„Si v poriadku?" opýta sa ho mamička, prisadne si k nemu na posteľ a položí mu ruku na čelo. Odkedy sa vrátil z toho lesa, je mu veľmi zle. Trasie sa na celom tele, je mu obrovská zima a cíti únavu. Bol už aj u doktora, ale ten mu žiadne lieky nepredpísal. Nakázal mu iba, aby veľa oddychoval.

Vidí, že má o neho mamička starosti. Ocko nie je doma. V dome sú iba oni dvaja. Ona neustále pobehuje hore-dole, meria mu horúčku a vypytuje sa ho, ako mu je. Nie je mu príliš do rozprávania. Cíti sa zvláštne. Bolia ho kosti. Hlava. Celé telo.

„Je mi zima," odpovie jej chrapľavým hlasom a odkašle si. Doktor povedal, že antibiotiká brať nemusí. Že vraj je to iba obyčajná chrípka, ktorá by mala rýchlo prejsť. Trkoce zubami. Mamička ho núti piť ten nechutný nesladený čaj.

Onedlho zaspí. Sníva sa mu, že stojí na vrchu obrovskej skaly. Obhliadajúc sa okolo seba nevidí nič. Nepozná to tu. Okolie je prázdne. Pod nohami zacíti pohyby. Hmýriace. Lepkavé. Pozrie sa dolu. Zhrozene odskočí. Záplava hadov. Dlhých, tenkých, čiernych. Lezú k nemu. Každý jeden má namierené k nemu.

Rozbehne sa. Pozerá sa za seba, lenže oni ho prenasledujú. Valia sa na neho jeden po druhom. Obkrútia sa mu okolo členkov. Paralyzujú ho a on kvôli nim postáva na mieste. Nedokáže sa pohnúť. V nohách si už necíti prúdiť krv. Zvierajú mu svojimi podlhovastými valcovitými telami pokrytými šupinami lýtka.

V diaľke mu máva rukami jeho mamička. Túži sa dostať k nej. Potrebuje urobiť niekoľko krokov a bude znovu v bezpečí. Lenže hady ho obklopujú zo všetkých strán. Syčia a vyťahujú ružové tenké jazyky. Lozia po ňom. Má ich všade. Na rukách, okolo trupu, jeden sa mu dostal na krk a škrtí ho.

Chce kričať a striasť sa ich. Nevládze. Nemá žiadnu silu. Hady sú mocnejšie. Postupne mu zahatia aj videnie. Prekrývajú mu oči. Zalezú do očnej buľvy a on cíti, ako sa mu šmárajú v mozgu. Všetko, čo je schopný vnímať, je ich odpudivý sipot.

Zvalí sa na zem. Jeho šatstvo už ani nie je vidieť. Plaz ho prekrýva. Vychádza mu z uší, očí aj úst. Hlasivky mu nefungujú. Mamička je na míle vzdialená. Nikto ho nepríde zachrániť. Dusia ho. Nedokáže sa nadýchnuť. Pokúša sa o to, ale žiaden kyslík mu do pľúc neprenikne.

Padá do temnoty. Prestáva vnímať svoje telo. Nachádza sa kdesi ďaleko. Necíti nič. Žiadnu bolesť. Na prekvapenie ani smútok. Momentálne je meravý. Kráča rovno. Nikde nezabáča. Nie sú tu žiadne odbočky.

Počuje kvapkať vodu. Dopadá v presných intervaloch na zem. Nič nevidí, avšak dokáže sa tu orientovať. Nohy ho vedú samé. Zastane. Srdce, ktoré zvyčajne počuť iba v hrudi, je teraz akoby stonásobne hlučnejšie. Bum. Bum. Bum. Zaraz je dezorientovaný. Nespomína si, kadiaľ sem prišiel. Na nohách ho čosi chladí.

Ticho. Zakrúti sa mu hlava. Zem sa zatrasie. Otočí sa a pred očami sa mu mihne obrovská tlama. Stihne ešte zakričať, až potom ho ten tvor prehltne ako takú drobnú chuťovku.

˷

Už sa s ňou dostal, kam potreboval. Agáta je zaujatá. Je to jasné, pretože hrôza v človeku vyvoláva adrenalín zhodujúci sa s tým sexuálnym. Jeho vyvolená je náročná žena a on dbá na to, aby v nej vzbudil pocit, že sa s ním potrebuje stretnúť. Ťažkosti mu však spôsobuje ten starý neohrabaný psychopat, ktorý jej v poslednom čase nechce dať pokoj.

Najjednoduchšia cesta by bola poslať ho na onen svet. Lenže opäť raz si musí dávať pozor a myslieť na to, že podozrivou z jeho vraždy by mohla byť zase Agáta. Mali spolu techtle-mechtle. Počul, keď sa jej vyhrážal a mal sto chutí zaťať mu sekerou rovno do krku.

Musí myslieť. Rozhodne to nenechá len tak. Nikto nebude Agáte strpčovať život. Keď jej odhalí svoju pravú identitu, dúfa, že sa ho nezľakne. Pravdupovediac, nikdy predtým sa ničoho tak neobával, ako dňa, kedy sa jej konečne predstaví a povie, ako nekonečne ju miluje.

No keby nebola tá správna, nevybral by si ju. Dokopy ich zviedol samotný osud. Je nad slnko jasné, že sú si súdení. Nepochyboval o tom. Bol naučený žiť ako samotár. Nemal tušenie, čo je to láska. Zamilovaniu sa vysmieval. Teraz vie, že pre ňu by bol ochotný urobiť prvé aj posledné.

Ublížil by každému na svete, len jej by nedokázal skriviť ani vlások na hlave. Je to presne ako raz povedal Anthony Hopkins. Bláznivo sa zamiluj. Nájdi si niekoho, koho budeš šialene milovať a on ťa bude milovať rovnakým spôsobom. A ako niekoho takého nájdeš? Zabudni na hlavu a počúvaj svoje srdce.

On ho počúva. Dennodenne sa pripravuje na to, že Agáte odprezentuje ich veľkolepú lásku. Každý im bude závidieť, budú mať niečo, po čom všetci túžia, ale boja sa toho. Porozumenie nad hranicou chápania. Prezradí jej o sebe každú maličkosť. Svoju minulosť. A neobáva sa toho, že sa ho zľakne.

Agáta je žena pre neho. Vedel to v tom autobuse. Musel ju stretnúť druhýkrát, aby sa mohol zamilovať. Ďalšia z klamlivých fráz. Na prvý pohľad ju nemiloval. Potreboval čas a vidieť ju znovu. Až vtedy zistil, že je pre neho presne tá pravá a spoločne zdolajú svet.

Slovami Robina Williamsa v Dobrý Will Hunting: Nepoznáš, čo je to skutočná strata, pretože to sa stáva iba vtedy, keď si niekoho miloval viac ako samého seba. A on ju miluje viac, než čokoľvek na tomto svete. Preto vie, že je to skutočná láska. Taká, na ktorú sa nehrabe ani to naivné klišé.

„Tak čo si chcel. Nemám na teba celý deň," správam sa k Dominikovi odporne a bez pozdravu sa usadím na barovú stoličku, kde pre mňa objednal červené víno.

Nahne sa ku mne bližšie, ovanie ma jeho krásna vôňa, a stisne ma za koleno. „Rád by som urovnal naše rozbroje. Nerád som s tebou na nože a vieš, že patríš k mojim obľúbencom, Agátka," povie vtieravo. Odfrknem si a pohár nechávam nedotknutý.

„Ale nehovor. Myslela som si, že už sa nemôžeme stretávať, lebo držíš pás cudnosti," zachovávam si detinskosť a som urazená. Prišla som, ale určite som mu ešte neodpustila.

Vzdychne si a rozloží sa vo svojej stoličke. Oprie sa lakťom o pult a barmanovi gestikulačne nakazuje, aby mu dal ďalší pohár toho, čo práve dopil. „Myslel som to ohľadom sexu, nechcel som ťa zo svojho života odstrihnúť úplne," vysvetľuje mi. „Poznáme sa už od strednej, si jedna z mojich najstarších kamarátok..."

Preruším ho. „Každá žena si vskutku praje dostať toto oslovenie. Najstaršia," rypnem si a vo vzduchu znázorním úvodzovky.

Zase si povzdychne a prehrnie si ofinu. Má krásnu tvár. Ostré črty a kontúry. Hlboko zasadené oči. Perfektné mäsité pery. Je vysoký a stáť pri ňom vo vás vyvoláva metaforické bezpečie. „Znovu ma chytáš za slovíčka. Ide mi o to, že sa poznáme dlho a som vďačný za vzťah, ktorý mám a nechcem si to s ňou pokaziť. Ak som ťa urazil, je mi to ľúto, nepredpokladal som, že je pre teba naša dohoda taká dôležitá," prevraví a ja fakt nechápem, ako môžu byť chlapi takí neschopní. Takýmto slovami mi ešte väčšmi podkopáva sebavedomie.

„Ty si fakt tupý... prečo by som s tebou asi podvádzala svojho muža, keby pre mňa nie si dôležitý?" rozhodnem sa vyšplechnúť mu svoju zraniteľnosť do tváre. Nikdy mi nerobilo problém zahrať sa na slabšiu.

Smutne na mňa nazrie. „Prepáč, ja som ti nechcel ublížiť. Záleží mi na tebe," kŕmi ma trápnymi báchorkami a zahadzuje nimi svoj potenciál. Chcem originálneho chlapa. Niekoho, kto sa za mňa pobije, budem pre neho znamenať kyslík na zemi a vonkoncom nebude trepať takéto otrepané frázy.

„Kašli na to. Ja sa dám nejako dokopy," mávnem rukou a hoci mi nie je všetko jedno, nie som ani jedna zo žien, ktoré sa zúfalo podlizujú. Nikdy som na to nebola odkázaná. Chlapov som si dokázala obkrútiť okolo prstu. Možno si mysleli, že na mňa zaberali ich sladké rečičky, ale tou na koni som bola prevažne vždy ja.

„Vážne?" spýta sa neveriacky a znenazdania predo mňa vystrie svoju pravicu. „Takže môžeme zakopať vojnovú sekeru a uzavrieme prímerie?" navrhuje slabomyseľne.

Stojí ma obrovské sebazaprenie neprevrátiť oči. Vrátim mu to. Tú svoju chutnú priateľku podvedie a ona nás dvoch pristihne in flagranti. „Keď už inak nedáš," privolím a on ma prešťastne objíme. Za tento kopanec do mojej ženskosti mu uštedrím ja omnoho silnejší do jeho rozkroku. A bude to bolieť intenzívnejšie.

Rozlúčime sa pri vchode. Ja som svoje auto nechala odstavené na odľahlom parkovisku dosť veľký kus od baru, lebo som nikde nevedela nájsť miesto a neznášam parkovať zadkom. Kráčam po vybrakovanej ulici bez pouličných lámp a zaraz ostávam v pomykove, kde vlastne som to sprosté auto zaparkovala.

Vrátim sa nazad a zahútane sa obzerám. Pozerám sa pod nohy a všímam si na lodičkách nejakú nečistotu, keď mi vtom niekto položí ruky na oči a pritiahne ma násilnícky k sebe. Ostávam stáť ako zarazená a začnem vyjavene kričať, no on už mi v tom momente kradne kabelku a skopne ma na zem.

Nestíham ani klipkať očami, už uháňa smerom vpred, ale potom sa stane čosi nevídané. Útočník je napadnutý ďalším útočníkom. Začujem len bolestivý výkrik a kopance a štuchance. Doplazím sa k nim dvom a pozorujem, ako zápasia o moju kabelku.

Nie som si istá, či vidím dobre. Jeden sa už nebráni a leží na zemi, zatiaľ čo ten druhý do neho kope a trieska. Nevidím im do tváre. Som v šoku. Som schopná iba civieť na nich a po chvíli už ten druhý kráča ku mne. Nesie mi v rukách kabelku. Hlavu má sklonenú. Podáva mi ju, ruku mi silnejšie stisne a než stihnem povedať čo i len ďakujem, už ho zase niet.