„Nemohla si vedieť, kto som, keď si nemala ani tušenie, kým som," šepká mi do ucha a uhládza mi vlasy za ucho. Prvýkrát sme sa odvážili vyjsť spolu na verejnosť. Ďaleko od mesta a ľudí, ktorí by nás mohli spoznať. Romantický pobyt. Zaplatil nám ho sám Michal. Povedala som, že by som sa chcela ísť niekam odreagovať a nahovorila mu, že so mnou pôjde Monča.

V podstate som ani neklamala. Jeden z mojich súrodencov je prítomný. Akurát nie ten, ktorého by očakával. Najlepšie je, že Michal ma nemôže ani upodozrievať.

Stáli sme pred zrkadlom nahí. Napĺňal ma odzadu, zatiaľ čo ja som si k lonu tískala vibrátor. Všetko je u nás sklenené, mala som krásny výhľad na prírodu rozprestierajúcu sa navôkol, no v blížiacom orgazme mi zabránilo Michalovo parkujúce auto.

Dávid ho zazrel tiež, ako keby mu tento fakt ešte pridal na apetíte, ponoril sa hlbšie a za pár sekúnd bol hotový, za to mňa chuť prešla a nakázala som mu, nech sa rýchlo oblieka. Bola som stále vlhká, nenatiahla som si ani nohavičky, spoločne sme skĺzli dolu po schodoch a tvárili sme sa, že sa nič nedialo.

Michal ma pobozkal na líce, pozdravil sa s Dávidom stiskom ruky a potom ma poprosil, či by som mu neurobila kávu. A vtom mi to celé došlo! Došľaka, ďalšia výhoda, Dávid môže ku mne chodiť hocikedy, nikomu a Michalovi už vonkoncom nie, nenapadne podozrievať ma z nevery.

Povzbudená týmto zistením som nachádzala mnoho spôsobov, ako mu šikovne prejsť cez rozum. Raz som mu dokonca do vína rozdrvila v mažiari tabletky na spanie, a keď po polhodine odkväcol v našej spálni, robili sme to s Dávidom priamo v našej spálni, zatiaľ čo on chrápal. Nezastavilo ho nič. Nemá žiadne zábrany, pokiaľ sa jedná o naše intímne zblíženie.

Vrátim sa hlavou naspäť k našej večeri. Usmejem sa na neho a odchlipnem si z vína. Je to tu pokojné. A nesmierne nudné. „Ťaháme to spolu už niekoľko mesiacov a nikto si nič nevšimol. To sú ľudia takí hlúpi?" zmienim sa, pretože mi začína chýbať adrenalín. Spočiatku to bolo s Dávidom vzrušujúce, ale nadšenie zo mňa pozvoľna opadáva.

„Opusti Michala," odsekne pobavene a vrhne ku mne intenzívny pohľad. Keď vytvorím grimasu, zablúdi rukou pod moju sukňu a prstami skĺzne na lem nohavičiek. „Myslím to vážne. Začneme život niekde inde. Aj tak s ním nie si šťastná," perami sa mi obtrie o ušný lalok a prstami zas trilkuje po mojom klitorise.

Ovládam sa a skrz zuby precedím. „Vieš, že to nejde. Michalove peniaze nám dvom zabezpečia budúcnosť. Keby nebolo jeho, tento výlet by sme si nemohli dovoliť," prinavrátim ho naspäť do reality a on sa odtiahne. Oprie sa o stoličku a pozerá do prázdna.

„Nemám rád, keď toto robíš," ozve sa urazene a oblizne si prsty, ktoré boli ešte pred niekoľkými sekundami vo mne. „Nevyhadzuj mi na oči, že nemám taký majetok." Dotknuto oduje spodnú peru a ja sa musím extrémne ovládať, aby som neprekrútila nad jeho infantilnou detskosťou oči. V niektorých veciach je nesmierne zdatný, ale občas mi ten vekový rozdiel lezie na posledné zvyšky nervov.

„Ale zlatko, tu vôbec nejde o Michala," udobrujem si ho a klipkám mihalnicami. „Na Michalovi mi nezáleží, ale jeho peniaze sú nám osožné. Je pre nás prospešný, teraz sa ho ešte nemôžeme zbaviť a ty to vieš," vsúvam mu do hlavy svoje slová, lebo viem, čo na neho platí a že si moje vety ctí ako nejaké božie repliky.

Natočí sa ku mne a očami zablúdi k môjmu výstrihu. Oblizne si pery a prejde si rukou po svojej stoporenej pýche. Chystá sa ma pobozkať, ale ešte skôr ma napne a ja s rukou na ústach bežím k najbližším záchodom, kde sa v podradnej pozícii skláňam nad záchodovou misou. Keď konečne skončím, sadnem si na zem a ani nie po minúte ma znovu napne. Musela som zjesť niečo pokazené, vyjdem von a Dávid ma podopiera cestou na našu izbu. Je mi neskutočne zle, a tak vedľa seba iba spíme, ako keby sme mali sto rokov.

Na raňajkách do seba pri švédskych stoloch pchám všetko, čo sa mi dostane pod ruky a som taká hladná, sťaby som nejedla aj dobrý týždeň. Víkend sa končí a my sa vraciame domov. Dávid ma vyloží pred naším domom a hneď ako odíde, za mojím chrbtom sa ozve ďalšie auto.

Monča vyzerá dosť naštvane. Vystúpi a neusmeje sa, ako to má vo zvyku. Opäť pocítim mdloby a zahmlí sa mi pred očami. Dúfam, že sa nestretla s Dávidom a nevidela ho. Odišiel pred chvíľou, pravdaže na seba museli naraziť! Presne toto potrebujem.

„Ahoj, ségra," pozdraví ma neveľmi prívetivo a ženie sa dopredu. Pri dverách je skôr ako ja a ruky má založené na prsiach. Nekomentujem jej postoj, iba nám otvorím a rovnou cestou zamierim do spodnej kúpeľne. Tam zo seba vyvrátim snáď celý obsah svojho žalúdka a potom sa pozviecham a nasledujem ju do kuchyne, do ktorej sa sama pozvala.

„Asi mám nejakú črevnú chrípku, radím ti, aby si sa odo mňa držala čo najďalej," vravím a napustím si do pohára čistú vodu. V hrdle ma páli kyselina a ešte mi tu aj ona oxiduje, akoby som na ňu mala náladu.

„Volal mi Michal, ten náš víkend bol teda nesmierne záživný," nereaguje na moje varovania a namiesto toho mi prezradí, prečo má nasadený ten pochmúrny výraz trpiteľky. „Keď už spolu niekam ideme, mala by som o tom aspoň vedieť, nemyslíš?" zahromží urazene.

Prehltnem hnusnú čistú vodu a posadím sa na barovú stoličku vedľa nej. „Bolo to narýchlo. Vyhovorila som sa na teba, prepáč," ospravedlním sa, keďže za tie roky tiež viem aj to, čo na moju mladšiu sestru funguje. „Chcela som si niekam vyraziť a ty si bola prvá, ktorá mi prišla na rozum. Tak sa toľko nefuč," žartujem a štuchnem do nej lakťom.

„S kým si bola?" kvôli zvedavosti zaraz prichádza o svoju nekompromisnosť a ja sa satisfakčne uškrniem.

Nadvihujem obočím a ústa sa mi vykrivia do blahosklonného úsmevu. „S Michalom očividne nie," odvetím záhadne a nevoľnosť je odrazu preč. Zvláštne. Možno to bola iba taká jednodňová záležitosť.

„Nehraj tu na mňa tieto fóry a povedz mi, s kým šukáš, ségra," dôjde jej okamžite. Mám ju rada, ale ani ona nie je pripravená počuť celú pravdu. O Dávidovi sa nesmie dozvedieť. Robila by z toho cirkus. Odhovárala by ma od toho. A navyše ho nikdy nemala príliš v láske.

„Je mladší, zdatný a vyšukal mi mozog z hlavy." Začervenám sa ako školáčka a zakloním hlavu dozadu. Viem, že takáto odpoveď jej stačiť nebude, ale je to naše tajomstvo a ja ho musím strážiť pred každým.

„To mi je jasné, ale ja chcem vedieť podrobnosti, ty ludra!" zakňučí ako také psisko a potiahne ma za ruku. „Nemôžeš mať predo mnou takéto tajomstvo. Ja ti hovorím všetko!" odúva spodnú peru, protestujúc proti môjmu zapieraniu.

„Zatiaľ to nemôže vedieť nikto, prepáč, Monči," sklamem ju svojou zarytosťou. Čím viac ľudí o tom bude vedieť, tým sa mi Dávid znechutí a ja už po ňom nebudem túžiť.

„To je nespravodlivé. Stála som pri tebe vždy. Aj vtedy, keď..." pripomenie mi tie odporné spomienky, ktoré som dávno zahnala do tmavého kúta svojej mysle. Práve o to ide, keby o tom Monča nevedela, ľahšie by som predstierala, že sa to nestalo.

Malo som pätnásť a ich bolo päť. Každý jeden sa na mne vystriedal. Pripravil ma o moju kvázi nevinnosť a ja som na nich vôbec nič nemala, lebo som im nevidela do tváre. Strkali mi ho všade. Do každého otvoru, ktorý si vo mne sami sprístupnili.

Zavolala som svoje sestre. Odviedla ma do nemocnice. Prišli aj rodičia. Otec pochopil, že sa o tom nechcem rozprávať, mama na mňa tlačila, ale časom to došlo aj jej. Odporučili mi psychologickú pomoc, tú som odmietla. Vysporiadala som sa s tým po svojom.

„Možno ti to poviem. Raz," poviem rýchlo a víťazoslávne jej vyplazím jazyk.

„Si podlá! A mimochodom, nemyslím, že máš virózu, usudzujem, že si nabúchaná," vracia mi súrodenecký protiúder a mne sa v tom momente zakrúti hlava. Je pravda, že s Dávidom to robíme často bez ochrany. Ale keďže som po toľkých rokoch spávania s Michalom a Dominikom neotehotnela, predpokladala som, že som neplodná.

A ak aj som tehotná, Michal otcom rozhodne nebude. Lenže ja si nemôžem dovoliť mať dieťa s Dávidom. Akonáhle sa môj manžel vráti naspäť domov, musím ho zviesť. Najprv si musím urobiť debilný tehotenský test a presvedčiť sa, či je Mončina hypotéza správna.

„Cítite sa už lepšie?" položí mi môj právnik zdvorilostnú otázku, keď sa na druhý deň ráno vráti znovu. Počujem ho odniekiaľ z diaľky. V hlave mi duní. Ten plač v nej neutícha. Nevydržím to. Zbláznim sa z toho.

„Musíte mi pomôcť nájsť moje dieťa," prehovorím zúfalo. Je moja jediná nádej. Okrem svojho právnika sa na nikoho už nemôžem spoľahnúť.

„Pani Nazuchová, vaše dieťa umiestnili do štátneho zariadenia. Vonku nie je nikto, komu by ho zverili do opatery. Pokiaľ sa odtiaľto nedostanete, váš syn ostane tam," ani sa len nesnaží ma šetriť a moje oči zaplavia slzy. Som bezmocná. Všetci sú proti mne.

„Ale moje dieťa ma potrebuje. Volá ma k sebe. Je hladné," habkám a hlas mi zlomene preskakuje.

„Mali by sme sa radšej vrátiť k vašej obhajobe," nahodí vecný tón a nesnaží sa ma utešiť. Inokedy by to zabralo. Slzy na chlapov pôsobia. Prečo ma tento tu ignoruje? Nepochybne je to buzerant. „O niekoľko dní pôjdete pred súd. Mali by sme sa pripraviť a byť o krok pred nimi."

„Mám vôbec šancu dostať sa odtiaľto von?" spýtam sa spochybňujúco. Vtom sa odniekiaľ spoza jeho chrbta vynorí Dávid. Tvár má znovu peknú. Nie je dorezaný. Vyzerá presne rovnako, ako si na neho pamätám.

„Pravdaže nie. Zhniješ tu do konca svojho posratého života, ty hnusná kurva!" vyšplechne mi do tváre a oprská ma svojimi slinami. Blíži sa ku mne, naťahuje ruky a oblapí mi nimi krk. Škrtí ma. Prestávam dýchať. Prichádzam o kyslík.

„Pani Nazuchová, ste v poriadku?" drgne do mňa môj právnik a ja som ako v tranze.