyvádzal, akoby sa vonku prebúdzala apokalypsa. Všade panoval menší chaos a hostia boli už na prvý pohľad poriadne vyľakaní.

„Odpusťte, ale čo sa to deje?" zastavila jedného zo zamestnancov s hŕbou snehobielych nadýchaných uterákov.

„Prichádzajú veľké dažde, vraj najväčšie za túto sezónu. Pôvodne sa mali objaviť až o týždeň."

„Je to predsa iba dážď..."

Na čo taký povyk?

„Nie, to nie, slečna. Akonáhle príde príliv, celá pláž bude pod vodou a môže nám zatopiť prvé podlažia. Dokonca môžeme prísť aj o elektrinu v niektorých sektoroch," uponáhľane vysvetľoval a už-už sa zberal na odchod. Via sa mu nestihla ani len poďakovať za poskytnuté informácie.

Aspoň tu konečne nebude taká nuda...po štyroch dňoch. 

Ostatní zreteľne panikárili, ale Via si vykračovala akoby sa nechumelilo. Občas, dokázala si to priznať, bola miestami vcelku zasnívaná, no pri dôležitých okamihoch zvládla stáť noham pevne na zemi. Avšak to, aby na seba súkala sukne namiesto jej obľúbených rozťahaných džínsov, upnuté topy namiesto otcových starých tričiek a lodičky namiesto jej obľúbených Converse, to by od nej chcela matka až priveľa.

Presúšala sa po chodbe s izbami, ktoré sa nachádzali o poschodie vyššie nad jej izbou a postrehla, ako nejaká mamička ťahá svoje uplakané decko do izby. Vyzerala byť ustráchaná, nie ako jej matka. 

Tá teraz určite vysedáva v kresle s laptopom na kolenách a sŕka gin s plátkom citróna. 

Nikdy nemala o Viu strach. Skôr ju brala ako povinnosť a ako následok toho, že sa jej omylom podarilo otehotnieť. O tom, že by sa na ňu tešila, pochybovala.

Myšlienky na jej svojskú matku ju zaneprázdnili natoľko, že do čohosi narazila a okamžite spadla na koberec, čo sa tiahol pozdĺž celej chodby. Zaštípalo ju v nose, no zlomený ho nemala. Bolestne si pošúchala odreté lakte a nahnevane pozrela nahor.

„Prepáčte mi, asi som vás prehliadol..."

Nechce sa mi tomu veriť, veď mám rovných 178 centimetrov, pane. 

„Mali by ste sa viac dívať pred seba..."

„To aj vy," ten cudzinec jej bez váhania podal ruku a s jeho pomocou sa znova vysúkala na nohy. „Alebo skôr ty?"

Via si ho prezieravo premerala.

„Ospravedlňujem sa za svoje móresy, volám sa Namjoon."

„Via."

„Započul som čo-to o tej prichádzajúcej búrke, ale zdá sa mi, že ľudia až príliš dramatizujú."

„Áno," uznala dočista opantane.

„Via? Krváca ti nos..."

„Č-čo? Č-čože?!"zhrozene si prešla prstom popod ním a zistila, že si z nej ten divný muž naozaj nestrieľal.

„Hádam to čoskoro prejde."

Matka ma zabije.

„Na izbe mám servítky, je to hneď tu. Akurát som z nej vychádzal," promptne sa jej ponúkol.

„Moja izba je tiež neďaleko, postarám sa o svoj nos sama, ďakujem."

„Nie, počkaj!" zavadil sa o jej plece. „Aj tak ti to dlžím vzhľadom na to, že je to moja vina. Nedáš si, no čo ja viem, pohár broskyňového džúsu?"

„Broskyňový džús?" neveriacky po ňom skĺzla očami. 

„Ja viem, znie to smiešne, ale fakt nemám žiaden alkohol. Je to taká smiešna príhoda s minibarom, no ak chceš, môžem nejaký..."

„Čo si! Zbožňujem broskyne," energicky mu skočila do reči. „Tak teda poďme."

~

hey, lovelies! 🙋🌊

v dnešnej časti sa nám stretli dve dosť dôležité osôbky
<(￣︶￣)>

joia a aj vy ste sa nakoniec dočkali, hehe

samozrejme, budem rada, ak mi prezradíte názor na Viinu svojráznu matku a tiež svoj osobný postoj k broskyňovému džúsu 🙏🍑

čo si myslíte, že sa stane na tej izbe? prežije to vôbec Viin nos? bude joon s tým džúsom nakoniec blafovať? 👀

to sa dozvieme nabudúce 🙈❤️

stay tuned! 💁

sga.