Dávid Krivda trpel poruchou osobnosti. Už v rannom detstve vykazoval náznaky schizoidnej poruchy, kedy sa stránil cudzej spoločnosti, upínal sa na neživý predmet a cítil neprekonateľnú túžbu trestať. Rovnako tak však túžil byť stredobodom pozornosti a prekážalo mu, ak mu jeho rodina neprejavovala dostatok náklonnosti.

Tieto zistenia nadobudla zo svojich sedení s ním jeho detská psychologička. Klára Krivdová jej neverila. Odmietala si pripustiť, že jej syn by mohol byť duševne chorý a tak sa rozhodla, že na ďalšie sedenia ho už neprinesie. Videla, že syn je iný a neprispôsobivý, no vehementne pred touto skutočnosťou zatvárala oči.

Dávid sa jej niekoľkokrát zveril so svojimi pocitmi. Hovoril jej o svojej duševnej prázdnote. Vo vnútri sa cítil vyhladený a zrovnaný so zemou. Necítil ľútosť. Opisoval jej pocity, ktoré v ňom vyvolala bolesť spôsobená u druhých. Trpenie ostatných mu spôsobovalo absolútny stav vytrženia. Upínal sa nezdravo na neživé predmety. Cítil potrebu revanšovať sa voči svetu. Vyhladiť ho od najväčšej skorumpovanosti, neuvedomujúc si vlastný neduh.

Klára presviedčala samu seba, že z toho vyrastie. V detstve je predsa bežné byť mierne zvláštny. Verila, že syn nie je zlý. Nemienila ho podrobiť tým rôznym výskumom a liečbe, ktorá by z neho vysala život. Navyše ona mala dosť problémov so svojím vlastným životom. Aj ona si občas v hlave vymýšľala spôsoby, akými by sa mohla zbaviť svojho muža. Nakoniec sa jej to podarilo.

Nikoho by nenapadlo podozrievať ju. Oslobodila sa.

Svojho syna milovala. Nebol monštrum, ako ho vykresľovali. Len sa hľadal. Snažil sa nájsť si cestu v živote, ku ktorému nikto nedostal návod. Vedela o jeho náklonnosti k Agáte. Podporovala ho. Chcela mu vykompenzovať tie roky, keď mu nebola dobrou matkou.

Spolu ich napadol plán, ako si Agátu získa. Mala svoju nevlastnú dcéru rada, ale vedela o nej, že bola nymfomanka, ktorá riešila každú jednu vec prostredníctvom súlože. Syn bol pre ňu najpodstatnejší. Preto do toho išla. Pomáhala mu a mala radosť, keď jej oznámil, že budú mať dieťatko.

Agáta od toho incidentu zmenila svoje zmýšľanie. Neakceptovala tú nálepku obeť. Nemienila byť druhými považovaná za slabú. Tí muži ju zneuctili. Znenávidela ich. Zanedlho však objavila spôsob, ako vyliečiť svoju vnútornú bolesť a zaceliť dieru, ktorú do nej vyvŕtali. Využívala ich. Naklonila si ich k sebe, šla na nich podľa reverznej psychológie a počas tých ďalších rokov skúmala, čo na nich platí. Brala ich len ako súčasť svojho výskumu.

Možno by veci dopadli inak, keby sa jej niekto venoval. Agáta by nezatrpkla. Nestratila by svoju ľudskosť. Nemusela by sa stať vrahyňou, ktorá sa nakoniec sama pripravila vo väzenskej cele o život. Keby bolo keby...

Následky našich konaní majú dopad. Táto jedna udalosť pred niekoľkými rokmi z nej urobila monštrum. Čosi v nej zabila. Lásku nenašla ani v dieťati, ktoré nosila pod srdcom.

Za to jej nevlastná mama sa neuveriteľne tešila na rolu starej mamy. Už sa videla, ako s vnúčatkom bude vypekať koláče, kupovať mu zmrzlinu a čokoládu. Musela svoje emócie pred Agátou držať pod kontrolou, ale ona to potom domrvila. Zabila jej syna! Poslala ho na druhý svet a ona sa nemala ani šancu s ním rozlúčiť.

Jej sladký Dávidko. Bolo mu ukrivdené. Preto urobila všetko, aby dostala svojho vnuka do opatery. Agáta spáchala v base samovraždu. O vnuka sa nechcel nikto postarať. Tak prejavila záujem ona. Ako jednoduché žieňa, ktorú postretla veľká tragédia, nemala problém urobiť na tých ľudí zo sociálky dojem. Presvedčila ich, že tomu chlapčekovi poskytne tú najlepšiu možnú starostlivosť.

Jej Dávidko. Tentoraz sa revanšuje. Vychová svojho vnuka a dá mu pocítiť, že nech je akokoľvek odlišný, ona ho nikdy neprestane vrúcne a bezvýhradne milovať. Kvôli nemu ešte Dávid stále žije. Klára mu o ňom bude hovoriť. A možno aj niečo prikrášli, nech malý vie, že jeho ocko bol hrdina.