„Mohol by si ma aspoň dneska šetriť?" nasmerujem otázku na svojho drzého brata, ktorý sa oproti mne precvičuje a vyzerá asi tak nadšene, ako kocúr po kastrácii.

„Nie," odfrkne namrzene a vykopáva nohami dozadu.

„Si horší ako žena s krámami," vyplazím mu jazyk a šúcham si ubolenú hlavu. Oddnes sa zaprisahávam, že si s alkoholom dávam pauzu. Čím som staršia, opica je čoraz neúnosnejšia a myslím, že keď sa mi Dávid vytratí z dohľadu, sadnem si na peň a pokúsim sa nezaspať na ňom.

Zavrčí a rozoštvane sa na mňa zahľadí. „Práve si sa pokúšala vyhovoriť sa, že máš krámy, a preto so mnou ísť behať nemôžeš. Buď inovatívnejšia, veľká ségra," zaškerí sa a následne robí krátke šprinty, čiže piesok mu pod nohami len tak sviští. Nechápem, kde sa v ňom takto zrána berie toľko energie. Nemám silu, aby som napodobnila jeho výkon čo i len spolovice.

„Je päť hodín a včera som pila. Nechci odo mňa toľko vecí naraz. Nemôžem stáť na nohách a byť ešte aj inovatívna," zašomrem si popod nos a už sa neviem dočkať, kedy sa rozdelíme, aby som si mohla konečne sadnúť.

Podíde ku mne a zarehoce sa. „Ty si na odpis," utrúsi len tak pomimo. „Dáme sa do toho, ne?" navrhne sčista-jasna, zapozerá sa dopredu a potom opäť na mňa.

Mimovoľne vytvorím znechutenú grimasu. Mala som predstierať, že som ho nepočula a ešte som mohla byť zalezená v posteli, namiesto toho sa tu s ním opäť budem ponevierať po lese počas nenávidenej aktivity.

Mávnem rukou. „Choď dopredu a ja ťa dobehnem," zahlásim vtieravo, lebo som presvedčená o tom, že ho nebudem musieť dvakrát presviedčať, aby začal s behom bezo mňa.

Zaškúli na mňa. Nakloní sa ponad moje plece a neveriacky krúti hlavou. „Si myslíš, že som jebnutý alebo čo? Je mi jasné, že urobíš to, čo minule. Zmiznem ti z dohľadu a ty sa tu začneš prechádzať jak dáka Snehulienka s tými posratými trpaslíkmi," dovtípi sa a ja mám chuť struhnúť mu dve výchovné, že ma takto nehorázne štve.

„Vieš, že s tebou neudržím tempo," pípnem podráždene a na plné ústa si zívnem.

„Ber to ako tréning. Dnes som tvoj tréner. Dáme si do tela!" zvolá triumfálne so zákerným podtónom a mne je jasné, že mučiť staršiu sestru mu nesmierne vyhovuje.

„Rozlúčil si sa pred odchodom s Klárou? Stiahnem ťa z kože, Dávid!" pohrozím mu.

„Menej rozprávania a viac pohybu. Ten tuk sa z teba sám neodsaje," posmešne sa zachechce. „Uvidíš, jak ti bude skvelo, keď si ponaťahuješ svaly. Trochu pohybu ti neuškodí, ségra." Chytí ma okolo pliec a keď už si myslím, že sa schyľuje k našej peknej súrodeneckej chvíľke, odniekiaľ vytiahne píšťalku a z plných pľúc mi zapíska do uší.

Normálne som z toho ohluchla! Zapchávam si uši rukami, on sa rozbehne a môj inštinkt ma okamžite verbuje za ním. Nie s cieľom dobre si zabehať, ale chytiť ho a potom ho zavesiť za gule do prievanu! Zasran jeden!

Bežím za ním, ani si nestíham uvedomovať, ako prirodzene nadvihujem nohami a bez orientačného zmyslu sa valím rovno za ním. Nanešťastie, je vidieť, že on má v tom omnoho väčšiu prax, pretože zatiaľ čo ja zo seba dávam celých svojich sto percent a pľúca mi horia, on sa vyškiera, beží, spätkuje a vyškiera sa mi zlomyseľne do tváre.

Vykrikujem na neho. V celom lese je počuť iba moje nadávky a šuchot nôh, keď nimi pravidelne zakopávam či už o konáre alebo aj vlastné nohy. Pachtím a zastavím sa až kdesi na čistinke s previsnutou korunou stromu s farebným lístím. Otočím svoju tvár prvým dnešným slnečným lúčom a vydychujem obláčiky pary pred seba.

„Vravel som, že sa ti to zapáči," prevraví vychádzajúc z húšťavy a vyhrnie si rukávy na mikine. „Keď sa budeš toľko mračiť, pribudne ti ešte viac vrások. Budeš sa čoskoro podobať na našu mamku," podpichuje ma a snaží sa ma rozveseliť.

Zavrčím. „Klára je iba tvoja mamka," posledné slovo zdôrazním s tým jeho preafektovaným prízvukom.

Uškerí sa, drgne do mňa lakťom a oči si cloní rukami pred štrbavým októbrovým slnkom. „Čo si si inak pomyslela, keď vám otec oznámil, že máte ďalšieho súrodenca?" opýta sa z ničoho nič a ja k nemu vrhnem podozrievavý pohľad. Je vlastne pravda, že túto tému sme zbytočne nerozpitvávali.

„Hm," zamyslím sa, „že budeš asi pekný parchant. A potom nás otec zoznámil a ty si bol krpatý a trápny. Pripadala som si neskutočne staro. Kto si praje mať súrodenca o polovicu svojho veku mladšieho? Nechápala som, ako nám to mohol tak dlho tajiť," poviem úprimne.

„Šak si mala toľko, jak moja mamka. Som nevedel, či ti vôbec môžem tykať," nadviaže na naše prvé, kolosálne katastrafálne rodinné stretnutie, keď mňa a Monču otec pozval do cukrárne a priniesol aj svoju druhú tajnú rodinu. Monča sa odula, hodila koláč na zem a vyšla von. Ja som mala chuť urobiť to isté, lenže potom som sa pozrela na Dávida, žul si peru a žmolil v rukách tričko a prišlo mi ho ľúto. Tak som ostala.

„Pozor na hubu, mladý! Nie som až taká stará!" ohradím sa útočne.

Znovu do mňa štuchne. „Máš pravdu. Až taká stará nie. Iba stará," zapára.

V nepozorovanej chvíli mu obratne strelím pohlavok. „Ešte raz mi piskneš do ucha a ja ti tú píšťalku strčím do gágora!" Pritiahnem si jeho hlavu k sebe a výhražným tónom mu pošepnem svoju hrozbu.

„Už sa celý trasiem," obráti moje reči na vtip a zatvári sa naoko zdesene. „Musíš uznať, že inak by som ťa k tomu behu nedonútil. A tiež aj to, že to stálo za to... mám pravdu?" tvári sa dôležito počas čakania na moju odpoveď.

„Necítim si nohy," posťažujem si a na mieste pomrvím chodidlami.

„Ty si strašná bábovka," zhodnotí priamočiaro. „Pomáha to čistiť hlavu."

„A od čoho si čistíš hlavu ty?" výsmešne vyzvedám.

„Každý máme svoje sračky, ne?" Vzhliadne a zmraští tvár. „Frajerka do mňa hustí. Si ma privlastňuje jak nejakého čokla či čo," zverí sa mi a ja na neho iba vyvalím očami. Ani som nevedela, že niekoho má.

„Klára sa s ňou stretla?" napadne mi otázka, či domov zvykne nosievať svoje rajdy.

Premeria si ma tým druhom pohľadu, ktorý hovorí sám od seba. Takto to vyzerá, keď máte brata o generáciu mladšieho. Alebo aj o dve. „Drbká ti na mozgy, Agáta? Šak tá by hneď šla do toho svojho sekretáru a vytiahla zásnubák. Neblázni," zatiahne zhrozene a ja sa normálne hanbím, že som mu položila takú debilnú otázku. Ako keby som sa za celé tie roky nenaučila, že pre chlapov je záväzok niečo ako upísanie sa samotnému diablovi.

„Fajn, veď som len žartovala," predstieram odľahčený tón hlasu a obidvaja stíchneme. V ušiach mi cvrliká hmyz, v pozadí sa premieta hvizd vtákov. Asi to fakt stálo za to. Takéto miesta sú stvorené na uvažovanie. Neubránim sa myšlienkam, kam vo svojom živote spejem.

Nemôžem povedať, že som šťastná. Nikdy sa mi tak úplne nepodarilo nájsť samú seba. Zrejme to bude dané tým, že som sa ani nepokúšala hľadať. Ako malá som nebola cieľavedomá a nesiem si to so sebou až doteraz.

Moje predstavy so šťastím a peniazmi sa mierne naklonili. Zdá sa mi, že toto nie je plnohodnotná radosť z existencie vo vesmíre. Začínam si to uvedomovať len kvôli tomu, že ma pár nerdov nachytalo na internetovom fóre.

Vraciame sa autom naspäť do civilizácie, i keď v mojom prípade je to ešte na omnoho nedostupnejšie miesto, než bol samotný les. Vystúpim a pritláčam si ruku na stuhnuté väzy, keď pred vchodom zazriem pohodenú obálku.

Budeme sa cítiť, ale zatiaľ sa neuvidíme. Chcem sa ti odhaľovať postupne a nerobím si z teba žiadne žarty. Na to si pre mňa až príliš dôležitá. Príď na túto adresu. Ak sa bojíš, pokojne si pozisťuj informácie. Poslal som ti do našej diskusie odkaz. Teším sa na teba.

Obzriem sa vôkol seba. Zbežne si prehliadnem okolie. Stromy sú osamelé. Sledujem, či niekoho zazriem mihotať sa za kmeňom stromu. Musel tu byť skôr. Dofrasa, prečo mi pletie hlavu? Som už stará na takéto lístočky a zakrádanie sa pomimo očí, ktoré nás nemajú vidieť. Navyše ešte za podmienok, že ho nemajú vidieť ani tie moje oči!

Ponáhľam sa hore na poschodie. Zvedavosť je momentálne väčšia. Naklikám si odkaz. Rande v tme. Vy a váš partner vstúpite do miestnosti, kde sa za vami zavrú dvere a prežijete večer v mystickom šere. Dnu vstupujete po jednom, bez mobilu a iných zariadení, ktorými by ste mohli narušiť atmosféru večera. Len pre odvážlivcov!

*****

Fajn. Fakt tu sedím. Nechápem, na čo som strávila tri hodiny maľovaním, keď ma aj tak neuvidí. Usadili ma za stôl, mala som oči zahalené páskou a nevidela som ani hovno. Respektíve, to sa nezmenilo. Azdaže som len napätejšia a pýtam sa sama seba, čo tu stváram.

Nadýchnem sa. Do pľúc sa mi prebrodí silná vôňa, ktorú určite necítim po prvý raz. Taká sexuálna. Dravá. Prejde mi mráz po chrbte. Presne na tom mieste spočinie jeho dlaň. Stojí za mnou. Ruka mu skĺzne nižšie. Po moju lopatku. Nakloní sa mi ponad plece.

Je pri mne tak blízko. Otočím sa tvárou k nemu. On ma študuje. Cítim ho na sebe. Všade. A pritom nikde. Dáva ruku dole. Priam až bolestne zakňučím. Vyzniem zúfalo. Vychutná si to a počujem jeho úškrn. „Neverím, že si tu," šepnem a lapám rukami vo vzduchu. Pritiahnem ho k sebe. Nosom mu prechádzam po krku. „Vyvoňal si sa kvôli mne," pôžitkársky zanôtim. Neviem ovládať svoju pudovosť. Je to ako mágia. Alebo to má niečo dočinenia s týmto tajomnom a skutočnosťou, že nemám potuchy, kto je, zatiaľ čo on vie úplne presne, kto som ja.

Je mĺkvy. Nechce prezradiť svoj hlas. Kľukne si k mojim nohám. Priloží si pery na moje lýtko. Strasie ma a lono sa mi náruživo stiahne. Som fakt vlhká. „Ideš hneď na vec?" precedím skrz zuby. S tými slovami sa v ňom čosi pohne. Položí si hlavu na moje nohy. Chytí mi ruky do svojich rúk.

Vojdem mu do vlasov. Sú trochu mokré. Ako keby si ich prednedávnom umýval. Prstami postupne zachádzam k jeho tvári. Na miesta, kde má nos, oči a pery. Nič nevraví, lenže ja na prekvapenie ani nepotrebujem, aby niečo hovoril. Zavriem oči a v tej tme hľadám jeho pery.