Som otrasená. Dokelu, čo to bolo? Vstanem a oprášim si kolená. Nohy sa mi trasú. Musím chvíľu stáť, lebo keby som sa pohla, dopadnem znovu nosom na zem. Nie som si istá, či je tu bezpečne a zároveň aj keby nebolo, nemám na výber. Mám začať kričať? Chcel ma okradnúť. Bol to určite iba nejaký smradľavý bezdomovec.

Lenže potom, kto bol ten neznámy, kto mi do ruky podal moju kabelku? Jeho ruky mi niečo pripomenuli. Dofrasa, čo za debiliny to tu splietam? Načisto mi z toho preplo. Nabudúce to posraté auto nebudem parkovať tak ďaleko.

Zhlboka sa nadýchnem a diaľkovo si otvorím. Auto zapípa. Náhlim sa k nemu a otváram si. Vleziem dnu na sedadlo, strčím kľúče do zapaľovania a namiesto dozadu idem dopredu. Obijem si nárazník o múr. Nie som dostatočne odvážna, aby som vyliezla zase von a skontrolovala napáchanú škodu, a tak seriem na to a vycúvam.

Keď krútim volantom, vidím, že sa mi stále trasú ruky. Začnem plakať. Chcela som si to nechať až na doma, ale ráno som dostala krámy a som akosi rozcitlivenejšia. A potom sa ma niekto pokúsi okradnúť. Rozhodilo ma to a klipkám očami, aby som dovidela na cestu.

Hlavu mám dutú. Nedarí sa mi koncentrovať a stopnúť ten roj myšlienok. Strach je sakramentsky diablov posol. Ešte nikdy som sa asi o svoju bezpečnosť takto neobávala. Ak by to urobil za bieleho dňa, určite by to na mňa takto nepôsobilo. Ibaže počas dňa by to nemalo podobný efekt a ja by som sa nedala len tak ľahko spacifikovať.

Tomu mužovi som sa ani nepoďakovala. Neviem, ako by som dneska dopadla, keby nebolo jeho. Pokojne mohol mať pri sebe nôž, ktorým by ma podrezal a mňa by našli iba ráno. Mŕtvu. Páchateľ nikde. Označili by to ako nešťastnú náhodu a zo mňa by bola obeť neznámeho útočníka.

Zotieram si čierne slzy z tváre. Vodeodolná maskara je totálny podfuk. Nejakým spôsobom sa mi podarí zaparkovať pred naším domom. Pred naším skurvene osamelým domom, kde navôkol nie je nikto. Vôbec NIKTO!

Udieram päsťami do volantu. Spustí sa mi z hánok krv. Vytrubujem do prázdnej tmy, ktorá je prerušovaná iba zapnutými svetlometmi. Som nekonečne osamelá. Načo je mi tento posratý luxus a plná peňaženka s bankomatovými a kreditnými kartami, keď som odkázaná doprosovať sa zadaným mužom, aby mi robili spoločnosť? Maximálne som na smiech.

Vystúpim a dopadnem kolenami na zem, kde vyvrátim celý obsah svojho žalúdku. Opakom ruky si utriem ústa, tackavo dobehnem k dverám a otvorím si. Zažnem svetlo v prázdnej úzkej chodbe. Položím si kľúče na ten malý biely tanierik, kde si ich odkladá aj môj úžasný manžel.

Za chrbtom mi čosi zašramotí. Žiarovka preblikne. Otočím sa a zavriem. Hľadím do prázdna. Pozerám sa na neosobný priestor čohosi, čo by sa malo po správnosti nazývať naším domovom. Čo na tom, že som si ho zariadila podľa najnovšej módy, keď je tu tak pusto a mŕtvo ako na cintoríne?

Kto by sa sem vracal s radosťou? Dvojpodlažná rakva, do ktorej sme s Michalom položili nás vzťah, zasypali sme ho hlinou a každý október na dušičky na ňom zapaľujeme sviečky a nosíme živé kvety, lebo sa to patrí a my dodržiavame tradície. Tento dom je hrob s pomníkom a my dvaja sme truhla v ňom.

Po svojej ceste zapínam svetlo všade. Vrátim sa nazad na začiatok a aktivujem alarm. Kedykoľvek by to tohto domu mohol vstúpiť hocikto. Ja by som si to ani nevšimla, taký je obrovský a priestranný. Máme štyridsiatku za chvíľu na krku a ani jeden z nás netúži našu rodinu rozrásť o ďalšieho člena.

Nezaobstarali sme si sprostého psa. Mačku, ktorá by nám nosila k dverám svoj úlovok v podobe potkana. Nemali sme ani toľko odvahy, aby sme si kúpili drbnuté mĺkve rybičky, ktoré by plávali v nadrozmernom akváriu s filtráciou a zelenými listami. Nie som materiál na matku. Michal mi to mnoho ráz zdôraznil.

Nepriečila som sa s ním. Mať deti by znamenalo veľké množstvo odopierania. Možno sú biologické hodiny len mýtus. Mne poriadne nikdy nezačali tikať. Haha. Toto je riadny odfajč. Ako človekom pohne jedna účasť na trestnom čine.

Vyleziem po sklenených schodoch hore na poschodie. Neviem, z akého dôvodu som sa rozhodla pre takýto transparentný materiál. Načo veci zbytočne zahaľovať? Túto pevnosť som potrebovala sprístupniť okoliu, pretože okolie je už aj tak dosť neprípustné. Ak to vôbec dáva zmysel.

Kráčam zamyslene do kuchyne. Vyzujem si topánky. Skopnem ich do rohu. Napustím si vaňu a zaplním ju penou. Ľahnem si do nej ešte oblečená. Privriem oči a stočím sa do klbka. Dnes je neprirodzený deň. Vojsť do vody zahalená je teda presne príznačné a neprirodzené.

Látka šiat sa mi nalepila na trup a na prsia. Ignorujem ten nepríjemný pocit. Navodzujem si schválne nepohodlie. Chcem byť pripravená pre ďalší potenciálny stret s násilníkom. Ktorá žena by túžila po pomenovaní obeť? Pripomenie mi to... V žiadnom prípade. Jedine za podmienok, že tú obeť budem na niekoho predstierať.

Horúca voda ma upokojuje. Stabilizuje zrýchlený pulz. Oťažievajú mi z nej viečka, ktoré ten nápor nevydržia a ja napokon v tej pene a oblečená zaspím. Prebudím sa až o niekoľko minút alebo hodín neskôr. Mokré šaty zvlečiem dole. Dám sa do pyžama. Ľahnem si do postele, popritom nad hlavou mi stále svieti svetlo a na nočnom stolíku aj nočná lampa.

Pritiahnem si notebook na nohy. Mám chuť s niekým hovoriť. Monču by som iba zbytočne vystrašila. Michal by mi o takomto čase nezdvihol. Klára isto spí a mama spí v posteli s tým skurvencom Dušanom.

AgátaNazuch: Uvažoval si už o tom, ako ti jedna stresujúca udalosť dokáže naplno dosrať psychiku? Aj ten najprirodzenejší zvuk ťa dokáže rozladiť a klepeš sa ako alkoholik.

PinotNoirD.: Sme ľudia. Máme od prírody v sebe dané, že sa musíme báť a stresovať. Kvôli tomu prichádza noc. Aby v tebe vyvolala všetky skryté psychické poruchy, ktoré si cez deň sebaisto strážiš.

AgátaNazuch: Pred dvomi hodinami ma ktosi prepadol. Vzal mi kabelku. Bola som nepripravená, lebo zaútočil odzadu. Zdá sa ti to fér?

PinotNoirD.: Keby si bola útočník a vyhliadla by si si niekoho kabelku, z akej pozície a o akom čase by si na neho zaútočila?

AgátaNazuch: Odzadu a potme. Fajn, pre neho to bolo za týchto podmienok bezpečnejšie. Ale fér to stále nie je.

PinotNoirD.: Chcela by si mu to vrátiť? Využiť rovnaký akt prekvapenia a vystrašiť ho až na smrť? Spôsobiť mu takú hrôzu, z ktorej by sa v živote nespamätal?

AgátaNazuch: Hmm... Asi by som sa ho najprv opýtala, prečo si vyhliadol práve mňa. A čo z toho mal, keďže som sa ocitla v nevýhode.

PinotNoirD.: Pri útoku musí byť ten druhý vždy v nevýhode. Inak by si to nemohla nazvať útokom :)

AgátaNazuch: Nemám náladu na žartovanie. Nerada to hovorím, ale som z toho dosratá. Aktivovala som si aj alarm na dome a všade mám zažaté. To nikdy nerobím. Nebojím sa byť sama so sebou.

PinotNoirD.: O to šlo. Vyvolať v tebe paniku a paranoju. Nemusíš sa obávať. Je o neho postarané... :)

AgátaNazuch: Čo tým myslíš? Ja... neviem, čo s ním teda je. Zjavil sa tam niekto druhý a poradil si s ním. Vrátil mi kabelku a potom som prestala registrovať, viem len, že ich oboch nikde zaraz nebolo.

PinotNoirD.: Ja viem. Bol som tam.

AgátaNazuch: Akože si tam bol? Nerozumiem. Vysvetli mi to.

PinotNoirD.: O tú skrachovanú existenciu som sa postaral. Nemusíš sa obávať, že ti niekedy v budúcnosti ešte skriví cestu. Teda vlastne, on už neskríži cestu nikomu, ale to nie je podstatné.

AgátaNazuch: Ty ma poznáš? Počkať, počkať... myslela som, že toto tu je anonymné!

PinotNoirD.: Hneváš sa?

AgátaNazuch: Práve si mi povedal, že to ty si môj záchranca... nebolo by logické hnevať sa. Len ma zarazilo, že o mne vieš. Je to intímnejšie a dôvernejšie. A som v pomykove, či ťa poznám aj ja. Fakt - poznám ťa?

PinotNoirD.: Tak skutočne asi nie. Ale časom to príde.

AgátaNazuch: Zase ti nerozumiem. Buď konkrétnejší. Ako vyzeráš?

PinotNoirD.: Vážne záleží na mojom vzhľade? Výzor je len maska, ktorým kamufluješ, kým v skutočnosti si. A podľa tohto merítka by si nikdy neuhádla, ako vyzerám. Ale to nevadí, lebo máme kopu času na to, aby si to zistila. Nemusíš sa obávať. Dávam na teba pozor. Pri mne ti už nikto neskriví ani vlások na hlave. Dohliadnem na to.

AgátaNazuch: Tak sa ukáž. Povedz mi o sebe aspoň niečo. Čo ťa so mnou spája? Odkiaľ sa poznáme? Prečo mi nechceš povedať viac? Vidíš, mám asi milión otázok a som z toho nesvoja.

PinotNoirD.: Dozvieš sa, kým som, sľubujem ti to. Avšak ešte musí dozrieť čas. Zatiaľ nie si pripravená.

AgátaNazuch: Máš niečo s tvárou? Preto sa mi nemôžeš ukázať?

PinotNoirD.: Si žena, ktorá sa pozerá na vzhľad? Nemyslím si.

AgátaNazuch: V chlapovi hľadám niečo špecifické. Výrazné. Tým je pre mňa atraktívny.

PinotNoirD.: Mojou výraznosťou si ty. Aj špecifickosťou. Kvôli tebe som atraktívny.

AgátaNazuch: Povedz mi teda svoje meno. Potrebujem sa ti poďakovať osobne.

PinotNoirD.: Tak sa poďakuj. Nie je azda táto konverzácia osobná? Priznal som sa ti, že som to bol ja. Už vieš, že som si ťa nevybral náhodne. Šaliem z teba. Umieram túžbou byť s tebou a v tebe, ale som ohľaduplný a čakám, kým ma aj ty bližšie spoznáš.

AgátaNazuch: Žiadny chlap ma nevzrušil cez písmená. Nech si ktokoľvek, pustím si ťa k sebe. Dnes som sama a potrebujem ťa mať vedľa seba. Nehanbím sa žiadať. Príď, prosím.

PinotNoirD.: Mám pre teba jednu ponuku. Čo by si povedala, keby sme sa stretli v bare? Ak zistíš, kto v skutočnosti som, už sa ďalej nemusím skrývať. Ale musíš na to prísť sama, zlatko.