Stojí ako omráčený. Vie, že útek by v tejto chvíli vyznel usvedčujúco. Predsa by to bola hlúposť upriamiť na seba pozornosť takýmto spôsobom. Pozrie na chlapca. Pokračuje v diskusii, ako keby tých dvoch mužov ani nebol zazrel. Presvedčivosť je vynikajúca maska. Jemu sedela vždy najviac.

„Dobre, už nebudem čakať, či si ma niekto vezme so sebou domov," privolí malý Alan a v tej chvíli podídu k nim dvom aj muži zákona.

Nemôžu proti nemu nič mať. Zbavil sa usvedčujúcich dôkazov. Aj keby ho bezdomovec označil a povedal, že to on mu dal do ruky jeho mobil a peňaženku, nikto by takému žobrákovi z pochybnej čvargy neuveril.

Z logického hľadiska tu neexistuje dôvod, pre ktorý by mal chcieť chlapa zavraždiť. Oni dvaja a rozhodne ani nikto ďalší by nepochopil, že len chránil Agátinu česť. Ten chlap bol úplná zgerba a pod jej úroveň. Nezaslúžil si nič iné, ako umrieť rovnako podradne, ako aj žil.

„Dobrý deň," oslovia ho tým autoritatívnym hlasom, ktorý vždy z duše nemohol vystáť. Keď sa človek dostane k moci, prevlečie sa do nej. Zaobalí sa ňou. Policajti sú len tupé a vyšinuté mozgy. Nemali na to, aby sa dostali na skutočnú výšku. Preto sa teraz prezliekajú do tej svojej trápnej uniformy a predstierajú, že oni sú zákon.

Prekvapene sa otočí po ich hlase. Výškovo sú na tej istej úrovni. Prezrú si ho. On sa im odzdraví a potom z ich úst padne jeho meno. Vtedy mu naskočí husia koža. Tu teda vážne ide o neho. Poznajú ho.

„Vraj ste to boli vy, kto sem priniesol tohto chlapca," prehovorí jeden z policajtov, ten s tmavými vlasmi, a on sa zaraz upokojí. Odľahne mu. Strojený postoj zmizne. Svaly sa uvoľnia. Sánka sa pozvoľna vymaňuje zo zaťatého zovretia.

Prikývne akoby nič. Určite šli najprv za pracovníčkami ústavu, tie im povedali, že ho prišiel navštíviť a poslali ich za ním. Škoda, že nemal šancu pripraviť sa dopredu, ale nemôže tvrdiť, že by mu nešlo improvizovanie. Rátal s tým, že to príde. Jeho pomoc sa musí preskúmať detailnejšie.

„Našiel som ho ležať v parku na lavičke," povie im presne, ako to bolo. „Videl som ho tam niekoľkokrát. Snažil sa vyzbierať peniaze. U niektorých pochodil, druhí ho zase obchádzali... jeho rodičia si každý večer prichádzali po svoju plácu. Pár centov mu nechali a boli zase preč. Toto sa opakovalo asi týždeň," vykladá im.

Druhý policajt siaha do zadného vrecka. Vytiahne fotografiu. „Spoznávate ich?" položí mu otázku a palcom s obžutými nechtami ďobne na hlavy dvoch vychrtlín, ktoré už pravdepodobne močia alkohol.

Zapozerá sa a automaticky súhlasne prikyvuje. „Zrejme sú to oni," zamračí sa a predstiera tým svoju neistotu. Určite im nebude vešať na nos, že má fotografickú pamäť a zapamätá si takmer každého.

Policajt si odkašle. Rozkročí nohy a založí si ruky na prsiach. „Takže ste chlapca vzali sem. Ako je možné, že vám tak rýchlo dôveroval?" Tvári sa múdro, snažiac sa ho priniesť do úzkych. Zasratý policajný hyenizmus. Vždy sa snažia vytvoriť si páchateľa.

„Alan nie je hluchý, pán policajt," zasmeje sa pobavene, „a tiež ani hlúpy. Jednoducho som si k nemu sadol a spýtal sa ho, či sa mu páči viesť taký život. Čo si myslíte, ako znela jeho odpoveď?" Alan na neho vďačne mrkne. Pôsobí akosi ustráchane. Aj on je z prítomnosti policajtov nervózny. Bude ho musieť naučiť, aby svoju nervozitu nedával pred druhými tak okato najavo. Nie každý musí vedieť a vidieť, čo zažíva. Zraniteľnosť vedie k útoku.

„Chodievate ho sem navštevovať že vraj dosť často," vyhýba sa odpovedi na otázku. Debilní alibisti. Keď sa nestaráš, je zle, a keď sa staráš často, tiež je to zle? Čo potom od života chcú a čakajú?

Našťastie, on to vie. Jeho budúcnosť spočíva z Agáty. On si našiel pôvod svojho šťastia. Zmysel svojej existencie. Narodil sa presne pre to, aby ju našiel a miloval. Ľutuje týchto úbohých mocichtivých silákov, ktorí sklamanie zo svojho premárneného života utápajú v policajnej uniforme a putách, ktoré môžu hlupákom ako je ten bezdomovec nasadzovať okolo zápästí.

„Keď mám čas. Neplánujem si to," odvetí im s pokojom Angličana a s chlapcom sa na seba naraz pozrú.

Ustráchaný Alan odrazu ako keby našiel stratené sebavedomie. „Chodieva za mnou, pretože mu na mne záleží. Je môj najlepší kamarát," postaví sa do obrannej pozície a on sa satisfakčne uškrnie. Až tak ďaleko by nezašiel, pretože on nemá najlepších kamarátov, ale pomerne mu lichotí, že sa tento malý chlapec nachádza na jeho strane.

„Rozumieme. Takže si tu spokojný?" milo sa k nemu prihovorí, pôsobiac tým svojím nežným hlasom ako priteplená buzna.

„Je to jediné riešenie. Otec s mamou ma už nechcú," zahlási. Neznie umrnčane. Alan je zmierený s tým, že rodičia milujú fľašu lacného vína viac, ako samotného syna.

Čiernovlasý policajt sa snaží javiť posmutnene, no javí sa skôr ako pripečený. „Nechceš sa teda vrátiť naspäť k nim dvom?" pokladá ďalšiu zo svojich dementných otázok. Očividne to nie je zrejmé z Alanovej jasnej odpovede.

„Nechcem sa k nim vrátiť. Tu mi je lepšie," nedá sa vyviesť z miery. Kolená má roztrasené. Ctí si autoritu. Aj to ho bude musieť naučiť. Predstieranú úctu k tým s vyššou mocou. Čaká ho s Alanom dlhý proces, ale nepochybuje o tom, že je na dobrej ceste. Väčšina detí v jeho veku nie je modelovateľná. Opičia sa po svojich rovesníkoch a nepoznajú pravé hodnoty. Alan je pošpinený sebectvom svojich rodičov. Má správne nakročené k obrneniu, ktoré by mu poskytovalo imunitu.

„Chápem. Tu sa o teba starajú," zopakuje po ňom, navodzujúc dojem, že si od tejto konverzácie sľuboval omnoho viac. Prinajmenšom by bol rád za hrdinu. Uniformovaní muži si svoje povolanie často vyberajú na základe miery rizika, ktoré musia podstúpiť, aby boli ospevovaní a vychvaľovaní jasajúcimi fanúšikmi. Egocentrici priživujúci sa na chválospevoch.

„Na vašom mieste by som zašiel do školy, do ktorej chodil," navrhne im a policajti sa na seba veľavravne a tiež aj zahanbene pozrú. „Nie je čudné, že nikto z učiteľského zboru si nevšimol, že Alan chýba na vyučovaní?" pýta sa aj za nich. Nemôže dať najavo svoje pobavenie, i keď vo svojom vnútri sa schuti rehoce na ich vyjavených ksichtoch.

„Isteže," prevraví muž s plešinou. „Najprv sme sa chceli porozprávať s chlapcom. Upozornili nás zo sociálky, aby sme to prišli preveriť," rozreční sa. „Chlapec by mal mať svoje pohodlie. Nám ide hlavne o jeho dobro."

„Verte, že mne tiež," uisťuje ich a Alana podporne stisne za rameno. „Malí chlapci potrebujú pozornosť. A tiež by mali vedieť, že pred spravodlivým trestom nikto neutečie."

„Boli sme aj za jeho rodičmi. Nie sú spôsobilí na výchovu dieťaťa," kontruje mu čiernovlasý policajt. Všimne si, že na spánkoch má kúsok nerozotretej farby. Tento pridrbanec si dokonca farbí vlasy.

„Alan by mal dozaista ostať tu," zdôrazní druhý a nakrčí obočie. „Aspoň kým sa jeho rodičia nespamätajú a nepokúsia sa dať si život naspäť dohromady," zavelí rázne. Také svinstvo - vštepovať mu do hlavy takéto oblbovačky. Tí dvaja ožrani zdochnú kdesi v stoke alebo ich niekto podreže v noci a nechá vykrvácať, pričom sa bude pozorne pozerať, ako z ich tiel pomaličky odchádza život.

A nepopiera, že tým niekým bude práve on. O nepodstatné (ne)existencie na tomto svete nik nestojí.

Tľapkám si mokrými dlaňami po horúcom a červenom krku, zatiaľ čo stojím pred zrkadlom v maminej kúpeľni, unudená k smrti. Neznášam tieto naše posedenia. Mamine otázky ma doháňajú k šialenstvu a dnes má pre nás ešte k tomu špeciálne prekvapenie.

Otočím sa po svojej pravici a pri dverách zazriem opierať sa Denisa. „Dovolíš?" uškŕňa sa a dáva si ruku na zips na nohaviciach. Do líc mi vystúpi horúčava. Pozerám sa mu neprimerane dlho do rozkroku a obliznem si mimovoľne pery.

Denis je vymakaný. Posilňuje asi trikrát za deň. Keď mi Monča opisuje ich sexuálne zážitky, len tak-tak sa mi darí ukrývať žiarlivosť. Raz sa čas si spolu zašpásujeme. Samozrejme len za podmienok, že sa stretneme sami dvaja a nie je vedľa nás nikto z ich rodiny, komu by to mohlo pripadať nespôsobné a hanblivé.

„Videla som už veľa pipíkov. Azda sa predo mnou nehanbíš," opriem sa zadkom o umývadlo a napravím si výstrih oranžových šiat. Neošíva sa. Rázne vkročí dnu, privrie dvere a prešuchne sa cezo mňa k záchodovej mise. Obtriem sa mu prsiami o hruď.

Otočí sa mi chrbtom, odzipsuje si nohavice a začne močiť. „Zaslúžila by si si pár výchovných po tom okrúhlom chutnučkom zadočku, Agátka," úlisne prehovorí a otriasa sa. Nevidím na neho, ale od Monči mám dokonalé info o dĺžke a hrúbke jeho vtáka. Vytiahne si nohavice a zastane si tesne ku mne. „Čo povieš, si zlé dievčatko?" pýta sa ma zvrhlo a chytí ma za boky. Jemne ma odsunie nabok a umyje si ruky.

Vlna vzrušenia mi na chvíľu spôsobí triašku v nohách. „Tie tvoje prázdne reči do vetra ma už unavujú," znudene si zívnem.

Nahodí úškľabok. „Agátka, ak by som sa nebál, že dostanem syfilis, aj by som ťa konečne vytrtkal, ale ty si až extrémne znehodnotený tovar." Poklepe ma po pleci, utrie si ruky do uteráka a necháva ma postávať v kúpeľni so zamrznutým úsmevom na perách. Toto mu nedarujem!

Utekám dolu schodmi, napálená a podráždená, a len čo zídem do obývačky, narazím na mamu a... „A toto je moja staršia dcéra Agáta. Agáta, toto je moja nová známosť, docent Dušan Stankovský," mama mi predstaví zrelého šesťdesiatnika, ktorý ma vo svojom kabinete nejeden raz vyprstoval. Mám dojem, že omdliem!