A tak som sa ocitla tu. Vo väzenskej cele. Prišili mi vraždu ich oboch. Objavili sa záznamy z parkoviska za hotelom, kam ma Dávid prenasledoval. Sme na nich my dvaja. On vláčiaci mŕtvolu za sebou, ja v jeho tesnom závese. Bolo mi vidieť do tváre. Z predošlých výsluchov vedeli, že som tam s tým chlapom mala dohodnuté stretnutie.

Našili na mňa spoluúčasť pri tejto vražde. Vraždu Dávida a tiež aj Michala. Nedostanem sa odtiaľto nikdy von. Majú ma za chladnokrvnú vrahyňu. Neveria mi, že som to nespáchala. Za všetko môže Dávid. On ma prinútil k tomu, aby som sa ho zbavila. A následne ma inštruoval, aby som z cesty odpratala aj Michala.

Vrátila som sa domov. Ľahla som si do postele a zaspala som. Po prebudení som bola v strehu. Každú chvíľu som očakávala telefonát so správami, že v lese našli Michalovu mŕtvolu. Proste som to chcela mať celé z krku. Zahrať sa na zronenú manželku, vyroniť pár preafektovaných sĺz a potom si užívať peniaze z jeho životnej poistky.

Bol to dokonalý plán! A stroskotal na tej poondiatej krvi a zbrani. Také neskutočne amatérske!

Získali z nej moje odtlačky. Prezerali moje auto a našli tam jeho krv. Mlčala som. Nepriznávala sa k ničomu. Dávid to urobil naschvál. Popohnal ma k jeho usmrteniu a nepripomenul mi, aby som sa zbavila zbrane. Ponáhľala som sa z toho miesta preč. Nemyslela som, že za sebou zanechávam dôkazy.

Odvolala som sa. Súd mi to neschválil. Ja však nemienim stráviť celý svoj život zavretá s týmito delikventkami. Som nespútaný živel. Nepatrím medzi tieto múry. Som nevinná. Mala som smolu na nesprávnych a zlých chlapov. Nemôžem za svoj príšerný vkus.

Sme vonku. Všetky väzenkyne počas povinnej vychádzky na čerstvý vzduch. Niektoré poťahujú z cigarety. Druhé sa vracajú z dvier na náčinie a utierajú si ústa, zatiaľ čo bachári si naprávajú opasky a s pohŕdavým výrazom kontrolujú areál. Niektorí z nich sa dajú vyfajčiť. Ak som si ale nahovárala, že mi to prinesie nejakú výhodu, bola som na omyle. Správajú sa tu k nám ako k nejakým podradným štetkám na rohu ulice. Rýchlo sa odbavia, zdrapnú nás za vlasy a predstierajú, že pred pár minútami nemali svojho vtáka hlboko v našich ústach. Je mi z nich na zvracanie. Najradšej by som im vystrelila mozog z hlavy presne ako Michalovi.

„Vážne si mi to práve povedala? Ty kurva!" z ničoho nič mi zaznie pri uchu a už aj som na zemi, kde sa nado mnou skláňa potetovaná ženská s hrubým krkom a krátkym zostrihom. Ťahá ma za vlasy a napľuje mi do tváre.

„Čože? Nič som ti nevravela!" bránim sa, lebo v podstate som si ju ani nevšímala a iba som tupo civela pred seba. Stojím tu a s nikým sa nebavím. „Čo máš za problém?" Nájdem v sebe všetku silu, ktorá mi ešte ostávala a odsotím ju od seba. Nečakala to. Prevrhne sa na chrbát. A môj úder ju ešte väčšmi rozčúli.

Natiahne sa po mne a strelí mi zaucho. Zatočí sa mi hlava. Zrak mám rozostretý. Má skutočne silnú ranu. „Na mňa si tu nikto nedovoľuje. Urobím ti zo života peklo," nakloní sa mi ponad tvár a s nepríčetným výrazom mi pošepne do ucha. Oprská ma svojimi slinami. Znechutene vykrivím pery. Ležím pod ňou, zatiaľ čo ostatné pokrikujú okolo nás a žiadna sa ma nezastane.

Museli predsa vidieť, že ja som si nezačala. Pustila sa do mňa pre nič za nič! Mláti ma päsťami. Chcem jej údery odraziť, kričím o pomoc, ale keď zazriem bachára stáť pri dverách, pozerá sa uprene pred seba a chce navodiť dojem toho, že si túto našu potýčku nevšimol.

„Pomôžte mi! Zbláznila sa!" ziapem a kašlem, lebo krv z úst a nosa sa mi mieša so slinami a dusí ma. Neviem, ako dlho to trvá, lebo keď otvorím oči, plešatý dozorca nás od seba oddeľuje a ona mi ešte stihne kopnúť do nohy.

„Stačí. Obidve na samotku!" zahlási nekompromisne, objaví sa tu mladší dozorca a zdrapne ma za ruku. Znechutene sa pozerá na môj dokrvavený ksicht, odpľuje si a vláči ma za sebou.

Pokúšam sa z toho vymotať. Ja som nič neurobila. „Mňa nemôžete dať na samotku. Len som tu stála a ona ma napadla. Neviem, čo to do nej vošlo," racionálne s ním argumentujem, lenže nie je mi to nič platné, lebo on ma ani nepočúva. Ráznym krokom ma vlečie dopredu, nestíham za ním a zakopávam o vlastné nohy.

Bolí ma celá tvár. Steká mi po nej krv. „Sklapni. Nie som na to zvedavý," odvrkne mi a zastane pri sivých kovových dverách.

„Prosím, nezatvárajte ma tam. Urobím, čo budete chcieť. Som v tom nevinne," úpenlivo ho žiadam a kľaknem si na kolená. Rukou zablúdim k jeho rozkroku a keďže viem, čo na chlapov zaberá, pokorne sa pred ním skloním.

On mi ale odstrčí ruku, násilnícky ma vytiahne na nohy a otvorí dvere. Sotí ma do tej prázdnej a smradľavej miestnosti. Je miniatúrna. Posteľ s tenkým matracom a kovovým rámom. Záchod. Tieto dve veci v jednej miestnosti.

Chvíľu sa obzerám a potom sa na neho opäť pozriem so zúfalým pohľadom. „Prosím, zľutujte sa nado mnou. Opýtajte sa tých druhých žien. Ona prišla ku mne a začala ma biť. Ja som tam len stála. Nevyrývala som do nej. Prisahám," poviem plačlivo. Nedokážem si predstaviť stráviť tu osamote čo i len minútu.

„Drž hubu, kurva jedna," zašomre si popod nos, pribuchne dvere a bez obhliadaní odpochoduje.

Zošuchnem sa dolu na zem. Beznádej mi zaplavuje celé telo. Nezaslúžim si tu sedieť. Slzy sa mi miešajú s krvou. Prehĺtam ich a na jazyku mám odpornú pachuť prehry. Som zbitá ako pes. Nikto z mojej rodiny sa ku mne nepriznáva. Monča ma musela udať. Moja sestra. To ona im povedala o mojom pomere s Dávidom.

Všetci ma zradili. Vždy som bola odkázaná sama na seba. Vlastne sa na tom nič nezmenilo. Vražda tých dvoch bola nevyhnutná. Obmedzovali ma. Prečo nikto nechce vidieť, že skutočná obeť som tu len a len ja?

Drkocem zubami. Je mi chladno. Pritisnem si kolená bližšie ku brade. Neexistuje tu žiaden východ. Ako by som si mohla naplánovať útek? Je to nemožné pri všetkej tej stráži, ktorá je navôkol mňa. Malo by byť trestné takto zaútočiť na slobodu človeka!

„Je vtipné, že sa ešte stále považuješ za nevinnú," osloví ma Dávid. Zdvihnem hlavu. Zazriem ho stáť v plesnivom kúte tohto odpudivého priestoru presýteného telesnými tekutinami a výkalmi. „Si tak veľký pokrytec, že nedokážeš uznať vinu ani sama pred sebou. Zabila si ma. Mňa, ktorý som bol ochotný urobiť pre teba prvé aj posledné," vyčíta mi. Odpľuje vedľa mňa. Pokrúti hlavou a posadí sa aj on na zem.

„Hej, a čo mám povedať ja?" ozve sa ďalší hlas. Hrubší. Patriaci môjmu zákonitému. „Platil som všetky jej rozmachy. Vydržiaval ju a podporoval jej výstrelky. A čo tá sebecká kurva urobila? Vystrelila mi mozog z hlavy!" teatrálne sa zasmeje a posadí sa k Dávidovi. Chrbtami sa opierajú o dvere a bez pohybu sa mňa zízajú. Nemrkajú. Pohľad intenzívne upierajú ku mne a vyvŕtavajú tým do mňa dieru.

Zavriem oči. Sú to bludy. Sú iba v mojej hlave. Nie sú skutoční. „Zmiznite. Nevidím vás naozaj. Nevidím," opakujem si popod nos a začnem sa knísať. Rukami si oblapím kolená a tuho privieram očné viečka.

„Zbytočne zavieraš oči, my dvaja s tebou pôjdeme, kamkoľvek sa pohneš. Vieš, akú chybu si urobila?" opýta sa rečnícky. Cítim, že sa ku mne približuje. Stojí neďaleko. Natiahne sa a pohladí ma po vlasoch. „Predpokladala si, že keď sa nás zbavíš, budeš mať od nás pokoj, ale mýlila si sa. Totižto teraz sme s tebou už navždy. Ja aj tvoj milovaný manžel sme odteraz tvojou druhou polovicou," vykladá mi maniacky. Ohryzok sa mu pohybuje sem a tam, pričom on sa vyškiera s výrazom nemilosrdného kata.

Cúvam dozadu. Bridí sa mi byť tak blízko pri ňom. Mám z neho husiu kožu. „Prosím, nechajte ma na pokoji. Choďte preč. Už ma takto netrýznite," vyrieknem tichú prosbu. Ničia ma. Začínam mať pochybnosti o tom, čo je realita.

„No tak, nebuď taká dosratá. My dvaja by sme sa s tebou chceli pohrať," prihovorí sa mi Michal zvláštnym tónom a prezerá si svoje drahé hodinky. „Niečo také, ako Kubo velí, čo povieš, mala by si na tu chuť, Agátka?" Odhrnie mi vlasy. Nechápem, ako sa tak skoro ku mne dostal.

„Akú hru? Nerozumiem," vyjadrím svoje zmätenie. Nič mi nedáva zmysel.

„Tú žiletku, čo máš v podprsenke," reaguje Dávid a oblizne si hornú peru, „zazrel som, keď si si ju tam dávala. Mohli by sme sa s ňou pohrať, čo povieš?" nabáda ma a ja stále nemám poňatia o tom, čo zamýšľa.

„Ja... ja nerozumiem. Prestaňte hovoriť v hádankách," jachtám nesúvislo.

Pozrú sa na seba veľavravným pohľadom. Stoja vedľa seba. Obom im na perách pohráva zlovestný úškrn. „Agátka je nám zmätená, chudiatko naše," Dávid natrčí peru a tvári sa ako dieťa. „Kubo velí, vytiahni si tú žiletku z podprsenky a prilož si ju na zápästia. Nerob nič, iba si ju tam prilož," káže mi a ja, bohvieprečo, poslúchnem na slovo.

Na moje prekvapenie je vážne tam, kde povedal. Nepamätám si, že by som ju tam dávala. Otočím si ruky zápästiami hore a priložím si žiletku na presvitajúce modré žily.

„Presne tak, šikovné dievča," pochváli ma a prizrie sa bližšie. „Kubo velí, teraz pritlač. Až kým nezačne zo zápästia vyvierať červená tekutina. Tá tvoja prehnitá krv," udáva mi ďalšie pokyny. Zastavím sa. Neposlúchnem.

„Nie, to nie!" nesúhlasne vyšteknem.

„Kubo velí, pritlač si tú žiletku!" zrúkne po mne. Opakujem slovo nie niekoľkokrát. Nakoniec ten nátlak ale nevydržím. Zavriem oči a silno pritlačím. Dávam do toho všetko. Chcem, aby bol už koniec. Štípe to.

Podrežem si žily aj na druhej ruke. Zakrvavená žiletka mi vypadne z rúk na špinavú podlahu. Vzhliadnem hore. Čakám, že ma tí dvaja znovu pochvália, pretože som splnila, čo ma žiadali. Avšak už ich viac nevidím. Vyparili sa ako hmla.

Padám na zem. Ovládajú ma mdloby. Pokrýva ma ťažoba a čudný čierny tieň. Nevládzem a cítim, že vyprchávam. V ušiach mi však odznieva ich pohŕdavý smiech. Šikovné dievča.