Jason

Najväčším klamstvom sú jednoznačne reklamy na začiatku školského roka. Takmer vždy je na nich úhľadným písmom napísané „Back to school" a pod tým zopár rozosmiatych detí. Nikto, a skutočne vám môžem sľúbiť, že nikto, sa v septembri netvári tak šťastne ako deti na týchto plagátoch. Aj moja malá sestra, ktoré ešte odiera lavice na prvom stupni, už stihla pochopiť, že škola je a vždy aj bude nočnou morou. No obchodné spoločnosti aj napriek tomu každý rok vyvesia tie isté plagáty s tými istými rozosmiatymi ksichtami deciek, ignorujúc realitu. Ťažko povedať, či sú až takí naivní, že sa domnievajú, že tým niekoho oklamú, alebo či si skutočne myslia, že to tak v budovách škôl prvé dni vyzerá.

Takéto a rôzne iné hlúpe myšlienky sa mi preháňali hlavou, kým som kráčal po miestami škvrnitom nerovnom asfalte smerom do školy, sledujúc nové bilboardy, ktoré sa tam stihli počas letných prázdnin objaviť. Ešte som ani nevidel tváre mojich spolužiakov a už som počul ten hluk, ktorý vytvorili pred ošúchanou budovou nášho gymplu. Akoby zázrakom naša trieda minulý rok vyhrala celoškolskú súťaž o najlepšiu výzdobu, v ktorej by sme jednoznačne skončili poslední, ak by nás nezachránilo zopár šikovných báb z triedy a mohli sme tak ako jediní ísť hneď druhý týždeň školského roka na výlet. Samozrejme, nebola by to naša škola, ak by sme sa na tom dlho vytúženom a ťažko vydretom výlete nemuseli učiť.

Aj keď, ak mám byť úprimný, ja osobne by som ani nenamietal, keby nám celý ten výlet nakoniec zrušili. Bol som síce celkom rád, že nemusím aspoň tých pár dní sedieť v škole v lavici, no keď som zobral do úvahy všetko to, čo sa odohrávalo v mojom srdci posledných pár mesiacoch, možno by bolo lepšie mať proste normálnu výuku ako iné triedy.

„Ahoj, Jason," pozdravil ma jeden zo spolužiakov postávajúcich na kraji skupiny, nahlas žuvajuc bagetu.

„Čau," pozdravil som ho naspäť, snažiac sa ignorovať fakt, že kufor, ktorý som ťahal za svojim chrbtom sa takmer prevrátil a zišiel z chodníka. Nechápal som to. Bolo to, akoby mali všetci ľudia okolo mňa v sebe vysielač, ktorý spôsoboval, že ak som sa k ním priblížil, začali sa mi v momente potiť ruky, prestával som mať plnú kontrolu nad svojimi končatinami, veci mi padali z rúk a hlas mi preskakoval. Bol som si istý, že niečo také v nich musí existovať, lebo sa mi to stávalo až prehnane často. Buď to, alebo som bol proste len sociálne neschopný introvert. A úprimne, tušil som, ktorá odpoveď je správna.

„Nezabudni sa nahlásiť učiteľkám, že už si tu," pokračoval spolužiak, nahlas prežuvajúc posledných pár súst z bagety.

Prikývol som, keďže som sa bál, že ak niečo poviem, moja sústredenosť z kufra, ktorý mal už tak pokazené kolieska, znova zmizne a on ujde niekde na opačnú stranu.

Vybral som sa smerom k učiteľkám, ktoré sa o niečom vášnivo rozprávali, prehrabávajúc sa v papieroch, ktoré držala staršia z nich. Kým som k ním kráčal, kútikom oka som zachytil mojich spolužiakov. Postávali v malých skupinách, niektorí len ťukali do mobilov, striedavo si ukazujúc vzájomne obrazovky, iní sa nahlas smiali, niečo si šepkajúc. Ja som nikdy svoju skupinku v triede nemal. Boli chvíle, kedy mi to bolo trochu ľúto, že nemôžem mať partiu blízkych ľudí, ako majú postavy v knihách či seriáloch, ktoré som tak veľmi miloval, no väčšinu času mi to neprekážalo. Bol som ten typ človeka, čo si samotu dokázal užiť a ak už som náhodou potreboval ľudsky kontakt, vždy som sa mohol spoľahnúť na Luisa a na jeho priateľstvo, ktoré bolo asi tou najkrajšou vecou, čo ma na strednej postretlo.

„Dobré ráno," pozdravil som učiteľky a pokúsil som sa o prirodzený úsmev, na ktorý som v to ráno skutočne nemal náladu.

„Dobré ráno, Jason," pozdravila ma staršia z učiteliek, naša triedna, zatiaľ čo druhá mladšia angličtinárka hľadala moje meno v triednom zozname, aby ho mohla prečiarknuť, „dúfam, že si nezabudol na podpísaný informovaný súhlas a potvrdenie o bezinfekčnosti. Dnes sme už totiž mali jedného experta, čo ich doma zabudol a musel sa pre ne vrátiť. Ešte že nebýva tak ďaleko."

Mierne som sa pousmial. Bol som si takmer istý, že tým „expertom" bol práve Chris. Počas dvoch rokov na strednej som s ním neprehovoril ani pol slova, no dobre som vedel, aký zábudlivec to je.

„Nebojte sa, pani učiteľka, nezabudol som," zhodil som si z pliec ruksak a vybral som z predného vrecka dôkladne poskladaný papier.

Triedna učiteľka si odo mňa papier prebrala a mierne neisto si ho prezrela: „Ale... Jason, to ti mal podpísať zákonný zástupca, nie ty..."

Nervózne som si napravil tenké okuliare bez rámov na nose a zacítil som ako sa červenám: „Uhm.. pani učiteľka, ja už mám osemnásť."

„Ah, jasne, samozrejme, ako som mohla zabudnúť! Náš prvý triedny dospelák," učiteľka sa nahlas zasmiala a vložila papiere, ktoré som jej podal do veľkého zakladača, „tým pádom to je, samozrejme, v poriadku."

Opäť som sa usmial a teraz som sa už ani nesnažil tváriť nekŕčovito. Byť najstarším v triede malo svoje výhody aj nevýhody. Možnosť podpisovať si sám papiere bolo jednou z výhod. Na druhej strane,tieto hlúpe poznámky, ktoré si neodpustil žiadny z učiteľov patrili medzi najväčšie nevýhody.

Vyhodil som si ruksak späť na chrbát a vybral som sa ku kraju cesty, kde som plánoval počkať na Luisa. Aj keď patril medzi študentov, ktorý bývali len kúsok od školy, chodil takmer vždy ako jeden z posledných. Uvažoval som, že si zatiaľ pustím hudbu. Už som sa aj začal prehrabávať vo vrecku ľahkej jesennej bundy v snahe nájsť si slúchadla, keď ma niekto jemne ťukol do ramena.

„Dobré ránko, Jason," ozvalo sa vedľa mňa a pomalým až baletným krokom sa oproti mne zjavila nízka kučeravá blondýnka s prenikavo zelenými očami.

„Uhm, ahoj, Cleo," odzdravil som ju naspäť.

Úprimne, ak bol niekto v triede, o kom som skutočne nevedel, čo si o ňom myslieť, bola to Cleo. Na jednej strane patrila medzi tie cool decká, ktoré chodili po škole piť a tancovať do klubov, doslova bola najlepšou kamarátkou tej najviac populárnej baby v celom ročníku, ak nie v celej škole, no na druhej strane pôsobila ako malé šteniatko pudlíka. Hebké kučeravé blond vlasy nonstop zapnuté v dvoch copíkoch, milučký hlások, farebné crop-topy s mačiatkami. A akoby ma už tak dosť neplietla tým, ako vystupovala navonok, v poslednej dobe ma až príliš často zdravila, náhodne sa so mnou zhovárala, zopárkrát mi dokonca aj z ničoho nič napísala. Len tak, ako sa mám. A tomu som už teda vôbec nerozumel.

„Tešíš sa na výlet?" opýtala sa ma, pričom sa mierne nadvihla na špičkách, aby aspoň trošku zmenšila obrovský výškový rozdiel medzi nami.

„Ale áno, celkom áno," odpovedal som jej, aj keď to nebola ani spolovice pravda.

„Ja tiež, veľmi," pokračovala blondýnka, „som hrozne rada, že znova strávim čas so svojimi spolužiakmi. Leto bolo super, ale... mimo najbližších priateľov som sa nevidela vôbec s nikým z triedy a už mi to naozaj chýbalo. Asi chápeš, čo tým myslím."

Prikývol som, aj keď som sa nevedel ani trošku vžiť do toho, čo hovorila. Väčšinu leta som strávil sám doma, alebo s Luisom a presne tak mi to vyhovovalo. Nie že by som mal s triedou nejaké zlé vzťahy, to určite nie, ale myslím, že by mi nevadilo, ak by som jedného dňa zrazu zistil, že sa všetci odsťahovali a už nikdy nikoho z nich neuvidím.

Cleo sa na chvíľu odmlčala a špičkou topánky opísala na zemi polkruh: „Dúfam, že sa tam nebudeme len učiť a že budeme mať aj nejaký voľný čas. Mám so sebou zopár super stolových hier a aj Catherine sľúbila, že má nejaké skvelé nápady, čo môžeme robiť na výlete, takže... pevne dúfam, že na to bude čas."

Cleo sa opäť odmlčala a následne pozrela na mňa: „Ak by... ak by sme náhodou u nás na izbe ja, Catherine a zvyšok našej partie niečo robili... Či už hrali nejaké bežné stolové hry, alebo len tak kecali a možno trošku partili... hm... pridal by si sa?"

Jej otázka ma naozaj zaskočila. Mal som pocit, že s výnimkou Cleo, nikto z tých cool deciek z našej triedy ani len nepostrehol, že existujem. A úprimne, tak mi to vyhovovalo. Chcel som ju odmietnuť, povedať jej, že radšej nie, no nevedel som ako. Cleo patrila medzi tých ľudí, u ktorých máte pocit, že ak im poviete nie, dopustíte sa nejakého protiprávneho činu.

„Ja... no... prečo nie?" odpovedal som nervózne a Cleine zelené oči sa v momente zablysli.

„Uvidíme, samozrejme, či na to bude čas a tiež či..." nestihol som dopovedať, len som ucítil ako ma niekto schmatol zozadu a priložil mi ruky na oči tak tesne, že som mal pocit, že ak by ešte trošku pritlačil, bál by som sa o to, aby mi nerozbil okuliare. Nič som nevidel, kov na mojom nose sa mi zarýval nepríjemne do kože, no ja som sa aj tak v momente musel usmiať. Cítil som vôňu jeho jahodového mydla, jeho hebké vlasy ma šteklili na krku, cítil som teplo jeho tela na svojom chrbte.

„Hádaj, kto?" ozvalo sa mi ticho vedľa ucha a ja som sa usmial ešte viac. Nemusel som hádať... Vedel som, že to je on len podľa jeho vône, či podľa energie, ktorú jeho telo vyžarovalo. Luis. Môj dokonalo perfektný šialený najlepší kamarát Luis.