Je obľúbencom rodiny. Keď s rodičmi prídu na návštevu k babke a dedkovi, obletujú ho a snažia sa robiť všetko, čo mu vidia na očiach. Dedko si ho posadí na kolená, pýta sa ho, čo nového sa v škôlke naučil, babka mu zas do ruky vtesná niekoľko bankoviek a veselo na neho žmurkne. Nie je dôvod netešiť sa na dedinu.

Až na to, že dnes je atmosféra podivne iná a pozornosť, ktorá sa mu venovala v predošlých prípadoch, je momentálne ani nie polovičná. Babka sa zvŕta pri sporáku, jemne ho pobozkala na líce, ale inak pobehuje hore-dole a chystá dom, ako keby očakávali ešte aj inú návštevu.

Dedko sa ho na nič nepýtal. Sotva ho pozdravil a už vyzeral nedočkavo von cez kuchynské okno pred dom. Pred týždňom začal prvýkrát navštevovať škôlku. Očakával, že starí rodičia to budú väčšmi rozoberať. Už sa tešil, ako ho budú chváliť, aký je z neho šikovný chlapček. Žiadna pochvala však neprichádza.

Napajedene si založí ruky vbok a vyjde von z kuchyne. V tej chvíli sa dvere roztvoria a dnu vkročí mamina sestra aj s manželom a ešte s kýmsi. To čudo nehorázne reve. Okamžite si priloží dlane na uši, aby sa vyhol tomu hroznému škriekaniu.

Nikto sa nesnaží ratovať jeho. Naopak, každý jeden z domu sa presunie k práve prichádzajúcim, idú si nohy dolámať, aby k nim boli čo najskôr, a očakávajúco nazerajú pod malú striešku sedačky, v ktorom je ten tvor ukrytý.

Aj on podíde bližšie. Nezdá sa mu to. Kto to je? Prečo ho sem priniesli? Kvôli nemu si ho nikto nevšíma. Ako keby razom prestal existovať. Nahnevá ho to. Cíti sa ukrivdený a s otrčenými ústami sa vyberie hore na poschodie.

Vždy bol zvyknutý na to, že sa všetci v rodine venovali jemu. Teraz prišiel tento vagabund a pripravil ho o jeho rodinu. Už teraz ho neznáša! Rozmýšľa, či by bolo možné sa ho zbaviť. Celý týždeň bol nútený tráviť čas s inými deťmi, ktoré mu liezli na nervy. Na sobotnú návštevu sa obzvlášť kvôli tomu veľmi tešil. Teraz má len oči pre plač.

Mama ho príde skontrolovať. Nepozná ešte hodiny, ale určite to bolo veľmi dlho, kým si niekto z nich všimol, že sa vytratil. Rozosmúti ho to. Keď ho osloví, natočí sa jej chrbtom a hrá sa na urazeného. Mama mu povie, že keď prestane trucovať, čakajú ho dole. Ani sa mu neospravedlnila! Prvýkrát mu povedala, že je rozmaznaný.

On predsa vôbec nie je rozmaznaný! Je jeho mama. Nemala by sa rozplývať a ľúbiť iné deti. Jediný, komu môže a musí prejavovať lásku, je on. Nikomu inému. Žiadnym škaredým a uvrešťaným bábätkám. Veď len v jednom kuse plačú. Nevedia ani rozprávať!

Nahnevane buchne päsťou do naškrobenej obliečky vankúša na manželskej posteli starých rodičov. Buchnátuje do ľahkého páperia, ale zlosti sa mu úplne nepodarí zbaviť. Potreboval by niečo silnejšie. Alebo sa aspoň vyvŕšiť na objekte svojej zlosti.

Nazrie cez záclonu von na dvor. Hlúpe psisko si naháňa vlastný chvost. Nechápe, ako to niekto môže považovať za vtipné. Nevie, prečo si so zvieratami nerozumie. Nemá ich prosto v láske. Aj keď sa ho rodičia na narodeniny pýtali, či by chcel ako darček psíka, odmietol. Nikto nechodí. Nesnažia sa ho prehovoriť, aby sa k nim pridal. Tak skoro ho vymenili? Majú nové dieťa a on pre nich nič neznamená? Zasmrká. Ublížene oduje spodnú peru.

Rodičia sa o tom cez týždeň rozprávali. Vraveli niečo o pôrode. Že tetu Alicu odviezli do nemocnice. Nevedel, kvôli čomu presne. S ním sa o tom nerozprávali. Iba mu povedali, že bude mať sesternicu. Teta bola v posledných mesiacoch akási nafučená. Vyzerala ako balón.

Túžil sa dozvedieť viac, a preto sa pýtal. Odpovedali mu, že je tehotná a vo svojom brušku má umiestnené bábätko. Znechutene vypúlil oči. Z rozprávkových knižiek počul o kengurách, aj tie svoje deti prenášali vo vakoch, ale na tete Alice on žiaden vak nevidel. Nahováral si, že ho pred nimi len skrývala.

Mama a otec sa potom znovu začali hádať a jeho poslali do izby. Nevysvetlili mu to. A on sa tak nestihol pripraviť, že tu dnes nebude sám. Budú to otrasné čudo teraz niesť so sebou zakaždým? V tom prípade sem on už chodiť nebude. S nikým sa nebude deliť.

Rezignovane tresne zadkom o posteľ a hompáľa vo vzduchu nohami. V hlave už splieta plány. V tých ho však zanedlho vyruší teta. Otvorí dvere, vojde do spálne a čo je najhoršie, nie je sama. V rukách drží tú mrňavú príšeru.

Odtiahne sa od nich čo najviac bokom. „Dáš na ňu pozor? Zaspinkala," prihovorí sa mu a ešte má tú drzosť žiadosť ho, aby na ňu dohliadol. V hlave mu však skrsne lákavá myšlienka. Už-už sa chystá potriasť hlavou, no neurobí tak a namiesto toho prikývne.

Teta sa spokojne pousmeje, dvere nezatvorí, nechá ich nachýlené a zlezie schodmi na prízemie. V izbe ostanú sami. Postaví sa nad to malé telo s červenou tvárou a poriadne si ju obzrie. Oči má zavreté. Nehýbe sa. Vyzerá, že zomrela.

Chvíľu uvažuje, či je to dobrý nápad. No túžba vrátiť jej to, že ho pripravila o pozornosť, je intenzívnejšia. Otvorí ústa, vytiahne jej ruku spod deky a chvatne do nej zahryzne. Jeden predný zub mu už vypadol, ale zanechá jej na malom zápästí poriadne hodinky. Je príjemné, ako sa ostré hrany zubov vpíjajú do tenkej mäsitej kože. Pritlačí nimi o ňu.

V tom momente sa tá príšera zase rozreve. Rezervovane od nej odstúpi, lebo za pár sekúnd už hore uteká teta a utišuje ju. Takmer hneď si všimne aj odtlačok zubov a rozkričí sa na neho. Obviní ho a škaredo sa na neho zazrie.

On necíti vôbec žiadnu vinu. Nemôže za to, že je taká citlivá. Chcel len, aby si ho všimli!

Pery si pretriem červeným rúžom. Na bielej servítke zanechám odtlačok a z kabelky vyberiem parfum, ktorým sa decentne navoňavkujem. Dominik mi napíše správu, že už na mňa čaká vo vnútri. S poštekleným lonom vystúpim nohami von z auta, uzamknem ho a namiesto kabelky si telefón strčím do výstrihu.

Šaty s hlbokým výstrihom boli správna voľba. A to som ani nečakala, že môj dávny priateľ ma dnes pošťastí a obšťastní svojou návštevou. Zasmejem sa nad tým, ako zúfalo sa javím. Ako by asi reagoval Michal?

Vkročím dnu do uvoľnenej atmosféry so zatemnenými oknami a prenikavým stropným svetlom nad hlavami. Vrtím bokmi do dráždivých tónov vyhrávajúcej hudby v reproduktoroch, basy sa mi svojimi hlbokými výškami laskotne opierajú o stvrdnuté bradavky.

Zazriem ho sedieť pri bare v sivom obleku. Zamáva mi. Otočí sa na barmana a objedná mi víno. Zvítame sa pusou na líce, pričom jeho široká dlaň mi spočinie na ramenách, skĺzne dolu k lopatkám, až sa obratne a očakávane dotkne môjho zadku. Končekmi prstov mi jemne prejde po drieku, spôsobujúc tak zavibrovanie v mojom lone.

Posadím sa na vedľajšiu stoličku, prekrížim si nohy a zvodne sa zasmejem. „Tvoje vlasy," komentuje a letmo sa ich dotkne.

„Ryšavá je podľa prieskumov sexi. Hovorila som si, prečo sa nevrátiť k svojej pôvodnej farbe," vyčarujem laškovný úsmev, jazykom si prechádzajúc po hornej pere.

„Ako ide život, Agáta?" neobšíva sa a prejde rovno k veci. Kolená v tesných oblekových nohaviciach natočí stranou ku mne. Prehrnie si rukou blonďavú ofinu a vyzdvihne dutý pohár do vzduchu. Štrngneme si.

„Práve idem od Kláry. A rozmýšľam, čo urobím so svojím životom. Chcem radikálnu zmenu. Nielen farbu vlasov," zdôverím sa, pretože skôr než sme spolu začali príležitostne šukať, sme boli pár celkom dobrých priateľov. Netvrdím, že najlepších, ale poznáme sa už dosť dlho.

„Skús fitko," radí mi a zo škatuľky si vyberie cigaretu. Zapáli si a strčí si ju medzi ružovkasté pery, ktoré ma nejeden raz priniesli na požadovaný vrchol.

Urazene fľochnem. „Máš dojem, že by som potrebovala chudnúť?" hlas mi schválne preskočí z neuverenia.

Zasmeje sa. Prehodí si sako cez opierku a zvodne si vytiahne rukávy košele po svoje opálené predlaktia. Musím zmeniť pozíciu, lebo z toľkého napätia mám dojem, že explodujem. „Ty si hovorila o radikálnej zmene. Čo viem, ženy začínajú vždy výzorom," odpovie provokatívne a dym z úst mi vyfúkne priamo do tváre.

Nakloním sa a zdrapím ho za guču v rozkroku. „Nemotajme sa tu a poďme na záchody," nesnažím sa skrývať svoje pravé úmysly, no len čo to dopoviem, on pokrčí obočím a jedným pohybom mi ruku presunie z teplého nabudeného miesta naspäť na povrch lepkavého baru.

„Dnes nie," odmietne ma nenáročky. Zatočí sa mi hlava. To nemôže myslieť vážne, že mi dáva takto hnusne košom!

Zamrkám očami. Na perách držím stále strojený úsmev. „O čo ti ide?" precedím skrz zaťaté zuby. Teraz mám naopak chuť zdrapiť ho za gule a vytrhnúť mu ich.

„Agáta, ty máš manžela, ja frajerku a už ma táto príležitostná šukačka omrzela," nemazná sa s tým a chrstne mi do tváre. Do líc sa mi naberie červeň. Nielenže po mne netúži vlastný manžel, ešte aj chlap, s ktorým si už roky okoreňujeme sexuálny život, ma posiela do hája s tým, že už ho nebavím?

„Dúfam, že ti ten tvoj vták zhnije a žiadna iná ti ho už nevyfajčí," ukrivdené ego sa rozhodne zachovať sa detinsky, postavím sa a pochytím prvú vec, čo mi padne pod ruku. Nedopitý pohár s červeným vínom končí na bielej košeli, z ktorej som ešte pred minútou bola vo vytržení. „Už ťa nezaujímam? Fajn!" odseknem, po vyvolanej scéne sa zvrtnem a doklopkám von pred bar.

Sadnem si do auta. Zapnem rádio, aby prehlušilo guľáš, ktorý sa mi vyrobil v hlave. Na autopilota dojazdím až domov. Po vstúpení mi zrak padne na alarm. Dokelu, zabudla som ho aktivovať. Kto by chcel už len nás vykradnúť?

Po sklenených schodoch vstúpim do kúpeľne a napustím si horúcu vaňu. Zvliekam zo seba šaty, a keď už som pripravená utopiť svoje nalomené sebavedomie v bublinkách, v tých šampusových a tiež aj z trysiek masážnej vane, zazvoní zvonček pri dverách.

Zabalím sa do županu, pod ktorým som úplne nahá, a v papučiach sa lenivo doteperím ku dverám.

„Agáta Nazuchová?" osloví ma jeden z policajtov. Urastenejší a mladší.

„Áno," zajachcem sa. Zmocní sa ma zlá predtucha.

„Marko Gajanský bol dnes nájdený mŕtvy. Všetko nasvedčuje tomu, že bol zavraždený. Podľa správ v jeho mobile ste zrejme posledná osoba, ktorá ho videla nažive. Mohli by sme sa porozprávať?" osloví ma a ja iba zhrozene stojím a civiem na nich.