~ o niekoľko mesiacov neskôr

Vii sa protivilo prechádzať sa po tmavých parketách naboso. Div, že sa jej nehnusilo dýchať rovnaký vzduch ako Namjoon. Práve v jeho očiach bolo jej detinské správanie nanajvýš k smiechu.

Dlaňami sa opierala o otvorené posuvné dvere vedúce až na terasu ako by váhala, či smie vstúpiť.

Hviezdy v tú noc žiarili jasnejšie než kedykoľvek predtým. Prechodné ročné obdobia boli vskutku najlepšie, ani zima a ani neznesiteľná horúčava.

„Stalo sa niečo, Via? Prečo nejdeš bližšie?" Namjoon odvrátil unavený pohľad od obrazovky laptopu.

Celučičká terasa vyzerala ako z jej najdivokejších, hoci najkrajších snov; veľký priestor, skvostný výhľad, menšia pohodlná pohovka horčicovej farby. Nechýbalo ani rolovacie plátno na ktorom sa dali v letné noci premietať filmy.

„Via?" bol to strach, čo zaznel v jeho tóne? Mohlo to byť skutočné? Ťažko by uverila tomu, že má o ňu obavy.

„Mala by som sa vrátiť. Som preč už tak dlho," konečne preťala ticho a pristúpila o kúsok viac k nemu.

„Si si tým istá?" opýtal sa hľadiac stále do laptopu. „Nebola si to práve ty, kto mi zdôvodňoval príčiny svojho úteku?"

„Ale ja som neutiekla, odišla som."

„Odísť bez oboznámenia svojej matky, je Via, stále útekom."

„Nechcem sa tam vrátiť, no zdá sa, že napokon musím. Či chcem a či nie, ona je moja rodina a v žilách mi koluje jej krv. Nie je to správne."

„A čo je?"

„Toto rozhodne nie," stála si pevne za svojím.

„Nič na svete nie je úplne správne alebo nesprávne," poznamenal. „Nesúhlasím s tým, aby si sa tam vrátila a-"

„Namjoon-"

„Nie, teraz sa o tom nebavme," nenechal ju dokončiť.

Oprel sa dozadu o sedačku, obracajúc hlavu na nočnú oblohu.

„Mňa to neteší o nič viac," priznala sa skormútene. „Mám to tu rada. Možno aj radšej ako si myslíš. Na druhej strane ťa však nemôžem využívať pre vlastné blaho-"

„O čom to rozprávaš?"

„Via, ty ma nevyužívaš. Ty ma svojou prítomnosťou, naopak, obohacuješ."

„Nemusíš byť na mňa taký mäkký," vydýchla si. „Ja sama viem kým som. Dosť pochybujem o tom, že ti moja úžasná prítomnosť mohla do života vniesť čosi viac než len znechutenie, opovrhnutie, pobúrenie či sklamanie."

„Síce neviem kam týmto všetkým smeruješ, ale vyzývam ťa naposledy, aby si s tým okamžite prestala," vyriekol neoblomne Namjoon. Nerozumel tomu, veď on sa na ňu pozeral naprosto z inej perspektívy.

A tak napokon prestala. Jazyk uzamkla za zubami. Niežeby nebola dostatočne odvážna, no po toľkých rokoch mlčania sa ešte stále od toho nedokázala odosobniť.

„Poď sem," povedal už jemnejšie a pokynul, aby si vedľa neho prisadla.

„Možno by ti oddych od dusnej atmosféry doma prospel, nie? Moja ponuka platí, Via. Bol by som neskutočne šťastný, ak by si ma doprevádzala vo Wondžu."

„Wondžu? To je predsa kus cesty!" prekvapene zo seba vysúkala. „Je to príšerne ďaleko..."

„Lietadlom nie."

„Nemám na letenky, Namjoon."

„O to sa nestaraj."

Vidíš? Presne o tomto celý čas hovorím!

„Nie," zamračila sa, „o to by som sa starať naozaj mala."

Žiť na úkor druhých, zneužívať ich dobrosrdečnosť a nebyť ničím iným ako len vypasenou pijavicou. Cítila sa jak monštrum, ako úbohý parazit. Taká istá ako jej otec, večne zasnívaná, hlúpa, nanajvýš nepotrebná.

„Nemôžem ísť s tebou," tvrdohlavo namietla, i keď veľmi nerada. „Azda raz v budúcnosti. Teraz však nie."

„Škoda," zašepkal. „Chcel... chcel by som byť s tebou častejšie."

„Dnešok ešte neskončil."

„No zajtra tu už nebudeš."

„Zatiaľ som však tu," zopakovala vážne a zľahka sa dotkla jeho tváre.

Preňho bola výnimočná. Divoká no nádherná, chladná no milujúca, úprimná no empatická.

Túžil po toľkých veciach, lenže pri pohľade do jej hlbokých očí, akoby razom po ničom inom tak nesmädil.

„Hodiny zatiaľ neodbili dvanásť," dodala.

„Rozmýšľam nad tým, čo keď je čas najväčším nepriateľom ľudstva?"

„Hm," odtiahla od neho svoju dlaň a poriadne sa nad tým výrokom zamyslela. „Nie, to si nemyslím. Najväčším nepriateľom ľudstva je ľudskosť. Čas, ten nám iba pripomína minulosť, vedie nás prítomnosťou a nadchýna nás budúcnosťou. Čas je vlastne, poeticky vzaté, iba starostlivým rodičom."

„A ty že si odišla zo školy? Musela si byť najlepšia v ročníku!" začudoval sa Namjoon s hravým úsmevom na perách.

Fakt mu prišla neskonale múdra, múdrejšia než drvivá väčšina ľudí. Veď nech si vraví kto čo chce, ona na potvrdenie svojej múdrosti nepotrebuje dajaký smiešny zdrap papiera.

Hanblivo jej trhlo kútikmi úst, avšak neodvážila sa poprieť jeho slová. Jednoducho len vysedávala na pohodlnej pohovke s rukami zloženými v lone a momentálne už aj so žakárovou dekou prehodenou okolo pliec.

„Chcem, aby si vedela, že nič to na tom nemení, že sa musím vrátiť. Neznamená to zbohom. Ja by som ťa neopustil."

„Ľudia opúšťajú a ani netušia ako," podotkla skleslo. Koniec koncov jej nepatril a ani by nikdy nemal.

„Ak sa vrátiš, tak sa vrátiš. Ak nie, tak nám to zjavne nebolo súdené."

„Občas mám pocit, že sa zhováram s deväťročným deckom a vzápätí zas s dôchodkyňou," priznal sa. „Čo keby si sa aspoň raz správala na svoj vek, Via? Si znechutená životom a myslíš si, že všetci sú proti tebe, no to nie je pravda. To len ty si proti všetkým."

„Pokiaľ by som bola proti všetkým, my dvaja by sme tu spolu nesedeli a nediskutovali o tom."

Nepochybne ho dostala do pasce. Zízal do prázdna lámajúc si hlavu nad ďalšími vetami, zatiaľ čo sa víchor pohrával s jeho vlasmi.

Tak inak. Si proti sebe.

„Sľúb mi, že na mňa počkáš. Aj keď je to odo mňa nechutne sebecké..."

„Mám na teba počkať? Namjoon, čo sa deje?"

„Tiež mi sľúb, že sa začneš pozerať na svet viac optimisticky. Uvidíš, že ti to prospeje."

„Ale ja sa-"

„Via," v mžiku nasadil ten svoj rodičovský kukuč.

„Nemienim ti nič sľubovať," ohradila sa oduto, „nie niečo, čo nie je jasné."

„Nuž, tak dobre. Aspoň si ma vypočula," pomykal plecami a rezignovane si založil ruky za hlavu.

Bedlivo sledovala jeho neprítomný  výraz v ktorom sa neodrážal ani hnev, ani arogancia, možno iba menšie sklamanie, že napriek jeho ohromnému úsiliu sa mu nepodarilo Viu nijako presvedčiť.

„Sľubujem," nakoniec však prikývla.

~
heh 👀