„Ak by sa ťa niekto pýtal, kde som bol pred dvomi týždňami okolo desiatej v noci, čo by si im povedal?" vybalí na Alana teoretickú otázku, pretože si potrebuje overiť jeho lojálnosť. Chlapec sedí na lavičke. Zamyslene k nemu zdvihne zrak a neodpovie okamžite. To sa mu pozdáva. Necháva si priestor na premýšľanie.

„Povedal by som im to, čo by si odo mňa chcel, aby som im povedal," hovorí bez zaváhania a tým mu vyčaruje úprimný úsmev na tvári. Vážne to takto neplánoval. Nemienil si spriateliť nejaké hlúpe a neinteligentné decko, keď počas svojho detstva od takýchto neandertálcov bočil.

Lenže Alan je iný a on tuší, že si z neho môže vychovať prospešného spojenca. Nebránil sa proti myšlienke, že celý svoj život prežije osamote a bez rušivej spoločnosti pokrytectva. Agáta a Alan mu preukazujú svoju oddanosť. Proti tomu sa brániť nebude.

„Veľmi správna odpoveď. Nepovedal by som to sám lepšie," pochváli ho a nasadí mu na hlavu svoju šiltovku. Chlapca to poteší. Oči sa mu rozžiaria nadšením. Alan nie je na tie materiálne veci. Dokáže oceniť hodnotu jeho červeného autíčka. Rozumie, že sa s ním musí zaobchádzať opatrne, lebo je pre neho nesmierne vzácne.

„Mám ťa rád, ak by si mal problémy, pomôžem ti," ubezpečuje ho. Áno, má v ňom spojenca.

„Zatiaľ nie je nutné, aby si mi pomáhal. Aj tak by ti nikto neveril, ale pre budúcnosť musím vedieť, na čej strane sa nachádzaš. Nedôverujem ľuďom, no som si istý, že ty ma nenecháš v štichu. Keď budeš starší, vezmem ťa odtiaľto," zvestuje mu svoje plány do budúcnosti, lebo v skutočnosti sa nechystá nechať Alana napospas detskému domovu.

Vezme ho pod svoje krídla. Ešte však musí dozrieť čas. Je pred nimi dlhá cesta. Nemá v sebe to potrebné, pre ktoré by bol ochotný potrestať človeka nemilosrdným spôsobom. Empatia sa ho drží zubami nechtami.

„Koľko rokov mám čakať?" zvedavo si pýta presný dátum.

„To bude záležať od teba. Nesmieš sa tak rýchlo rozcítiť. Chcel som ťa vziať a ukázať ti, ako potrestám tvojich rodičov, len si nie som istý, či to vydržíš," nabáda ho schválne do odhodlania sa. Má veľkú chuť im ublížiť. Zaslúžia si cítiť bolesť za to všetko, čím si kvôli nim musel Alan prejsť.

Našpúli pery a začne triasť nohami. Je na vážkach. Na jednej strane by mu chcel dokázať, že je omnoho tvrdší, ako sa na prvý pohľad zdá, ale zároveň si ani nevie predstaviť, že sa bude prizerať, ako jeho rodičia trpia. Veľmi mu ublížili. Na to nezabudne. Každú noc kvôli nim plakal a nenávidel sa za to, že mu nedávajú toľko lásky, ako rodičia ostatných jeho spolužiakov.

Lenže zaslúžia si vážne trest? Neboli iba chorí? Ani oni nemôžu za svoju chorobu. „A čo presne by si im urobil?" aj napriek svojmu strachu vysloví otázku nahlas. Vyschne mu z toho v hrdle, ale pred ním sa urputne drží a želá si byť za statočného.

Uškrnie sa. Pozrie sa pred seba a pár sekúnd iba nečinne hľadí na vysoký strom bez lístia týčiaci sa oproti nim. „Hodil by som petardu na miesto, kde sa krčia a pijú z jednej fľaše. Nadskočili by od ľaku. Asi by prišli krátkodobo aj o sluch. Motali by sa dokola, no nohy by ich neudržali, neustále by padali. Chceli by ujsť, avšak stále by sedeli na tom istom mieste. A tak by som prihadzoval ďalšie petardy. Tie, ktoré nepozorným deťom odtŕhajú končatiny. Pálil by som ich presne do nich. Vznikali by z nich farebné vytryskujúce obrazce. Až na to, že to prekrásne divadlo by sa nedialo na oblohe, ale presne na nich," nemusí dvakrát premýšľať o ich poprave a chlapec si cvrkne z jeho slov do gatí. Jeho tón hlasu ho vystrašil. Niečo nehmatateľné, z čoho sa mu telo posialo zimomriavkami.

Pred ním to neprizná. Chápe, že myslí na jeho dobro. Postaral sa o neho a stále za ním chodí, aj keď by nemusel. Má ho rád. Považuje ho za svojho najlepšieho priateľa. Z tej predstavy ho zamrazilo, na druhú stranu by to nemusel byť najhorší nápad.

„Ako by sme sa odtiaľto dostali? Mňa s tebou nepustia," nevyriekne pred ním svoje pochybnosti, na rozdiel od toho iba poukáže na nereálnosť udiania sa tejto predstavy zhmotnenej do zvierajúceho strachu v jeho vnútri.

„Prídem na to. Spôsoby sa nájdu vždy. Jednoducho by si mal byť pri tom, Alan. Nebude to ono, ak neuvidíš na vlastné oči, ako prichádzajú o svoje márnivé životy," zamračí sa a v hlave už spriada plány, ako by mohol Alana nepozorovane preniesť cez dvere ústavu von na slobodu. Tu je strážený. Priniesol ho sem, ale na celý deň mu ho do opatery nezveria.

Asi musí byť fakticky starší. No jemu sa nechce tak dlho čakať. Má chuť kántriť. Takto by mal aspoň dôvod. Jeho identita je pred Agátou zahalená stále rúškom tajomstva a on už má toho plné zuby. Neznesie tieto klamstvá. Rád by robil veci po svojom, ale zákon ho obmedzuje. Predsudky tiež. A vyrovnať sa s tým pre neho nie je riešenie.

Natieram sa telovým krémom. Neobťažujem sa obliecť si na seba nejaké oblečenie. Uvítam ho iba v podväzkoch, maske na očiach a tých najvyšších podpätkoch, ktoré som vo svojom šatníku dokázala nájsť. Ľahnem si na hodvábne obliečky, ležím pokojne v prístupnej polohe a slastne zamľaskám, keď do mňa hlboko vnikne.

Rozrazí mi nohy rukami, cmúľa mi bradavky, otáča ma striedavo na brucho a na chrbát a ja sa pod jeho dotykom cítim ako taká nevládna drobná bábika. Stonám, škriabem ho na chrbte, a keď sa mu zahryznem celou silou do ramena, nepozorovane vyhŕknem. „Dávid," poviem ticho, priam až nečujne, ale on to predsa začuje, ovisne vo mne a pustí sa na útek.

Zložím si z očí masku. Skloní sa k mojim nohám a chystá sa vziať si oblečenie, ale ja mu nedovolím odísť. Potiahnem ho za ruku, prinútim ho sadnúť a svoju ruku si posuniem na jeho sklesnutý úd. Masírujem ho. Pomaličky sa dostáva do použiteľného stavu a ja na neho nasadnem.

Posúvam sa lonom a panvou tesne k nemu. Nadvihujem sa a klesám a zubami ho ťahám za ucho. „Je mi absolútne jedno, že si to ty. Tuším to už dlhšie, ale bála som sa, že mi ujdeš," hovorím trhane a pritom pracujem na tom, aby sa čo najrýchlejšie urobil. Tieto slová mu pomáhajú.

Položí si hlavu na moje prsia a s úľavou vydýchne. Dobrý chlapec. „Ako?" zmôže sa na nechápavú otázku a ja sa uškrniem, pretože snáď prvýkrát som pripravila o slová ja jeho. Tento urečnený fagan leží zmorene s hlavou na mojich vnadách a hladí mi ich svojimi štíhlymi prstami.

Vojdem mu rukou do vlasov, stále je vo mne a je to krásny pocit. Také nádherné vnútorné naplnenie. So žiadnym mužom som sa takto necítila. A mala som ich teda sakra veľa! „Žena si pamätá svoj odtlačok zubov. Taký cucflek by ti nejaká dvadsaťročná šťanda nikdy neurobila!" pohoršene zvýšim hlas a on si ma napraví. Vibruje vo mne. Je ako taký šťastím pradúci kocúr. Som jeho kráľovná.

„Zrejme som to robil naschvál. Už ma nebavilo hrať sa na hulváta s debilným bratislavským prízvukom. Som tvoj a ty si len moja." Nadvihne oči k tým mojim a ústa mi zaplní svojím jazykom.

Znovu vo mne ožíva. Využijem to a urobím mierny pohyb. „Som tvoja kráľovná!" veliteľským tónom mu vnášam slová do úst.

„Si, si!" opakuje pobláznene a prisaje sa mi na krk.

„Nie, zopakuj to! Tvoja kráľovná!" nútim ho vysloviť to a opäť si čelíme pohľadmi.

„Si moja kráľovná! Moja kráľovná! Moja!" opakuje a tentoraz vyvrcholíme spolu. Nikdy by som si nepomyslela, aké výhody so sebou obnáša nájsť si mladšieho milenca. Nie je to, ako keby bol môj skutočný brat. Máme iba spoločného otca. To v podstate nič neznamená. Iba pokračujeme po jeho vzore. Tatko mal pokrivený charakter a my jeho detičky ho máme dvojnásobne pokrivený.

Dávidovi všetko funguje stopercentne. A pri ňom funguje všetko aj mne. Sme spolu zohraní. Je to naše malé, nie práve čistokrvné, tajomstvo.

„Ako si ma mohla po tom všetkom, čo sme spolu prežili, zabiť? Dôveroval som ti a ty si ma zradila! Si zákerná suka. Mal som ťa odjebať pri prvej príležitosti," vyčíta mi Dávid, keď sa Michal premiestni do rohu mojej cely a on si sadne na stoličku, ktorú obýval môj manžel. Ničomu nerozumiem. Ani jeden z nich by tu nemal byť.

„Keby som ťa nezabila, zabil by si ty mňa. Bola to iba obrana, chápeš? Ja som sa bránila!" vykričím mu a udieram sa do hrude aj do hlavy. Som v koncoch. Prečo ich tu vidím a rozprávam sa s nimi? Na vlastné oči som videla, ako Dávida nakladajú do čierneho vreca so sklom zapichnutým snáď v každej časti tela.

„Nemáš odvahu priznať si pravdu ani sama pred sebou. Nemusela si sa predo mnou chrániť. To ja som chránil vždy teba! Si obyčajná kurva, ktorej sa vždy málilo a nič jej nestačilo. Dával som ti zo seba všetko. Skapeš! Skapeš rovnako ako ja! Skončíš ešte horšie. Ver mi!" sykne a mne sa jeho hlas ozýva v ušiach ako ozvena. Prekryjem si ich dlaňami, mám chuť vyškriabať si tvár, ten hukot je príšerný. Rinčanie skla. Majáky. Výstrely. Všetko sa to zráža do jedného.

Dávam si na hlavu prikrývku. Zatváram oči. Už ich nechcem vidieť. Lenže oni dvaja sú všade, kam sa len pozriem. Číhajú na mňa na každom kroku.