Je zvláštne, ako sa jedna udalosť dokáže postarať o vyvolanie ošiaľu. Jedna náhoda alebo úmyselná vražda? Takéto otázky kolujú v spisoch policajných detektívov, ktorí sa snažia dopátrať k príčine vedúcej k úmrtiu. Zakamuflovať vraždu tak, aby vyzerala ako nešťastná tragédia, je totižto omnoho náročnejšie, než by si kto pomyslel.

Vedel, v akom riziku sa nachádza. Druhým sa jeho verzia spravodlivosti nepozdávala. Všetci si vytvárame vlastné zákony a presvedčiť o ich správnosti ostatných znamená prahpustý akt nedôvery pre svoje princípy. Primitívne indivíduum sa poddá kolektívnemu zoskupeniu. Inteligentný jedinec je verný svojej teórii. A podrobí ju praxou.

Čím rástol, bol si vedomý tlaku a pozornosti, ktorá sa mu nechcene pridružila do života. Bol si vedomý, že ako dieťa mal mnohopočetné výhody, zatiaľ čo pri rastúcom veku si musel dávať dvojnásobný pozor na to, kto ho vidí a počuje.

Nejde o stratenie tieňa. Práve naopak. Človek musí cítiť, že za ním ktosi kráča, i keď je to prevažne jeho vlastný tieň. No čím viac sa svojej zvečnenej veľkosti obáva, tým väčšie je miera zaskočenia, až sa samotný útok ponúka na zlatom podnose.

Nevidí pred sebou tváre tých, ktorí videli na dôvažok tú jeho tvár ako poslednú v ich úbohých životoch. Nebudí sa na nočné mory a nemusí navštevovať psychológov, pretože on má v hlave všetky svoje princípy zrovnané. Nie je atrapou stotožňujúcou sa s názormi druhých, pretože nenašiel svoj hlas.

Už nie je ani dieťa, aby musel predstierať hlúposť. Čo je z jednej stránky dobrá vec, ale z tej druhej by mu občas prospelo ukryť sa za nevinné očká, ktoré by nikomu nenapadlo podozrievať z trestného činu.

Máme to my len pomýlené zákony. Eutanázia by mala byť beztrestná. Navyše, keď si ju niekto plne zaslúži, prečo by ho mal ušetriť? Neustále sa všade píše, že sme preľudnení. Tým pádom sa on stará iba o našu krajinu a svet.

Včera videl niečo, čo sa mu protivilo. To bolo zverstvo. Krik tej ženy mu rezonuje hlavou. Kvíli v ušiach. To jej tvár videl v noci pred spaním. To kvôli nej nemohol včera zaspať.

Bola sama a ten chlap si ju odchytil. Roztrhol jej šaty. Vonku rozhodne nepanovalo také počasie, aby na sebe mala iba také tenké kusy látky, no nebude predstierať, že mu pri pohľade na ňu ihneď nestvrdol. Do tváre jej nevidel, ale zozadu bol ten pohľad jedna báseň.

Sprvu si myslel, že sú milenci. Jasné, on ju prenasledoval, ale bolo to čisto z pozície zaujatého pozorovateľa, za to ten chlap výrazne zrýchlil tempo, a keď sa tá žena rozbehla, lebo si všimla, ako za ňou kráča, dobehol ju.

Zatiahol ju do osamelej tmavej uličky, priľahol ju a ústa jej zavrel svojimi rukami. Kmásala sa. Súperila s ním. No on mal väčšiu silu. Roztiahol jej nohy a ukájal sa na nej. Žena škriekala. Nikto jej neprišiel na pomoc. A on vedel, že tu existuje iba jedno jediné riešenie, ako ju zachrániť.

Nerozumel svojim reflexom. Obvykle cítil túto potrebu kántriť iba vtedy, keď ohrozoval niekto jeho. Teraz cítil tú nepríjemnú guču a potrebu chrániť niekoho druhého. Nevyzná sa v tom. Je to pre neho cudzia emócia. Pravdupovediac sa jej aj zdráha a bol nervózny z tej urgencie oslobodiť pre neho neznámu ženu.

Vyšiel zo svojho tieňa a ponáhľal sa k tej odpudivej scénke. Nevšimli si ho. Žena už nevládala kričať. Oblečenie bolo na nej dotrhané. Plakala potichu. On stonal. Pachtil. Postupne spomaľoval. Neváhal ani sekundu a ovalil ho balvanom rovno do hlavy.

Žena až v tom momente zdvihla zrak a vyľakane sa pokúšala prehrnúť nabok, no on bol ešte stále v nej. Pre oboch to bola trápna situácia. On nenachádzal slov. Žena stále plakala, nepohla sa ani o milimeter a očividne bola stále v šoku.

Nečakane sa o pár sekúnd na to spamätala a prebrala iniciatívu. Pozviechala sa zo zeme. Násilník sa po rane do zátylku ešte nestihol prebrať. Obom im to mnohé uľahčilo. Žena sa obzerala okolo seba. Bola takmer nahá. Intímne partie si zahaľovala rukami.

„Bež preč!" skríkol po nej, nesnažiac sa o priateľsky tón, pretože si potreboval poradiť s tým bastardom a ona by mu tam iba zavadzala. Vystrašene vypúlila oči a s vynaložením obrovského úsilia sa postavila.

„Čo mám robiť?" spýtala sa bezradne. Mala ten pohľad, ktorý vo svojich očiach zazrel mnoho ráz i on sám. Škrupule. Úzkostlivosť umocnená vo svete barbarov.

„Zmizni kadeľahšie," povedal jej miernejším hlasom a obom im neuniklo, ako sa ten sviniar začal pomaličky prebúdzať.

Vyzliekol si kabát. Nepokryl jej celé telo, lebo je predsa len chlapec a ona dospelá žena, ale aspoň sa necítila taká odhalená. „Ďakujem," zasipela a bežala presne tak, ako jej povedal.

Pohľad od jej vzďaľujúceho sa tela upriamil na toho zdochliaka, ktorý sa mu plazil pod nohami. Nohavice mal stále stiahnuté, trčal mu z nich ochabnutý penis a pravdepodobne si na posledné minúty spomínal len veľmi matne. Opäť ho zachvátila neopísateľná zlosť. Chcel to naťahovať, no zároveň sa nemohol dočkať, ako sa postará o to, aby tá posraná svieca nad jeho hlavou dohorela.

Chytil ten istý balvan a buchol ho silnejšie. Chlap nesúperil, o to ľahšie bolo uštedriť mu poriadnu nakladačku a rozbombardovať mu ten hnusný prasačí ksicht na kašu. Udieral a zasahoval ho s presnosťou. Onedlho bol natoľko vymenený, že problém spoznať by ho mala aj vlastná matka.

Chrčal. Stále sa držal pri živote. Nechcelo sa mu skapať. Preto zašiel do jeho auta, ktoré nechal otvorené, a vybral z neho benzín, ktorý mal položený v plastovej fľaštičke vzadu v kufri. Polial ho ním. Uvítal by, keby toho bolo viac, lebo takto nasucho sa nepotrebné existencie pália pomalšie, ale nemal príliš na výber.

Z vrecka svojej mikiny vytiahol zápalky a jedným rýchlym škrtnutím sa svižným tempom vznietil. Sám bol z toho prekvapený a utekal čo najďalej, aby plamene nezasiahli aj jeho. S otvorenými ústami sa pozeral na to čierno-červené predstavenie. Do vzduchu sa uvoľňoval dym, ktorý ho občas prinútil rozkašľať sa, ale útechou mu boli bezmocné výkriky muža, ktorý prosil o pomoc a o milosť.

O to isté ho žiadala aj žena. Tiež jej prosby odignoroval. Nepočul ju, alebo to iba predstieral? Umocňujeme svoje vlastné túžby a v samotnom zárodku spacifikujeme želania druhých. Aj on tie svoje kladie na prvé miesto.

Muž zo seba vyderie ešte akési nezrozumiteľné zvuky. Aj on sa poberie kadeľahšie. Nemá záujem pozerať sa na ten neporiadok, ktorý si zakrátko všimnú ostatní a zavolajú policajtov. Urobil chybu, keď jej pomohol? Tá žena by mohla byť ich svedok. Môže im povedať, že ju zachránil a potom ju poslal preč.

A išlo mu skutočne o to, aby ju zachránil? Nekamufloval vlastne aj on s cieľom umocniť v sebe svoju túžbu? Možno mu ani nešlo tak o spravodlivosť, ako o skántrenie ničotného života, ktorý márnivo zaberal priestor na tejto zemi.

Nehľadáme si tak trochu všetci zámienky, aby sme svojim prianiam mohli nechať slobodný priebeh? Nie je mu ľúto, že ho poslal na druhý svet. Takú skutočnú ľútosť azda ešte ani nezažil. Všade sa hovorí, že človek by mal ľutovať veci, ku ktorým sa nikdy neodhodlal. V tomto ohľade si nemá čo vyčítať.

A či ho jeho malý dobročinný skutok prinesie do úzkych? Nechá sa prekvapiť. Takpovediac sa však ani neobáva. Žena bola mimo. Bol by zázrak, keby si zapamätala, ako vyzerá. A meno jej nepovedal.

„Vypadni z môjho pozemku, lebo zavolám políciu!" vyhrážam sa mu a odsotím ho od seba, aj keď on ma stále ešte pevno drží za vlasy v cope. Na hrdinku sa iba hrám, je mi ľúto, že som Dávida nepozvala k sebe, aspoň by som teraz nebola sama.

Škodoradostne sa zarehoce. „Ty posratá malá kurvička. Dojebala si mi auto a to som ti veľmi veľkoryso nechal odpustené, lenže toto si už prehnala," vrieska po mne a z úst mu prskajú nechutné sliny. Keď sa tak na neho pozerám, nechápem, čo som na tomto prašivcovi mohla kedysi vidieť.

Napľujem mu do tváre. „Nemám poňatia, o čom rozprávaš!" vyrútim sa na neho. „Mame som o ničom nehovorila. Myslíš, že mám akýkoľvek záujem byť spájaná s takým hnusným starým chlípnikom, ako si ty?"

„Pýtala sa ma, či som počas štúdia na škole zviedol nejaké dievča," konečne ma pustí a utrie si tvár od mojich telesných tekutín. Odstúpi o dva kroky a mierni stupnicu svojho hlasu. „Odkiaľ by jej napadla takáto otázka, keby si jej to ty nebonzovala, hm?"

Stojím tu bosá a predsa vyznie on omnoho podradnejšie, hoci je navlečený v tom svojom sivom kostýme elegána. „Asi len vo všeobecnosti vzbudzuješ dojem, že trtkáš nevyzreté," zarehocem sa.

„Varujem ťa, so mnou sa nezahrávaj, Agáta!" urazí ho to a vráti sa naspäť k tomu svojmu správaniu tvrdého mača. Úbohý bastard.

„Zamysli sa nad tým, koľko ťa moja mlčanlivosť bude stáť. Totiž, strašne ma svrbí jazyk," provokačne mu ozrejmím, kto tu vskutku drží vôdzku a kto má nasadený obojok.

„Mám tvoju mamu naozaj rád," odrazu skrotne. „Agáta, buďme rozumní. Ako by sa tvárila, keby sa dozvedela, že si mala pomer so mnou?" hovorí rozvážnym hlasom, mysliac si, že sa mu podarí ma spracovať.

„Hm," zatiahnem priblblo, „a ako sa asi bude tváriť, keď jej prezradím, že si ma nútil chodiť k tebe do pracovne, pretože inak si mi hrozil vylúčením zo školy? Alebo ešte lepšie, čo keby sa mama dozvedela, že si si precvičil prsty aj na iných študentkác?" šplechnem mu pobavene do tváre.

„Do ničoho som ťa nenútil!" bráni sa.

„Naozaj? Mne sa nezdalo. Cítila som obrovské emočné vydieranie..."

„Ja ťa fakt zabijem, ty malá kurva," opäť mi venuje nadávku.

„Naozaj sa chceš takto rozprávať so svojou potenciálnou nevlastnou dcérou?" nahodím odsudzujúci pohľad a uškrniem sa, pretože by mi bolo neuveriteľne po vôli spôsobiť mu menší infarkt.

„Čo odo mňa chceš?" Naveľa-naveľa sa zdá, že sklápa poslušne chvost.

„Ešte neviem. Rozmyslím si a ozvem sa," mrknem na neho koketne.

Chystá sa zdrapiť ma za zápästie, ale vtom nás preruší Mončine auto. Zastane hneď vedľa toho môjho a my dvaja sa napochytro rozlúčime. Moja sestra vystupuje a v rozpakoch kráča ku mne s Diankou uloženou v autosedačke.

„Čo tu tento hľadá?" okamžite vyzvedá a zaujato sa po Dušanovi obzerá.

„Prišiel sa spýtať, kam by mal pozvať mamu na romantickú večeru," zaklamem jej a otvorím dvere. Alarm som ako zvyčajne znovu zabudla aktivovať.