Cítim sa ako uväznená v klietke. Nemôžem sa ani len slobodne nadýchnuť, všade mi ja za pätami a mňa to neuveriteľne rozčuľuje. Oxiduje na každom mojom kroku a ešte k tomu si myslí, že je to romantické. Baviť ma prestal už dávno. No teraz ho už vyslovene nenávidím.

Sleduje ma. Pozoruje. Kontroluje mi správy. Znemožnil mi akúkoľvek príležitosť na stretnutie sa s nejakým novým chlapom. Bezodkladne sa ho musím zbaviť. Alebo mu nejako ujsť. Lenže obmedzuje ma tento stupídny náklad, ktorý vláčim pred sebou.

Pred časom si ma predvolali policajti. Vypočúvali ma ohľadom vraždy tohto čuráka, s ktorým som si mala užiť, ale on nám pravdaže narušil plány. Páchateľ sa napokon usvedčil sám. Podplatil nejakého bezdomovca, ktorému stačilo, že bude mať strechu nad hlavou a jedlo na prídel.

Opísal mu dopodrobna, čo má pred nimi povedať a oni mu na to, chvalabohu, skočili. Čiže sme z toho vonku. Keby som sa neobávala toho, čo mi môže spraviť, bezodkladne by som utekala na políciu a nahlásila ho. Takto mu však cez rozum neprejdem.

Muži, s ktorými som bola predtým, boli tupí. To je zásadný rozdiel oproti Dávidovi. Z tohto hľadiska potrebujem mať dvakrát toľko dôvtipu a zachovať sa rozvážne. Hlavné je nedať na sebe znať, ako neskutočne ma irituje. Potom by ma mohol začať podozrievať.

„Čo keby sme sa zbavili Michala?" navrhnem, a keďže je on posadnutý už nielen iba mnou, ale aj mojím otrasným tehotenským bruchom, túli sa k nemu a rozpráva sa s ním. Zdvihne hlavu hore ku mne.

„Teraz?" opýta sa zmätene. Bola by som schopná kopnúť ho do hlavy, keď sa tak dementne vypytuje. „Na to by sme si mali premyslieť stratégiu. V posledných mesiacoch je okolo teba veľa vrážd, Agátka. Vedia, že svojho muža podvádzaš, rýchlo by si dali dve a dve dohromady," dohovára mi a kvôli jeho odmietavému prístupu mi do žíl okamžite stúpne neželaný adrenalín.

Pokúšam sa zachovať neutrálny tón a nedať najavo svoje zjavné podráždenie. „Lenže on nám zavadzia. Mali by sme sa ho raz a navždy zbaviť. Nehovoril si, že odstránime každého, kto nám stojí v ceste?" zaklipkám na dôvažok mihalnicami a nahodím líškavý tón. Nohou mu zablúdim do rozkroku a krúžim mu ňou po jeho tvrdnúcej pýche.

Potrasie zanovito hlavou. V očiach sa mu mihne nesúhlas. „Ani si nevieš predstaviť, ako túžim po tom, aby nám dvom viac neprekážal, ale teraz by to bolo veľmi riskantné. Neunáhlim sa, nás oboch by to ohrozilo. Zamerajme sa na naše bábo. Popremýšľam a spolu vymyslíme plán, ako Michala navždy odstrániť z našich životov," hovorí pokojne a mne tým spôsobuje omnoho väčšiu zlosť. Nechcem to odkladať.

„Rozmýšľaj, ako by nám pomohli peniaze z jeho životnej poistky," spracúvam ho naďalej, ani náhodou sa poslušne nestiahnem. Docielim svoje. „Nemuselo by to byť očividné. Urobili by sme to tak, že by to vyzeralo ako obyčajná nehoda a policajti by z toho neupodozrievali nikoho," pokračujem a on zvážnie. Nohu mi položí na deku a chytí ma za ruky.

„Agátka, aj tak si nemôžeme dovoliť to riskovať," prehlási a pohladí ma. „Premyslieť takú vraždu je náročné. Videl som už mnoho prípadov, bola by si ich prvá podozrivá. Hodili by to na teba. Alebo na mňa. Nepripravím nás dvoch o spoločnú budúcnosť," neoblomne si trvá na svojom. Mám veľkú chuť skríknuť, že to je presne to, po čom túžim ešte viac, ako skláňať sa nad Michalovým hrobom a zahrať divadielko na jeho rodinu, aká som neskonale nešťastná z toho, že som ovdovela taká mladá.

Vidieť ho za mrežami by prinieslo slobodu mne. A to som pravdaže ochotná riskovať. Ja by som bola maximálne svedok. Zahrala by som na tých ťuťmákov divadielko a rozpovedala im všetko o tom, aký bol mnou posadnutý a vyhrážal sa mi zabitím, ak nebudem hrať podľa jeho podmienok.

Hodila by som ho pod vlak a ani sa za seba neobzrela. Je mi jedno, či bude doživotne zavretý v lochu, ja si iba túžim niekam vyjsť a poriadne si užiť. On ma k sebe nespúta. Na to je malý pán. Obalamutím ho a nakoniec presvedčím, aby sme poslali Michala na druhý svet skôr.

„O niekoľko týždňov sa nám narodí syn. Vážne chceš, aby niesol Michalove priezvisko?" idem na neho takticky. Toto na neho zaberie. To decko vo mne vyslovene uctieva ako nejakého novodobého boha. „On si na neho bude nárokovať. Pre všetkých, ktorí nás poznajú, bude biologickým otcom on," zaúpiem a snažím sa vyroniť slzy. Plakať na povel pre mňa nikdy nebola náročná úloha. My ženy sme herečky. Máme vlohy na to, aby sme chlapov dostali tam, kam chceme, keď im trochu zaslzíme košele.

Sťažka si vzdychne. Tvár si ukryje do dlaní a postaví sa. Nervózne pobehuje po spálni. Chytí lampu na nočnom stolíku a hodí ju o zem. Naoko sa strhnem. Som už naučená na jeho výkyvy nálad. Tento chmuľo tu je totálne nestabilný. Labilný malý úbožiačik.

„Prestaň ma pokúšať, Agáta," zaraz ako keby mu došlo, o čo sa tu snažím, sa na mňa pozrie prepaľujúcim pohľadom, v ktorom sa ukrýva čiastočné odhalenie. Nemôžem to nechať len tak. Takto okato to nesmiem dávať najavo.

Postavím sa aj ja, stiahnem mu nohavice a kľaknem si na kolená, aj keď je to kvôli tomuto sprostému bruchu vrcholne nepohodlné. Dám si ho do úst a hrám sa s ním, pokiaľ uvoľnene nevydýchne. Znovu toto gesto oddanosti. Zaručene zaberie. Urobila som mu dobre.

Pomôže mi postaviť sa a láskavo ma pobozká. Objímem ho a hrám sa na neviniatko. „Ja sa pozerám na vec aj z tvojej strany, Dávid. Je to k tebe nespravodlivé. Ty si otcom môjho syna. Jeho skutočným a jediným otcom," zavzlykám a potiahnem nosom. Privinie si ma tesnejšie ku sebe a pobozká ma do vlasov.

„Ja viem, z ničoho ťa neobviňujem, láska," odmlčí sa a vyzrie von oknom. „Pochop ale, že sa zameriavam hlavne na vás dvoch. Michala vlastnoručne popravím, dlho žiť nebude, lenže momentálne ho musíme nechať na pokoji. Odhalili by nás. Ver mi, teraz ťa majú pod radarom."

„Takže čo budeme robiť?" spýtam sa s beznádejou v hlase. Ešte stále verím, že sa chytí na moje triky a ja ho presvedčím. „Ono, ani si nevieš predstaviť, aké náročné je predstierať, keď som s ním. Je mi na zvracanie z toho, že s ním spávam. Po príchode domov je nenásytný. Hnusí sa mi," žalujem sa mu bezradne.

„Chvíľu. Pokým neporodíš," uisťuje ma, mne to stále nestačí. Nechcem už čakať. Michal mi zavadzia. Zhrabla by som peniaze a odišla ďaleko. Tam by ma nenašiel. A nechala by som mu tu aj to jeho hlúpe decko. Nech by mal aspoň nejakú hračku.

„Nedalo by sa to nejako urýchliť?"

„Nie. Upozornili by sme na seba. Ty sama si mi hovorila, že nechceš, aby sa o nás ľudia dozvedeli," použije proti mne vlastné slová. To je pravda. Stále to za žiadnych podmienok nechcem. To ale neznamená, že nemôže zavraždiť môjho muža.

„Pravdaže," prikývnem a neprestávam slziť, „ostatní by nikdy nepochopili, čo my dvaja medzi sebou máme. Veď sa len pozri na Monču, ako nás dvoch rýchlo zavrhla," zvrhnem diskusiu aj k našej sestre, ktorá sa so mnou odmieta aj naďalej baviť. Bolo náročné vysvetľovať matke, prečo sme sa my dve ako nerozlučiteľné sestry na život a na smrť prestali z jedného dňa na druhý rozprávať.

Držala jazyk za zubami. Nepovedala jej pravdu, iba jej ozrejmila, že je to medzi nami a že som ju sklamala. Drzá potvora. Myslela som si, že bude vždy stáť pri mne. Obrátila sa mi chrbtom, ale ja jej to vrátim. Toho nech sa neobáva.

„Záleží iba na nás dvoch. Ty si jedinečná. Nemysli na druhých, sme len my," povie ako v tranze a potúžene ma pobozká. Skrývam znechutenie. Koľko takýchto márnivých dní ešte musím prečkať? Ukončím to ja, ak na to nemá gule on.

Vinná. Tak znel rozsudok. Dvadsať rokov nepodmienečne. Prípad sa uzavrel. Nie je možné sa proti nemu odvolať. Dôkazy hovoria jasne. Strávim za týmito mrežami celé tie roky. Nikto ma nepríde vyslobodiť. Predtým som ho mala všade za svojím chrbtom. Teraz som sama, ale dýcha sa mi ešte náročnejšie.

Umiestnili ma na celu. Delím sa o ňu s ďalšími tromi väzenkyňami. Dozvedeli sa, za čo tu som. Prečo sedím. Jedna z nich tiež zavraždila svojho manžela. Je na to hrdá. Povedala, aby som sa nedotýkala jej vecí, lebo spí s nožom pod vankúšom a už ho neraz použila.

Som apatická. Nevnímam, čo sa okolo mňa deje. Máme tu len malé okná. Nič cez ne nevidieť. Sedím tu neprávom. Ja som Michala nezabila. Bol môj manžel. Milovala som ho. Bol často preč a to sa mi nepozdávalo, ale takého zverstva by som nebola schopná.

Ako by som ho mohla zastreliť? Prečo ma majú za vrahyňu?

S táckou stojím v rade na jedlo. Chystám sa urobiť krok, ale cudzie nohy mi zatarasia cestu. Potknem sa o ne. Dopadnem nosom do mútnej polievky, ktorú mi s naberačkou vykydli do plastovej hnedej misky. Polievka je ešte horúca. Obarím si ňou tvár. Páli to.

Bachár ku nám pristúpi. Všetci sa pozerajú inam, tá, ktorá ma potkla, sa naspäť zaradí a hľadí do zeme. Muž s chlpatou rukou ma silene zdrapne a postaví ma na nohy. Pozrie sa na mňa. Vidím, že sa potmehúdsky zasmeje. Ako keby mu pohľad na moju popálenú tvár spôsobil radosť.

Chytím sa jej rukami. Je to neznesiteľné. Koža ma páli. Je mi na omdlenie. „Vezmete ma na ošetrovňu, prosím?" odvážim sa požiadať ho, aj keď z neho ani náznakovo nesrší žiadna zhovievavosť.

„Slečinka sa nám zranila," zarehoce sa a spolu s ním aj ďalší bachár, ktorý sa k nemu pridružil. „Myslím, že bude stačiť, keď si na to dáš studenú vodu," povie a postaví sa naspäť na miesto, odkiaľ na nás obaja dozerali. Nepomôžu mi. Nechajú ma trápiť sa v bolestiach.

„Presne toto si zaslúžiš, ty suka!" Strčí do mňa cudzia ruka, opäť dopadnem na zem, a keď sa otočím, nado mnou sa týči Michalova postava. Dávid stojí za ním a smeje sa popod fúzy.