Jason

Ďalší deň som mal z toho všetkého absolútne nanič náladu. Celý deň som hľadel na Cleo, uvažujúc nad tým, čo jej povedať, aby sa cítila lepšie, no nič mi nenapadlo. A ona tiež nevyzerala, že by so mnou moc chcela hovoriť. Vždy, keď som ju očami vyhľadal, pozrela sa rýchlo bokom, alebo do zeme, párkrát sa mi až zazdalo, že má v očiach slzy.

„Nerob si z toho ťažkú hlavu," povedal mi Luis, keď sme počas prestávky postávali opretí o náš obľúbený radiátor, „bol si k nej len úprimný, nič viac."

„Ja viem," povzdychol som si, nenápadne sa dotýkajúc aloe very na okenici, „ale aj tak som jej ublížil a to ma skutočne neteší a skutočne by som si prial, aby bola nejaká možnosť ako jej to nahradiť."

Luis sa na mňa usmial a oprel sa o mňa: „Nesmieš byť taký people pleaser, Jason. Ty nemôžeš za to, že sa do teba zaľúbila a nemôžeš ani za to, že tie city neopätuješ. Taký je už život. A aj keď chápem, že ťa to trápi, skutočne nemá prečo. A ona sa z toho tiež čoskoro dostane, uvidíš."

Mlčal som, sledujúc ľudí chodiacich hore-dole po schodoch. Mal som chuť rozbehnúť sa k nej, objať ju a ospravedlniť sa jej aspoň stokrát, no vedel som, že to nie je ani vhodné a ani ona by to asi neocenila. Vedel som, že Luis má pravdu, ale aj tak som sa nevedel zbaviť toho horkého pocitu.

„Pôjdeme dneska niekam?" opýtal sa ma Luis, stále opretý o moje rameno.

Pokrútil som hlavou: „Dneska nie. Sľúbil som rodičom, že budem skôr doma a pomôžem s niečím."

„Argh," zamrmlal Luis a nahnevane sa pozrel smerom na aloe veru akoby to snáď bola jej chyba.

„Neboj," zamrmlal som a venoval som mu jemný bozk na čelo, „zajtra ti to vynahradím."

Keď som prišiel domov, bolo tam až podozrivé ticho. Vybral som si z uší slúchadlá, dal dole z nôh topánky a položil tašku k botníku.

Stále ticho, no zdalo sa mi, že počujem šepot z obývačky.

„Mami? Oci? Som doma!" zakričal som, dúfajúc, že zistím, čo sa stalo.

Miesto pozdravu sa však z obývačky ozval otcov zvučný priam až nahnevaný hlas. „Jason, poď sem."

Vošiel som do priestrannej izby s gaučom a s mäkučkým kobercom, pričom som cítil, ako sa moje telo napĺňa nervozitou. Otec stál pri okne a len kúsok od neho sedela v kresle mama. Obaja sa tvárili vážne, otec sa mračil tak veľmi, že mu husté obočie takmer zakrývalo oči a mama sa tvárila smutne, zazdalo sa mi, že sa jej lesknú oči. Vedel som, že je zle.

„Stalo sa niečo..." začal som, no otec ma v momente umlčal jedným pohybom ruky.

„Len by sme si radi vyvrátili isté fámy, ktoré sa k nám dostali," odpovedal mi otec chladným tónom. Tušil som, že sa snaží byť pokojný, no zároveň som videl, ako sa mu trasie hlas. Nervozita vo mne len stúpala.

„A... aké fámy?" opýtal som sa s falošným úsmevom.

„Dostala sa k nám správa o tom, že... že vedieš veľmi hriešny život," otec sa odmlčal a pozrel na mamu, ktorá zaňho vetu dohovorila, „dostalo sa k nám, že... že máš milostný pomer s chalanom."

„Čože? Ale veď to je úplná hlúposť, mne... mne sa predsa vždy páčili jedine dievčatá," vyhabkal som zo seba, no mal som pocit, že zamdliem. Celý som sa roztriasol. Prosím nie, toto sa nedeje, toto sa nesmie diať. Prosím, naozaj nie.

„My vieme," pošepla moja mama, „a veríme ti, ale... chceme si len byť istí."

„Tak vám to môžem dokázať," vykríkol som, pričom môj mozog bežal na plné obrátky, „môžem vám ukázať fotku dievčaťa, ktoré sa mi páči."

Vytiahol som z vrecka mobil, v pláne vyhľadať nejakú náhodnú fotku Cleo, no otec ma zastavil: „Nie, Jason. My si chceme byť stopercentne istí."

Zamrzol som, hľadiac na otca, čakajúc, čo povie.

„Podaj mi svoj mobil, Jason," vyslovil otec, pričom ku mne natiahol ruku, „a ukáž mi konverzáciu s tým tvojim pofiderným ružovovlasým kamarátom."

„Čože?" vykríkol som a moje srdce začalo tĺcť tak silne, že som mal pocit, že ho počujem, „to, to nemôžeš! To sú moje súkromné konverzácie, do toho nemáte čo pozerať!"

„Daj mi v momente ten mobil, Jason, vykríkol otec a tak rázne ako to povedal, tak rázne aj vykročil smerom ku mne.

„Nie!" vykríkol som, pričom som si pritiahol mobil k srdcu. Nesmú vidieť tú konverzáciu. Za žiadnych okolností. To by bol už... úplný koniec. Koniec absolútne všetkého.

„Daj to sem!" vykríkol otec a skočil po mne. Chcel som sa brániť, lenže môj otec bol dvakrát tak veľký ako ja a minimálne desaťkrát taký silný. Nedokázal som sa ubrániť. O chvíľu už držal vo svojej mocnej ruke môj malý mobil s obrázkami z náhodného anime na obale.

„Prosím, nie..." pošepkal som. Na viac som sa už nezmohol. Nemalo žiaden zmysel sa brániť.

Mama pomalým krokom podišla k otcovi. Stáli vedľa seba, hľadiac na žiariacu obrazovku, ich tváre ako z ľadu. A zrazu sa pozreli na mňa. Mame po tvári tiekli slzy, otcova tvár stále viac a viac naberala červenú farbu jeho dlaň sa stiahla v päsť.

Spravil som krok dozadu, chrbtom som narazil na stenu. Vedel som, že toto je koniec. Nebolo úniku. Nebolo nádeje. Všetko sa v tej chvíli zrútilo.