Jazykom mi prejde po spodnej pere. Olizne ma ako zmrzlinu. Pohmatom schmatnem tričko, ktoré netuším, akej je farby. Je mu voľné. Možno o niekoľko čísel väčšie. Mám len hmat, sluch a čuch, a preto sa ním snažím rozoznávať z tohto chlapa čo najviac. Dýcha na mňa. Jeho dych je horúci a príjemný.

Je to nepochopiteľné, no cítim, že ma vidí aj napriek tme, ktorá nás všetkých zahaľuje. Prstami mu prejde po krku. Pulz na ňom sa mu zrýchli. Jeho koža ma pod bruškami páli. Zachádzam ku kľúčnej kosti, nadol až na jeho hruď a počúvam splašené bitie jeho srdca.

„Upokoj sa," pošepnem mu perami len milimeter od tých jeho. Jazykom mu vkĺznem do úst. Pohotovo reaguje. Svaly na jeho bruchu sa sťahujú. Je napnutý. Snaží sa ovládať, ale na svojom kolene pocítim jeho erekciu. „Urob mi to," preruším náš bozk a zúfalo vyslovím svoju požiadavku. Možno sa on dokáže udržať na uzde, ale ja nemám záujem krotiť svoje túžby.

Akonáhle to vyslovím, je ochotný splniť mi akékoľvek želanie. Posúva sa znovu dole. Rozložím nohy a sprístupním mu cestu k svojmu lonu. Pod krátkou sukňou mi rukami oblapí boky a zvlečie nohavičky na lýtka. Podobne ako s perami, aj tam dole ma sprvu iba nežne olíže.

Predkloním sa dozadu. Robím si pohodlie. Tma mnohé sprístupňuje. No zo zvukov, ktoré sa okolo nás šíria, je mi jasné, že nie sme a nebudeme jediní, ktorí tu budú praktizovať súlož či hocijakú inú formu sexu. Sedíme s cudzími ľuďmi len pár metrov od seba a stonáme. Presne takýto sme za tmy.

Hrá sa so mnou. Jazykom sa dostáva stále hlbšie. Hryzie ma. Stehnami si jeho hlavu tískam čo najviac k sebe. Držím ho za vlasy a vzdychám. Pije zo mňa nenásytne. Od rozkoše sa zvíjam na stoličke. Sprístupňujem sa mu. Nehorázne mi imponuje, že predo mnou takto kľučí a uctieva si ma.

Ani náznakovo nekontrolujem svoje vzdychy. Zmietam sa orgazmom, ktorý mi spôsobuje bolestivé blaho. Lačne si ma berie svojimi ústami. Keď ma zaplaví vrchol vzrušenia, nadvihnem sa a on si uloží hlavu na moje stehno. Pachtí. Nepríčetne sa usmievam a hladím ho po hlave. Spamätávam sa a obzriem sa dokola, no stále sa nachádzame v bezprízornej čiernej ničote. Sme skazení, nechutní a ja som nadmieru uspokojená. Neexistuje nič krajšie. „Ďakujem, zlatko. Máš šikovný jazyk," potľapkám ho po pleci. Som neschopná hýbania sa. Pochopí to a nohavičkami mi prikryje miesto, ktoré mi od rozkoše brní a vibruje. Stále ho v sebe cítim. A je to príjemné.

Postaví sa. Pobozká ma na opak ruky. Následne ho niet. Osamiem a sedím zmorená a úplne osamelá, zatiaľ čo sa za mnou práve nejaký chlapík uspokojuje, súdiac podľa zvukov, na ďalšom mužovi. O malú chvíľu zaznie z diaľky gong. Všetci sa akosi prirýchlo rozpŕchnu. Utekajú od svetla. Od poznania. Ja nie.

Keď sa v miestnosti nasiaknutej sexom a pachom, ktorý po sebe počas neho zachovávame, znovu rozsvieti, ja sa aj naďalej usmievam od ucha k uchu. Prísť sem bol jeden z tých najlepších nápadov, aké som vo svojom živote mala. Samozrejme hneď po tom, že som si za muža vzala Michala.

Prezerám si stoličku, na ktorej som sedela. Je nasiaknutá mojimi ženskými šťavami. Srším z nej ja. Rozosmejem sa. Nehanbím sa. Na rozdiel od iných nemám potrebu tento večierok zahodiť za hlavu so slovami - čo sa udeje za tmy, to ako keby sa ani nestalo. Nadviazali sme spojenie, a nech sa prepadnem pod zem, ak by som komukoľvek dovolila obrať ma o to spojenie!

Neistou chôdzou vyjdem von pred vchod. Je mi jasné, že ho tu nenájdem. Aj napriek tomu ho však hľadám. Už ma však nezaujíma, ako vyzerá a kto v skutočnosti je. Nepotrebujem ho vidieť, ak ho môžem cítiť. A ja ho túžim cítiť všade. Na každom milimetri svojej kože.

Nastúpim si do auta. Pozriem sa do malého zrkadielka. Som rozhorúčená. Líca mám zaliate rumencom. Po lopatke a krížoch sa mi prelievajú kvapôčky potu. Idem sa zblázniť z toho, že sa vytratil a nedožičil mi zo seba viac.

Toto nie je koniec. Pri ňom som bola kráľovná. Úplne nenáročky. Vycítil, že potrebujem byť dominantná. Bez toho, že by som mu vykladala, čo presne má robiť. A tým si ma získal. On je iba môj. Od dnešného dňa si ho privlastňujem. Bez žiadnej oficiálnej nálepky, pretože som si nepochybne istá tým, že mi urobí čokoľvek, o čo ho požiadam.

Vyštartujem na nočnú cestu a len čo sa vrátim domov, ľahnem si do postele a premýšľam. Neumyjem sa. Chcem si z neho uchovať spomienky čo najdlhšie. Hľadím do stropu a bezdôvodne sa vyškieram. Pípne mi správa od Michala. Vôbec sa neobťažujem prečítať si ju.

PinotNoirD.: Chutila si presne rovnako, ako som odhadoval. Si taká sladká... takmer som nedokázal prestať maškrtiť ;)

AgátaNazuch: Pokojne si mohol ostať aj dlhšie. Tvoje maškrtenie by sa mi nezunovalo.

PinotNoirD: Už mi konečne veríš, že si dôležitejšia než samotný kyslík?

AgátaNazuch: Chcem ťa v sebe. Nekonečne dlho. Nezaujíma ma, že ťa nemôžem vidieť. Kurva, na ničom nezáleží, keď mi to budeš takto robiť.

PinotNoirD.: Porozmýšľam o spôsobe, ako sa ti dávkovať čo najelegantnejšie. Tie večerné sedenia sa dejú každý týždeň. Budem tam, ak tam budeš aj ty.

AgátaNazuch: Nenechám si ťa ujsť ;)

„Váš manžel zistil, že ste ho podvádzali, preto ste sa ho potrebovali zbaviť," predkladá mi svoje dohady. „Zľakli ste sa a odpratali ste si ho z cesty. Zabili ste ho a potom ste prišli na políciu oznámiť jeho zmiznutie," zvolá triumfálne a s úškrnom. Neuhnem pohľadom. Pre neho by to znamenalo, že vyhýbaním sa očnému kontaktu potvrdzujem jeho predpoklady.

Usmejem sa. Aj keď ma to stojí obrovské množstvo síl, lebo úsmev je to posledné, na čo mám v tejto situácii náladu. „Mali sme otvorené manželstvo. Michal často cestoval, nebol často doma, a preto sme sa obaja dohodli, že môžeme spávať s inými ľuďmi, ak si o tom nebudeme hovoriť," hovorím mu s presvedčivým výrazom. Nahodí kamenný výraz. Vymenia si s blondínou pohľady. Konverzujú očami.

„Takže tvrdíte, že Michal nemal problém s tým, že dieťa, ktoré nosíte pod srdcom, nepatrí jemu?" položí mi zákernú otázku a poklepe prstami po špinavej doske stola.

Vrhnem k nemu posmešný úškľabok. „Na dieťati sme sa zhodli spoločne. Mali sme na to obaja vek a mne začali tikať biologické hodiny. Vysadila som antikoncepciu a domov sa vracal v čase mojej ovulácie. Syn je Michalov," nezvýšim hlas, hovorím pokojne a vyrovnane. Čím viac by som zdôrazňovala slová, tým by som v nich vyvolala väčšie podozrenie.

Blondína si odkašle a postaví sa do rohu miestnosti. „Chcete nám nahovoriť, že ste spávali s vaším stalkerom," naznačí vo vzduchu sarkastické úvodzovky a s mužom si vymenia ďalší z pobavených úškrnov, „a dieťa patrilo vášmu manželovi, ktorý s vami spával tak trikrát do roka? Vaša sestra spomínala, aká ste bola zúfalá z manželovej nepozornosti. Hľadali ste chlapov, ktorí by vás po sexuálnej stránke ukojili," prezradí mi víťazoslávne, že aj Monča sa nakoniec obrátila proti mne. Došľaka aj s ňou! Ani ona neverí tomu, že som Michala nezavraždila.

„Skúste sa vžiť do mojej kože. Bola som osamelá. Michal bol ku mne chladný a odmeraný, chcela som byť iba... žiadaná," poviem šepky, vyroniac nepatrné slzy. „Milovala som ho, preto som nikdy nedokázala požiadať o rozvod. Prežili sme spolu večnosť, stále som dúfala, že jedného dňa to bude medzi nami znovu rovnaké. Áno, hľadala som útočisko u iných chlapov, ale vážne ma kvôli tomu chcete odsúdiť za mreže?" zvolám do ticha, potláčajúc hrdelné vzlyky z predstavy, že sa z tohto miesta najbližšie roky nedostanem.

„Mali ste motív. Michal sa od vás odsťahoval..." húta si svoje.

Zastavím ju. „Dohodli sme sa na tom, že pár týždňov budeme žiť od seba, kým sa bábo nenarodí. On mal akési problémy a tvrdil, že ma tým nechce zaťažovať. Odišiel, ale nie kvôli tomu, že so mnou už viac nedokázal žiť, ale aby si na mne nevybíjal zlosť, lebo jeho obchody nešli podľa plánov," prezradím im.

„A vám to neprekážalo?" pochybovačne sa ozve muž oproti mne. „Nachádzali ste sa v posledných týždňoch gravidity, boli ste odkázaná sama na seba. Nepociťovali ste k svojmu manželovi ani trochu zlosti?" spovedá ma a pokladá mi ďalšie zlomyseľné otázky.

Vzdychnem si. Spojím nohy dohromady, lebo do triesiel ma bodne prenikavá bolesť. Nasucho preglgnem a predýcham svoje nepohodlie. „Pravdaže ma to štvalo. Asi ako každú ženu. Hnevalo ma, že myslel iba na seba, ale nie natoľko, aby som ho zavraždila, pre kristepane!" teraz už stupnicu nekontrolujem. „Keď som zistila, že sa mi neozýva na telefonáty, nastúpila som do auta a šla ho hľadať. Vedela som, že sa zdržiava v hoteli, preto moja cesta viedla okamžite na to miesto. Odtiaľ sú aj tie kamerové záznamy. Nepopieram, že som za ním bola," vykladám im. Musím im povedať všetko, len takým spôsobom sa odtiaľto dostanem naspäť k svojmu synovi. „Nenašla som ho tam a tak som pátrala ďalej. Po dvoch dňoch som si už začínala robiť obavy, upovedomila som políciu, ja sama som nahlásila jeho zmiznutie!" zakričím obviňujúco a s nepochopením, že to chcú na mňa ušiť.

„Bol zabitý zbraňou, ktorú ste mali odloženú v trezore. Mal k nej aj zbrojný preukaz, všetky papiere boli na jeho meno. K trezoru ste mali prístup iba vy," zabodne do mňa svoj sebavedomý pohľad.

Vyjavene na neho hľadím. „Možno sa k nám niekto vkradol. Často som zabúdala aktivovať alarm. V nepozorovanej chvíli by do nášho domu mohol vojsť hocikto. Je to odľahlé miesto..."

„S tou istou zbraňou ste vystrelili aj na D..." nedopovie, lebo presne v tom čase sa mi pred očami vytvoria čierne fľaky, až je temrava všetko, čo vidím.