Stál pri nej a rozprával sa s ňou, no nemohol urobiť nič, čím by jej preukázal svoju absolútnu lojalitu a zbaviť ju bôľov, ktoré jej spôsobil ten sviniar. Dostatočne ju nechránil. Dovolil, aby ju zbil a teraz ani nie je v jeho silách ukázať jej, ako nesmierne ho to mrzí. Vzal by si ju do náručia, bozkával na pery a hladil by ju, až pokiaľ by neupadla do hlbokého spánku.

To sú zatiaľ iba obyčajné fantazmagórie. Veci, o ktorých môže len snívať, pretože Agáta stále netuší, že tým záhadným neznámym z diskusného fóra je on. Už začína strácať trpezlivosť. Nebaví ho predstierať nezáujem. Stojí ho veľa síl správať sa k nej neutrálne a nepovedať jej pri každej diskusii, ktorú medzi sebou vedú, že ju bezvýhradne a večne miluje.

Jedného dňa to príde. Musí čakať. Povedať jej to v tejto chvíli by nebolo správne, lebo je stále otrasená a spamätáva sa zo šoku. Dušana si podá. Bude trpieť ako ešte doposiaľ nikto z jeho doterajších vytrestaných zdochlín.

Zhrbene sa krčí za barom. Kontroluje si neustále mobil, ale žiadne nové správy mu nechodia a on kvôli tomu leje do seba jeden pohár za druhým. Duté sklo pohára zviera so silou v rukách, párkrát tresne mobilom o pult a zakaždým si obzerá ženské prírastky, ktoré okolo neho pribúdajú.

Ani dlho nemusí hľadať jeho slabinu. Ponúka sa mu priam sama na zlatom podnose. Je transparentný a nediskrétny, to mu bude za malú chvíľu osudné. Pozorne ho sleduje. Utrie si mokré pery a barmanovi čosi pošepne. Prebehne krátka debata, nejaká tá gestikulácia, lenže on kvôli hlasnej hudbe nepočuje, o čo šlo. Za pár sekúnd dostáva odpoveď.

Barman sa postaví na druhú stranu k brunete, podá jej farebný nápoj a ukáže prstom na úlisného starého perverzáka. Nadvihne svojím pohárom do vzduchu na znak akéhosi frajerského gesta, popritom vyznie len neskonale trápne, pretože dievča iba znepokojene podvihne obočím a presunie sa na parket. Trik nezabral.

Využije jeho rozladenosť a napíše mu krátku správu. Podľa očakávaní berie mobil chvatne do rúk a s namysleným úškrnom si prejde po nevkusne nagélovaných vlasoch.

Som z pohľadu na teba celá vlhká. Ako to vyriešime?

Správa, na ktorú sa chytí v mihu-okamihu bez zaváhaní. Nespochybňuje odosielateľa. Odovzdane sa ponára do jednoduchej hry, ktorú si pre neho na dnešnú noc prichystal. Dušan je vo vytržení, zlá nálada ho prechádza, strata partnerky sa stáva dávno zabudnutou historkou. Prichádza nový cieľ. Nová tutovka. Jedinečná príležitosť vychutnať si sex s mladou a povoľnou študentkou.

Nepýta sa základné otázky. Za toto by mu s excelentnou presnosťou vypálil guľku do mozgu. V dnešnej dobe byť takýto neupodozrievavý a nezistiť si prinajmenšom informácie, odkiaľ sa s nadržaným dievčaťom poznajú.

Zakrátko sa dohodnú. Dušan zaplatí napochytre účet. Vkĺzne do záchodov. Nenasleduje ho, ale domyslí si, že sa pred sexuálne chtivou mladou partnerkou musí nejakým spôsobom nabudiť, aby stíhal a uspokojil jej túžby. Tie svoje by si ukojil nepochybne za pár sekúnd. Už len samotná predstava hladkých stehien a tesnej malej kundičky ho prináša do vytrženia.

Nadiktuje mu adresu schátralého motela. Mimo zrak civilizácie. Slúži iba pre hostí, ktorí trú biedu a na noc sa potrebujú niekam zložiť. Urobí pre nich rezerváciu na svoje meno a podľa zadaných inštrukcií sa presunie na odľahlé miesto, ktorého personál sa skladá z jediného človeka.

Postaršia majiteľka ho privíta na recepcii. Pýta si peniaze vopred, inak má smolu. Nezdržiava sa vyjednávaním či oponovaním, už aj tak si myslí, že mešká a nestihne na schôdzku prísť, hoci v správe sa jasne dohodli, že ona príde až po ňom.

Počuje, ako starej recepčnej nahlasuje počet osôb, aj to, aby ich nikto nevyrušoval. Túto poznámku prehodí s veľavravným pohľadom, z ktorého si tá ženská nič nerobí a jeho márnotratnosť si nevšíma.

Podá mu kľúče do ruky, odsekne, aby nerátal so žiadnym izbovým servisom a povie mu číslo izby. Je to tu malé. Počuť každý zvuk. Rozhodne pre túto situáciu nie príliš vyhovujúce podmienky. Na dnes si užijú neskonalú zábavu. On bude prosiť, aby sa to trýznenie konečne skončilo.

Je tmavá noc. Hostiteľka polihuje a pochrapkáva vo svojom kresle. Za murovaným pultom ju takmer nevidieť. Stojí za oknom a pozoruje, ako sa jej pomaly dvíha hrudník. Snaží sa neupadnúť do spánku, ale driemoty ju premáhajú. Správny čas vzbudiť rámus.

Chytí kameň a celou silou ho hodí do zatvoreného okna. Sklená výplň sa poruší, roztriešti a dopadá na chladivú tvrdú podlahu. Žena sa strhne. Vyskočí na nohy a prudko dýcha. Oči jej zachváti panika. Pozerá sa navôkol a zhodnocuje napáchané škody. Opatrne prejde k oknu, vyzrie von na prázdnu ulicu, svetlo v miestnosti párkrát preblikne a ona od ľaku nadskočí.

„Skurvené decká!" zahromží a lomoz označí ako nepodarený vtip tunajších detí. Veľmi zlý odhad.

Postáva a hľadí na okno, z ktorého prefukuje tuhý vietor. Oziaba ju na pleciach, zvažuje, čo má robiť. Zvrtne sa a otvorí dvere naproti rozbitému oknu. Asi kumbál na náradie. Využije príležitosť a porozhliada sa po nízkej kamennej budove. Bingo! Za rohom zbadá poistky.

Otvorí rozvodovú skriňu a pohrá sa s tlačidlami. Vypne prúd. Všetko sa zahalí do provizórneho šera. V správny čas ich znovu nahodí. Teraz si len musí vychutnať majiteľkino zdesenie.

Vráti sa naspäť k dverám, potiahne za kľučku a šramotí. Svieti si baterkou na mobile. Žena je očividne stále v kumbále, svetlo ju pripravilo o orientačný zmysel. Zhasne baterku, postaví sa pred dvere a v rukách žmolí ťažkú tehlu, ktorú si vzal pre prípad. Stojí jej v ceste, čiže keď vychádza, narazí presne do neho.

Zdesene vykríkne, asi sa jej zakrúti hlava a potkne sa o svoje nohy. Kričí v nekonečnej temrave. Nevidí, počuje len svoj vlastný, na smrť rozklepaný krik. Stŕpnuto leží na zemi. Očakával, že bude tvrdší oriešok, jednou ranou do tváre ju zaľahky umlčí. Tlčie jej skalou do tváre dovtedy, kým je na nespoznanie s pôvodným originálom.

Skontroluje jej pulz. Nič necíti. Zrejme dostala infarkt, srdce zlyhalo. Škoda, ani necítila tú ohavne krásnu bolesť, ktorú jej spôsoboval. Dotiahne ženu bližšie k recepčnému pultu. Necháva ju tam ležať, vráti sa k poistkám a naspäť ich nahodí. Svetlo sprístupňuje. Tma je v mnohom neodolateľná, avšak nemôže sa ani ukrátiť o pohľad v Dušanovej tvári, keď zistí, že sa prerátal.

Dosratý Dušan nachýli dvere na izbe, drží pred sebou vreckový nôž a pomaly našľapuje. Kráča opatrne po zelenej podlahe. Otáča sa. Má plné gate. Priam až nedýcha. Zazrie telo na zemi. Nepotlačí krik. Reve ako taká pridrbaná malá školáčka! Toľko k jeho mužnosti.

Hodí nôž na zem, fakticky zlé rozhodnutie, aj keď by mu bol celkovo nahovno, a okamžite sa rozbehne k dverám. Chystá sa ujsť ako taká pripečená padavka. Neráta s tým, že vstup je omnoho nebezpečnejší, než samotné pobudnutie v blízkosti mŕtvoly.

Dvere otvorí so silou, dobre že ich nevytrhol z pántov, urobí krok dopredu a dostáva ranu do čela. Nie slabú, ale tiež ani takú silnú, aby ho poslala hneď na druhý svet. Takú dobroprajnú smrť si nezaslúži.

Odkväcne na zem ako vrece zemiakov. Je ťažký ako šľak, keď ho za nohy vláči naspäť na izbu, kde sa mali diať radovánky s cudzinkou. Jediný, kto si dnes dopraje radovánky, bude on. Porozhliada sa po skromnej izbe. Posteľ, nočný stolík, stolička. Tá mu poslúži. Nechá ho ležať na zemi a vráti sa do svojho auta.

Z kufra vyberie potrebné pomôcky. Všetkého sa dotkýna výlučne rukavicami. Nie je amatér. Odtlačky by ho mohli prezradiť. Táto smrť bude patriť k tým brutálnym a nevyriešeným. V meste sa o nej bude hovoriť. Polícia bude ľudí varovať, aby si dávali pozor. Vrah je stále na slobode.

Keď sa vráti, ešte stále leží. Má tvrdú ranu. Posadí ho na drevenú stoličku a doslovne ho k nej pripúta. Niekoľko komplikovaných uzlov, ktoré ho učil starý otec podľa vzoru skautov. Nenechá si zmariť akciu tým, že zanedbá tak obyčajnú vec, ako je spútanie svojho väzňa.

Posadí sa oproti nemu, posunie si na hlave šiltovku a s úsmevom očakáva jeho sladké prebudenie zo sna.

„Dobré ránko, Šípková Ruženka," prihovorí sa mu nežne po tom, ako klipká očami a postupne nadvihuje viečka. Zmraští tvár, oči mu skáču z jedného rohu do druhého, až napokon prichádza k samotnému uvedomeniu, že je spútaný a začne sa nepríčetne mykať. Dožičil mu výhodu a ústa mu neprelepil páskou.

„Čo, kurva, so mnou chceš?" vyprskne a z úst sa mu valia hnusné sliny.

Neodpovie mu. Postaví sa, zvrtne na päte a v čiernom ruksaku čosi hľadá. Dušan bezmocne vykrikuje. Sľubuje, že mu zaplatí, koľko len bude chcieť. Nikomu nepovie, čo sa stalo. Také tie klasické drísty zúfalého človeka krátko pred vlastnou smrťou.

Dožičí mu priestor a slobodu slova. Koniec koncov, nikdy už nič nevysloví, takže pokojne nech si posledný raz otestuje svoju slovnú zásobu, aj keď podľa všetkého nebola extrémne bohatá.

Zreničky sa mu vyplnia čírou hrôzou, keď k nemu pozvoľna pristupuje, nadvihne ruku a ostrým hrotom kovovej zátky mu vrazí priamo do pohybujúceho sa ohryzku. Tak jednoduchý úkon a koľko krvi za sebou zanechal. Nie je mŕtvy, iba viditeľne oslabený. Z rany trieska cícerkom.

Zasiahne ho do tepny. Opakovane ponára ostrú čepeľ do jeho mäsitej kože, vyberá ju z neho a znovu na nepoškodenom mieste vzniká diera. Z tých centimetrových otvorov vytryskuje krv ako z turbínových zavlažovačov. Zopárkrát mu trhne nohou. Svalom.

Posledné rany uštedrí jeho dvom prefíkaným očiam. Ostrie zapichne do očných buliev, zátku si vezme ako suvenír na pamiatku a s neskrývanou hrdosťou sleduje, ako z jeho tela unikajú posledné kvapky života.

Miesto činu si poriadne obhliadne. Chce si byť istý, že za sebou nezanechal žiadne stopy, ktoré by policajtov mohli doviesť k nemu. Tu sa to skončilo. Páchateľom bude žena, ktorá si s ním dohodla rande v tomto moteli. Nikto sa nedozvie, že sa v skutočnosti jednalo o neho. Zbaví sa dôkazov a krátko na to mu príde správa od Agáty, že ho čaká. Nestráca sekundy.