Asi som paranoidná, ale mám dojem, že za mnou niekto stojí. Alebo lepšie povedané kráča a že ide presne po mojich krokoch. Obhliadam sa nenápadne skrz rameno a predstieram, že sa iba rozcvičujem, hoci by som Dávidovi najradšej struhla zo dve alebo aj tri východné, že ma vôbec prehovoril na beh o takejto nekresťanskej hodine.

Všade je ešte šero. Oziaba ma na členkoch a ťahá ma do spania. Nechápem, prečo som vôbec súhlasila. Beh nikdy nepatril medzi moju parketu. Kondičku som si udržiavala iným cardiom. Zväčša na cudzom tele, ale výsledok bol rovnaký.

Strhnem sa pri zašušťaní lístia a zmraštím tvár pri odpudivom obrázku dážďovky vynárajúcej sa cez mokrú zeminu. Takmer som do nej stúpila a to som si bola pri tejto príležitosti včera zaobstarať nové bežecké tenisky. Ako by som mohla odmietnuť relax v podobe nákupného centra.

Dávid mi poslal lokalitu. Je to neďaleko od ich domu. Prišla som sem autom a jeho niet. Nikde ani živej duše, iba tie oči zabodnuté do môjho chrbtu, ktoré sa zdajú iba ako výplod môjho nevyspatého mozgu. Ak by ma prenasledoval už od nášho domu, v tomto momente by na mňa už dávno zaútočil. Sme tu sami. Nemal by dôvod čakať.

Otáčam sa okolo svojej osi a stojím pri svojom aute na začiatku lesa, pretože mám strach vnoriť sa hlbšie a riskovať, že si na mňa uprostred lesnej cestičky zgustne celá medvedia rodinka. Opriem sa o kapotu vylešteného oranžového bavoráka a zastrčím si do uší bezdrôtové slúchadlá.

Privriem oči a púšťam si Desmod.

Chcem ti poslať niečo,

čo dávno som už chcel,

lenže správne slová

som stále nenašiel...

Pohmkávam si melódiu a kmitám hlavou, keď ma vtom niekto zdrapne za zozadu za krk a ja mu reflexívne pritrafím pravačkou rovno medzi oči. Až potom sa odvážim pozrieť sa mu do tváre a s hrôzou zisťujem, že som Dávidovi znetvorila nos.

„Ty sprostá krava!" nadáva mi a ujujká od bolesti, skláňajúc sa dole ku kolenám, pretože z nosa mu tečie ako z vodovodu.

Chvíľu stojím ako omráčená, a až potom si vyberiem z uší slúchadlá a bežím mu do auta pre servítky, ktoré ako na potvoru neviem nájsť, a tak nájdem v kufri spadnuté nohavičky, ktoré som si včera kúpila, ale nevšimla som si, kde mi vypadli.

Podávam mu ich do ruky a on si iba zhnusene odfrkne. „Vezmi si to, zastaví ti to krvácanie," prihováram sa mu zmierlivo, aj keď práve v tomto momente je asi taký rád, že ma vidí, ako som bola ja pri strete s odpornou dážďovkou.

„Nebudem si dávať na tvár tvoje gaťky, ti jebe, Agáta?" rozkričí sa po mne agresívne. „Rozmýšľala si už o tom, že by si mohla vytiahnuť svoju lekárničku?" Pridŕža si nos rukou a vzhliadne hore ku mne.

Stojím ako stĺp. „Uhm... čože?" opýtam sa, pretože mi to nepáli. No čo! Som len žena a o takomto čase ešte spím. Nemyslí mi to.

Pokrúti neveriacky hlavou a prejde dozadu. „V kufri každého auta sa nachádza lekárnička. Pre prípad, že by sa stala nejaká nehoda a ty by si musela niekomu rýchlo podať prvú pomoc..." vysvetľuje mi. „Hoci, keď sa tak na teba pozerám, tomu chudáčiskovi by si maximálne tak dopomohla na druhý svet," vysmieva sa mi a pritvára silno viečka, čo bude zrejme spôsobené bolesťou. Je pravda, že som si ráno zabudla dať dole z ruky prstene.

Otvorím kufor, nájdem tam, chvalabohu, aj lekárničku, popravde som mala dosť veľké obavy, lebo minule som ju kamsi zapatrošila a iba moje dva poklady bez podprsenky ma uchránili pred pokutou, keď mi to prešlo iba s napomenutím.

Vyberiem z nej dva vatové tampóny a nastriekam na ne poriadne množstvo dezinfekcie, aby ho to sakramentsky štípalo. „Vieš, celé je to tvoja chyba. Kto to kedy videl, aby sme takto skoro ráno behali po lese?" dramatizujem.

„Bol to iba návrh. Keď nechceš, môžeš sa pokojne vrátiť, veľká sestra," podpichne ma. „A teraz mi povedz, čo poviem mame, keď ma uvidí s takýmto ksichtom? Šak si bude myslieť, že lietam v dákych maléroch či čo," zatvári sa vážne.

„Hanbíš sa povedať, že ti dala na hubu sestra?" uťahujem si z neho. Myslím, že teraz už môžem. Neurobila som to naschvál. Bol to jednoducho reflex.

Vymení si krvavý tampón za čistý a uškrnie sa. „Skôr sa obávam o tvoje zdravie, veľká ségra. Keď ťa mamka vyhostí z domu, kde budeš smradiť?"

„Debil," zagánim na neho nevrlo.

Schmatne mi z rúk mobil, na ktorom mi stále vyhráva playlist od Demodu. „Hm, fajne, fajne. Tučko Kuly, popravde som ťa mal za éru Mekyho a Modusu," strieľa si zo mňa a hodí mi telefón naspäť.

„Ty si fakt pako. Nečudujem sa, že má Klára obavy o tvoju budúcnosť," vrátim mu to.

„Tak sa pustíme do toho behu, či si si ty pustila do gatí?" Vycerí na mňa provokačne zuby, a aj keď je beh posledná aktivita, na ktorú by som sa dobrovoľne prihlásila, nedovolím tomuto zasranovi, aby si robil žarty na môj účet.

„Určite nie," hovorím s dôrazom a dôkladne si prezriem naše teritórium.

Potrasie ma za plecia. „Tak tu nekvas, ne?" uštipačne si neodpustí rypnutie a prehrmí cezo mňa ako gáfor. Nestačím sa ani spamätať a už tu stojím zase sama. Odfúknem si a vyštartujem.

Som hlupaňa, lebo som sa ho ani nespýtala, akou trasou pôjdeme a zhruba po takých desiatich metroch mi Dávid kompletne mizne z dohľadu, čiže namiesto jeho chrbtu sa už teraz neorientujem podľa ničoho, a iba tak pobehujem kade-tade s cieľom čo najskôr ho nájsť a zahrdúsiť.

Ten usoplenec ma tu nechal ponevierať sa samu a ja ledva stačím s dychom. Nohy si necítim. Zakopávam a sotva sa mi ich darí zdvíhať hore od zeme. Sčasti je to adrenalín. No koľko energie získam, o také isté množstvo aj prídem, takže som bezmála na nule.

Pachtím a vyjavene vypúlim oči po nastúpení do čohosi mazľavého a šmykľavého a smradľavého. Dokelu! Ja toho Dávida zabijem! A tiež aj všetky sprosté lesné zvieratka, ktoré tu zanechali toto hovno.

Ohrniem spodnú peru a zavzlykám pri pohľade na značkové tenisky zmasakrované hnusným hnedým exkrementom. Krívam a snažím sa vymotať sa z tohto bludiska. Chcem len nájsť svoje auto a na Dávida zvysoka seriem.

„No mňa picne! Ségra, to čo máš?" ozve sa mi za chrbtom a spustí hurónsky smiech, z ktorého ma od jedov ide roztrhnúť.

Naštvane po ňom fľochnem a len tak-tak sa ovládnem, aby som mu do hlavy nehodila ten šuter povaľujúci sa na zemi. „Mohla som sa tu stratiť. Vôbec to tu nepoznám. Si ma tu nechal bez dozoru a ani si ma nepočkal!" vyvršujem sa a už aj v oku mi od nervov pulzuje.

Pokúša sa nahodiť vážny výraz, ale stále mu trhá kútikmi. „Nemôžem za to, že máš horšiu kondičku, jak moja mamka," zase zaťahuje svojím prízvukom a som presvedčená, že to robí naschvál iba pri mne, lebo som ho na to už niekoľkokrát upozornila. „Pozri, vedela si, že za mnou nebudeš stíhať. Myslel som si, že ma doženieš, ale keď si ani po hodine neprichádzala, som sa zľakol, či si niekde náhodou nespadla do prietoky alebo tak," mykne plecom a zrak mu stále padá k mojim teniskám. „To máš od hovna?" trkne hlavou a zase sa rozrehoce.

„S tebou som skončila!" vytmavím mu a gestikulačne aj znázorním rukou, že je u mňa odpísaný.

Dobehne ku mne a ponúkne mi gavaliersky rameno. „Prepáč, nechcel som ťa až tak nasrať. Aj keď si asi taká stará, ako samotný čas," vysloví a ja ho kopnem urazene do kolena, „je fajn, že s nami udržuješ kontakty. Monča sa správa, ako keby som ani neexistoval," po prvý raz od začiatku tohto dňa sa nespráva ako nevyzretý kretén, čo mu kvitujem.

„Monča si nášho otca príliš idealizovala. Nedala na neho dopustiť, bola jeho malá princeznička a potom si sa tu zaraz objavil ty. Aj pre mňa to bol šok, nemysli si," vysvetľujem mu. „Nerátali sme s tým, že otec si žije dvomi tajnými životmi. Ona mu to neodpustila ani po smrti, ale raz sa cez to prenesie."

„Šak čo, stačí mi jedna otravná stará ségra," zase sa vráti k svojej podpichovačnej verzii a ja sa zmôžem iba prekrútiť očami. „Takže viackrát sem už so mnou behať neprídeš?" overuje si.

„Akože samotný beh by nemusel byť až tak zlý... ale neorientujem sa tu."

Otrávene si vzdychne. „To ti mám robiť sprievodcu? Štyridsaťročnej žene?" vysloví nahlas, až sa mi z toho vytvorí všade na tele husia koža.

Dám mu pohlavok. „Ticho! Nemusíš byť taký hlučný. Príde čas, kedy ťa tvoj vek prinúti sa za seba hanbiť."

Kráčame vychodenou cestičkou a on ma stále podopiera. Zarehlí sa. „Úprimne, ségra, ja som sa hanbil aj za teba. Prísť bežať v nových teniskách, tomu sa hovorí strelenosť," údivne si ma celú prezrie.

„Myslela som si, že nás to zblíži. Ale to som sem pokojne mohla prísť aj sama."

„Fajn, uznávam, nechal som sa uniesť," priznáva si napokon a ja sa poteším, lebo neďaleko pred nami zazriem skutočné stáť svoje auto. „Mohli by sme z toho urobiť takú menšiu súrodeneckú aktivitu. Ale len za podmienok, že sa naučíš behať, lebo inak s tebou nebudem strácať čas," určí si veľavýznamne podmienky.

„Zabudni na to, že takto zavčasu budem vstávať každý deň. Možno tak raz-dvakrát do týždňa," hovorím váhavo.

„Jasné, zabudol som, aký máš nesmierne vyťažený program celý deň," opäť raz má posledné slovo.

Sadnem si za volant a stiahnem si nové tenisky z nôh. Odkopnem ich čo najďalej od seba a bosá odšoférujem až domov. Pri prahu už na mňa čaká Dušan. Tváriac sa odhodlane vystúpim.

„Tvoja mama má už nejaké podozrenie, čo si jej ty, štetka, narozprávala?" vybliakne na mňa a chytí ma pod krk.