Luis

Keď ma ráno zobudil môj bežný budík, ktorý mávam počas školy, najprv som nahnevane zavrčal a následne som ho rýchlym pohybom prsta po obrazovke vypol. Prevalil som sa na druhý bok, keď som si zrazu uvedomil, že vedľa mňa neleží Jason. Rýchlo som sa postavil v strachu, že ušiel, no v momente som ho zbadal, ako stojí pri okne a hľadí do predzáhradky pred našim domom.

„Ty si už hore?" zamrmlal som a rozospalo som si pretrel oči.

Môj priateľ prikývol: „Mal som strašne trhaný a nepokojný spánok. A keď som sa potom zobudil a videl, že aj tak budeme o chvíľu vstávať, nechcelo sa mi moc ďalej snažiť zaspať."

„Chápem," pošepol som. Nemotorne som sa vyhrabal z periny, bosými nohami som dopadol na mäkký koberec a oprel som sa vedľa vyššieho blondiaka o okenicu. Po záhrade sa prechádzal Cesar, jedna z mojich štyroch mačiek. Oči sa mu pohybovali na obe strany, očividne striehol na nejaké vtáky, no aj tak si neodpustil svoju obvyklú hrdú chôdzu, pri ktorej sa jeho dlhosrsté bielo-čierne telo hýbalo z jednej strany na druhú. Bol jediný, koho sme mali šancu vidieť pravidelne v predzáhradke. Lucerna na to bola moc lenivá, Sabrina sa až príliš držala domu a ľudí v ňom a Ghost všeobecne nebol takmer nikde vidno väčšinu času.

Pozrel som sa na Jasona, ktorý očami hypnotizoval kocúra v záhradke, no v skutočnosti vyzeral, že mu ani nevenuje pozornosť, že len hľadí niekam do diaľky.

„Ako sa dnes cítiš?" opýtal som sa, dúfajúc, že ho moja otázka nijako nerozhodí ešte viac ako už asi bol.

Jason si povzdychol a pokrčil plecami: „Stále strašne nanič. Ale už aspoň nie som v takej hlbokej depresií a beznádeji ako včera. Teraz... som skôr, akoby som to nazval? Možno plný tlaku? Musím niečo urobiť, že to musím nejako zachrániť, že musím nájsť nejaké riešenie, no žiadne mi nenapadá a to ma neuveriteľne vyčerpáva a frustruje."

Môj priateľ sa na moment odmlčal a potom tichšie pošepol: „A priznávam, aj keď si užívam to, že som s tebou a za normálnych okolností by sa mi nechcelo odísť, teraz mi celkom dosť chýba môj domov, moja rodina. A bojím sa toho, ako dlho ich nebudem môcť vidieť."

„To je pochopiteľné," pošepol som, jemne som ho pohladil po ruke a následne som sa mu oprel hlavou o rameno. Sám som sa cítil z tej situácie hrozne nanič a beznadejne. A samozrejme, pocit viny z predošlého večera stále nezmizol. Ešte chvíľu sme tam stáli obaja v tichosti, aj Cesar z predzáhradky niekam odišiel. Našu idylickú tichú chvíľu sa rozhodol prerušiť môj žalúdok, ktorý zo seba vydal hlasné zaškvŕkanie.

„Asi by sme sa mali ísť naraňajkovať, čo?" opýtal sa ma Jason, pričom sa na jeho tvári objavil aspoň mierny náznak úsmevu.

„Asi hej," pošepol som, ešte raz som sa k nemu rýchlo privinul a spolu sme sa vybrali do kuchyne. Za linkou v kuchyni už postávala mama a robila praženicu. „No dobré ráno, vy dvaja. Ako vidím, som ani nemusela včera chystať tú Tessinu posteľ."

„Prepáč, mami," povedal som, zatiaľ čo som si sadol na svoje obvyklé miesto ku stolu v strede celkom priestrannej kuchyne, „ale.... chápeš, nechcel som nechávať Jasona samého."

„Veď ja to chápem," mama sa na nás usmiala a potom sa pozrela na Jasona, „Jason, zlatíčko, cítiš sa dnes aspoň trochu lepšie?"

Môj priateľ prikývol a mierne sa pousmial, no ja som videl, že ten úsmev nie je pravý: „Áno, ďakujem za opýtanie."

„Ja len že," mama sa na moment odmlčala, akoby sama nebola plne stotožnená s tým, čo sa chystala povedať, „ja len že, pokiaľ nemáš zatiaľ kam ísť, môžeš aspoň nateraz zostať u nás. Ako vidíš, miesta tu je dosť a myslím, že aj Luis bude mať radosť z toho, že ťa tu má."

Šťastne som sa usmial. Stále som si musel v hlave pripomínať, že táto situácia je naozaj zlá, no nemohol som si pomôcť. Z toho, že budem môcť mať Jasona nonstop pri sebe som mal neuveriteľnú radosť.

Jason sa prekvapene pozrel na moju mamu. „Ja... Ďakujem vám. Neviem, ako vám to oplatím. Ja... môžem si skúsiť nájsť nejakú brigádu, alebo tak a splácať vám to..."

Moja mama kývla rukou. „To nie je potrebné. Ale pokiaľ ti to urobí radosť, môžeš mi na oplátku raz za čas s niečím pomôcť tu doma. Môj syn totiž nie je práve aktívny typ, ktorý by mi pomáhal s domácnosťou, niekedy je ťažké ho vôbec presvedčiť upratať si vlastnú izbu."

„Mami..." zahundral som aj keď som vedel, že moja mama má pravdu.

Jason sa jemne pousmial: „Jasné, veľmi rád pomôžem, myslím, že to je to najmenej, čo môžem pre vás urobiť za to, čo robíte vy pre mňa."

Na moment sa odmlčal, akoby mu niečo napadlo a rýchlo dodal: „Ale pokúsim sa kontaktovať aj maminho brata, čo býva na konci mesta, či ma náhodou u seba nenechá alebo tak."

„To je čisto len na tebe," povedala moja mama, pričom na stôl položila panvicu s hotovou praženicou, „ale vedz, že dovtedy môžeš určite zostať tu."

„Ešte raz veľmi ďakujem," pošepol Jason.

Mama sa naňho usmiala, priam dojatým rodičovským spôsobom, no skôr ako to bolo vôbec povšimnuteľné, rozhodila rukami. „A teraz sa už hlavne pustite do jedla! Prvú hodinu už asi moc nestíhate, čo je v tejto situácií pochopiteľné, ale bolo by fajn, keby ste stihli aspoň tú druhú."

Ahojte, po dosť dlhej pauze sa dnes vraciam s novou kapitolou. Počas leta a septembra, som nemala moc čas písať ani opravovať príbehy, no pokúsim sa opäť pravidelne dávať nové kapitoly každý víkend, tak ako pred tým, tak snáď sa tešíte : D.