Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

9. Dlhá cesta domov

Túto kapitolu venujem tebe, Cissi6, za tú najlepšiu recenziu na svete a za nespočetné množstvo milých slov :) Si skvelá. Dúfam, že sa ti kapitola bude páčiť.

·• J E S S I E •·

JESSIE UŽ NEMOHLA BYŤ viac zmätená. Pani Sortonová ju doviedla až ku veľkému domu, ktorého steny boli zospodu lemované modrými obkladačkami a vystúpila hore schodmi na verandu, ku vchodovým dverám, na ktorých bol zavesený veniec z kvetov.

Vysoká dáma jej počas cesty svojou výrečnosťou nedala žiadnu príležitosť na otázky. ,,Takéto niečo nie je vôbec slušné," zakončila svoju dlhú reč a pozrela Jessie prísne do očí. ,,Myslím, že by si zvyšok dňa mala stráviť v izbe, aby si si uvedomila, čo sa na dámu patrí, a čo nie."

Jessie sa zmocňovala nervozita. Pani Sortonová na ňu neprestajne hľadela, akoby na niečo čakala, a jej tá chvíľa pripadala ako večnosť.

Nakoniec žena otvorila dvere domu a vošla dnu.

Skôr, než si Jessie vôbec stihla uvedomiť, kde sa ocitla, pred ňou sa zjavil starší muž s bradou a hneď za ním plavovlasá dievčina len o niečo staršia ako ona. Jessie si vtedy spomenula - bolo to to isté dievča, čo vtedy videla pri stánku s pečivom.

,,Vravela som, že som to tušila!" vyhŕkla blondína a nahnevane pokrčila obočie. ,,Jessica je nenapraviteľná, mama, vždy bude mať nejaké problémy," založila si ruky na prsiach.

,,Lacy, buď dobrá ku sestre," upokojoval ju muž, ,,ak si ju naozaj videla pri tom stánku, prečo si ju nevzala so sebou? Možno by sa tak predišlo tej krádeži."

,,To sa ti povie," odbila ho plavovlasá Lacy a teatrálne ukázala na Jessie, ,,veď sa len pozri, čo si obliekla. Ako môže niekto ísť v tomto na celomestské trhy? Veď takmer odplašila aj predavačov! Nemohla som sa na to pozerať,"

,,Jessica si nevybrala práve najvhodnejšie oblečenie," uznala pani Sortonová, ,,ale tvojou povinnosťou, Lacy, bolo dať na svoju sestru pozor."

,,Nemôžeš si len tak odísť ktovie kam," dodal muž, ktorý bol zrejme pán Sorton.

Lacy zavrčala.

Jessie sa odvážila zasiahnuť do tej hádky. ,,Prepáčte," ozvala sa potichu. Všetky oči sa upriamili na ňu. ,,Prosím, ja neviem... neviem kto ste."

Pán Sorton si ju ustarostene premeral. ,,Si v poriadku?"

Jessie zaváhala. ,,Nič si nepamätám," priznala nakoniec.

Pán Sorton sa zamračil. ,,Sme predsa tvoja rodina. Ja som tvoj otec, a toto je tvoja mama," ukázal na pani Sortonovú, ,,a Lacy je tvoja sestra."

Všetci na ňu spýtavo hľadeli. Jessie si aj tak nedokázala spomenúť. Týchto ľudí videla prvý raz.

,,Možno si si niekde udrela hlavu," zakončil to pán Sorton svojou teóriou, ,,určite to čoskoro prejde."

,,Otec má iste pravdu, Jessica. A teraz sa choď prezliecť. Nech už si tie handry vzala kdekoľvek, v našom dome určite neostanú."

Jessie dúfala, že sa pán Sorton nemýli, a že si čoskoro zase na všetko spomenie. No aj tak jej prišlo čudné uvažovať o týchto ľuďoch ako o svojej rodine.

,,Lacy, pomôž jej nájsť niečo čisté," prikázala pani Sortonová zavesujúc si široký klobúk na vešiačik. Odhalila tak zlatisté vlasy popretkávané šedinami spletené do jednoduchého účesu, ktoré sa predtým skrývali pod slamenou pokrývkou.

,,Prečo ja?" hnevala sa Lacy a pohŕdavo na Jessie zazrela. Nevyzeralo to, že by ju ako sestru mala nejak veľmi v láske - to bolo Jessie hneď jasné.

Pani Sortonová neodpovedala, len nadvihla obočie.

Lacy znovu zavrčala ako zviera. ,,No tak, poď, nech už to máš zo seba dolu," hnala Jessie a tlačila ju do akejsi miestnosti. ,,Neznesiem ten zápach!"

,,Kam... kam mám ísť?" nechápala Jessie. Tie priestory vôbec nespoznávala.

,,Predsa do izby," vysvetlila Lacy, aj keď nie veľmi ochotne. ,,Prepána, ty si asi naozaj spadla na hlavu," zamrmlala.

Jessie nasledovala blondínu do útulnej izbičky s veľkým oknom v strede, stolom z tmavého dreva, dvoma posteľami a kopou poličiek, skríň a dekorácií. Bolo to tam naozaj pekné.

Lacy otvorila jednu zo skríň rýchlym švihnutím. Vyzerala nahnevane.

,,Stalo sa niečo?" zaujímala sa Jessie. Napriek tomu, že sa tam cítila ako cudzinec, čosi jej hovorilo, že sa na to musí opýtať.

Lacy sa na ňu zamračila: ,,Nemohla som si na trhoch kúpiť ani jedny šaty. A pritom tam bolo toľko krásnych kusov - a neboli ani také drahé!"

Jessie sa zarazene dívala na dievčinu. Myslela si, že ju trápi niečo vážnejšie, a nie iba šaty. Lacy však zjavne zaujímalo len to.

Plavovláska sa začala prehrabávať v poličkách. Jessie si so záujmom znovu prezrela miestnosť. Na stene viselo množstvo obrázkov. Jeden z nich zobrazoval akési kráľovstvo s vysokými vežami, na inom bol čierny kôň, na ďalšom zase veľký strom s vetvičkami plnými čohosi, čo pripomínalo skôr paradajky ako jablká. Jessie sa pousmiala.

,,Čie sú to obrázky?" opýtala sa trochu neprítomne, očami zakotvenými na tých zaujímavých dielach.

Lacy na ňu pozrela, akoby spadla z neba. ,,Predsa tvoje," odsekla jej, ,,prečo sa tváriš, akoby si tu bola prvý raz?"

Na Jessinej hlave pristál akýsi kus oblečenia. Našťastie sa stihla prebrať z myšlienok a zachytiť ho skôr, než spadol na dlážku. ,,Obleč si to," prikázala jej Lacy.

Jessie stále sledovala obrázky. Naozaj to všetko kreslila ona? ,,A prečo?" opýtala sa napokon.

,,Návšteva, zabudla si? Veď kvôli tomu sme museli odísť z trhov. A samozrejme aj kvôli tomu tvojmu vyvádzaniu. Prečo si vôbec kradla, hm?"

Jessie mala pocit, že sa pod pohľadom blondínky rozpadne na márne kúsočky, ak sa nebude brániť. ,,Bola som hladná, akoby som sto rokov nejedla," povedala.

,,A ja som si zas sto rokov nekúpila žiaden náhrdelník. Myslíš si, že kvôli tomu budem kradnúť?" rozhodila Lacy rukami. ,,Nie," odpovedala si sama, ,,a bola by som rada, keby si aj ty konečne pochopila aspoň niečo z toho, čo ti hovorím."

Jessie preglgla: ,,Dobre."

,,A teraz sa prezleč," prikázala jej Lacy, a potom ladným krokom vyšla z izby. Zlaté vlasy sa vlnili za ňou, až kým nezabuchla dvere.

Lacy zrejme rada ľudí napomína, Jessie si s tou myšlienkou sadla na stoličku pri stole. Všetko bolo tak... zvláštne obyčajné. Na to, čo prežila asi pred hodinou až podozrivo obyčajné. Čo vôbec robila ráno tam na ulici, že sa zrazu prebudila, a na nič si nevie spomenúť? Stále jej to nešlo do hlavy.

Vtom sa spoza nej ozval zvuk.

Jessie sa strhla. Ktosi klopal na sklo okna. Keď sa však otočila, nikto tam nebol. Vo vzduchu len zbadala malý papierik, čo pomaly klesal k zemi.

Jessie chvíľu zarazene sledovala ako padá, až kým sa ľahučko nezniesol na drevený stôl. Potom po ňom opartne siahla. V hlave jej vírilo množstvo otázok. Je to správa? Je pre ňu? A od koho? Niekto ten papierik zrejme prehodil dnu cez škáru v pootvorenom okne.

Jessie sa trochu zatriasli prsty, keď v očakávaní otvárala papierik preložený v polovici. Na vnútornej strane bol akýsi odkaz. Jessie zaostrila zrak na písmená, no nedokázala ich prečítať. Posledné znaky jej čosi pripomínali, akoby ich už niekde videla v takomto poradí, ale inak...

Bolo to zvláštne. Akoby nevedela, čo ktorý znak znamená. Akoby... nevedela čítať.

Nevedela čítať...

Jessie tie slová zneli v ušiach, hoci ich nahlas nepovedala. Písmená sa jej nepohybovali ani nerozmazávali pred očami. Skrátka len nehybne ležali na papieri, akoby čakali na jej reakciu. Jessie vedela, že to mohlo to znamenať jediné. Nevie čítať. To zistenie ju zdesilo, no zároveň na tom bolo čosi uveriteľné... to jediné, čo Jessie dávalo aspoň trochu zmysel, hoci ani nemala tušenia prečo.

Možno mal pán Sorton pravdu a naozaj sa kdesi udrela, no žeby pri tom zabudla aj čítať? To znelo absurdne. A možnože sa z nejakého neznámeho dôvodu ocitla niekde, kde byť nemá.

Jessie premýšľala. Ak je ten odkaz pre ňu, musí to byť niečo dôležité. Musí prísť na to, o čom sa v ňom píše. Možno jej to pomôže zistiť, čo sa tu celý ten čas deje.

Ale čo ak nie je pre ňu? Jessie však vedela, že musel byť pre ňu. Ten, kto ho hodil dnu cez okno, by to určite neurobil len tak. Ale ako príde na to, čo jej chcel odkázať?

Jessie sa v hlave vytvoril veľký hurikán myšlienok. V tej chvíli za dverami započula známy zvuk: nahnevané klopkanie opätkami o drevenú podlahu. Lacy ju zrejme ide skontrolovať.

Ako Jessie očakávala, dvere izby sa rýchlym švihnutím otvorili a plavovlasá dievčina vpochodovala dovnútra. V očiach jej blčali plamienky hnevu. Skôr, než sa stihla nadýchnuť, aby jej zase čosi vytkla, Jessie vyskočila zo stoličky a pribehla k nej.

Musí to risknúť, iná možnosť sa jej zrejme nenaskytne.

,,Lacy!" vyhŕkla a pokúsila sa o nadšený tón, hoci vo vnútri bola trochu nervózna. Ale hlavne ju hrýzla zvedavosť.

Lacy pokrčila obočie ešte viac, ak to vôbec bolo možné. ,,Prečo ešte nie si prezlečená?"

,,Potrebujem tvoju pomoc. Bude to len chvíľka," vysvetlila Jessie.

Lacy na ňu nechápavo hľadela, no napokon s nevôľou vzdychla: ,,Dobre. Čo mám urobiť?"

Jessie jej podala papierik. ,,Chcela by som, aby si mi toto prečítala. Nahlas,"

,,A prečo?" Lacy si prezrela papierik.

Jessie pokrčila plecami. ,,Len tak si čosi píšem a chcela by som vedieť, ako to znie. Ty máš taký jasný hlas, tak som si myslela, že..."

,,Dobre, dobre," Lacy ju zahriakla mávnutím ruky a zažmúrila oči. ,,To si písala ty?"

,,Ehm," Jessie prikývla. Cítila, ako jej do tváre stúpa červeň.

,,Odkedy tak škrabeš? Potrebovala by si lekciu krasopisu. A možno aj dve."

,,Lacy, prosím," prerušila ju Jessie.

Lacy na ňu len vrhla nazlostený pohľad, potom však znovu pozrela na odkaz, vystrela sa, prehodila si vlasy dozadu a začala čítať.

,,Potrebujem s tebou hovoriť. Je v tebe čosi, čo už dlho hľadám. Čakám ťa. Dlhá cesta domov. Hugo," Keď Lacy dočítala, nechápavo zazrela na Jessie. ,,Dlhá cesta domov? Čo si tým myslela? A ten Hugo, to je zase nejaká z tých tvojich vymyslených postáv, však?"

Jessie jej vzala papierik späť, kým si ho plavovláska stihla znovu prečítať. ,,Áno," vyhŕkla rýchlo. ,,Vďaka, Lacy, znie to skvelo," odvetila.

,,Aj tak si myslím, že je to čudné. Celá si čudná, už odmalička. Naozaj by ma zaujímalo, čo z teba vyrastie..."

Jessie viac už počuť nepotrebovala. Takže jej to písal Hugo - ten chlapec, ktorý sa s ňou vtedy rozprával, a potom náhle zmizol. Jessie netušila, kde sa to v nej vzalo, ale odrazu hneď vedela, že tam musí ísť - Dlhá cesta domov, tak sa volal akýsi obchod, povedľa ktorého v ten večer prechádzala. To boli tie takmer posledné znaky na odkaze, ktoré jej čosi pripomínali - už ich raz tak videla. Pamätala si to, a hoci to bol len taký drobný detail, bola si tým stopercentne istá. Pevne zvierajúc odkaz v prstoch vyskočila na stôl a otvorila krídla okna dokorán. Skôr než ju Lacy stihla zastaviť, preliezla cezeň a doskočila na chodník ulice.

,,Hej, kam to akože ideš?" počula krik plavovlasej dievčiny. Možnože keby sa Lacy tak neobávala o svoje oblečenie, preliezla by za ňou, ale jediné, čoho bol niekto tak dokonalý ako ona schopný bolo nahlásiť niekomu vyššie postavenému, čo sa deje. A to aj Lacy urobila - hneď odbehla do vedľajšej izby za pani Sortonovou, aby sa jej posťažovala, že jej sestra vyvádza hlúposti.

Než sa to však všetko zbehlo, Jessie sa už náhlila ulicou. Usmiala sa - nemohla si pomôcť. Napokon, Lacy možno nebola až taká zlá.

V mysli si premietala slová, čo pred chvíľou počula z Laciných úst. Je v tebe čosi, čo už dlho hľadám. Čo tým ten chlapec mohol myslieť? Jessie naozaj dúfala, že jej bude vedieť nejako pomôcť. Pravdou bolo, že to bol zatiaľ jediný človek, čo jej rozumel - aj keď sa k nej zo začiatku nesprával veľmi prívetivo.

Ako Jessie bežala mestom, spoznávala viaceré budovy a obchody. Keď ešte raz odbočila, ocitla sa na užšej ulici, a vtedy presne vedela, že tam nájde to miesto, ktoré hľadá. A nemýlila sa.

O pár sekúnd už stála pred dverami, na kovovej tabuli sa skvel nápis - zrejme Dlhá cesta domov. Vtedy, keď šla okolo obchodu prvý raz, ten nápis tiež nevedela prečítať, hoci si toani neuvedomila. No pamätala si presne ako boli znaky za sebou zoradené, a pritom to mohlo byť len niekoľko sekúnd, čo išla okolo. Jessie pozrela na papierik, čo držala v ruke. Posledné slová boli zhodné s nápisom. Takže je to tu. Naozaj sem trafila len tak spamäti? Jessie bola ohromená sama sebou.

Ulicou zafúkal vietor a oprel sa do jej čokoládovohnedých vlasov. Jessie si uvedomila, že hľadí na dvere a premýšľa, čo ďalej. Čaká ju chlapec vo vnútri? Asi áno. Veď písal v odkaze, že na ňu bude čakať. Jessie sa cítila zvláštne.

Naozaj chce ísť dovnútra? Musím ísť, prikázala sama sebe. Teraz mám šancu konečne na niečo prísť.

Odhodlane stisla studenú kľučku dverí a vošla dnu.

Prvé, čo si všimla bol veľký ďalekohľad priamo pred vchodom, akoby ho tam ktosi zámerne postavil, aby zatarasil cestu zákazníkovi. Keď však podišla bližšie a opatrne za sebou zavrela ťažké dvere, uvedomila si, že ďalekohľad je nasmerovaný do malého okienka na šikmo naklonenej streche domu. Jessie sa pozrela hore. Cez okienko bolo vidieť iba čiapočku vysokého ihličnatého stromu, a potom už len more oblakov na oblohe, cez ktoré presvitali lúče poludňajšjeho slnka. Keď Jessie zbadala tú nádheru, napadlo jej jediné: Niekto tu rád pozoruje hviezdy.

Len čo si to však pomyslela, zblízka sa ktosi ozval: ,,Neviete čítať? Je zatvo-" vetu však nedokončil, akoby ho čosi zarazilo.

Jessie odtrhla zrak od malého okienka a hoci už vedela, komu hlas patrí, trochu sa vyľakala.

Chvíľu bolo v miestnosti úplné ticho. Jessie zvedavým pohľadom skúmala chlapca, čo mohol byť len o niečo starší od nej. Ich oči sa na krátky okamih stretli - Jessine jasnomodré a chlapcove zelené s odleskom zlatej - a v tej chvíli akoby čas zastal.

,,Prepáč," ozval sa napokon chlapec trochu previnilo. ,,Nevedel som... Nečakal som, že prídeš tak skoro."

Jessie sa pousmiala, ale nevedela, čo povedať. Rozprávať sa s niekým, kto bol rovnako starý ako ona jej prišlo... trochu zvláštne.

Chlapcove oči zaiskrili a opatrne prekročil zopár harabúrd, čo ležali na zemi, aby sa k nej dostal bližšie. Jessie si až vtedy všimla, že to tam vôbec nevyzerá ako v obchode. Ak mala povedať pravdu, bol tam dosť neporiadok.

Chlapec jej podal ruku a usmial sa. ,,Som Hugo. Hugo Castell," predstavil sa. ,,A ty si?"

Jessie prijala Hugovu ruku a potriasla ňou. ,,Volám sa Jessie," odvetila.

,,Pekné meno," poznamenal chlapec a skryl si ruky do vreciek na hnedých nohaviciach s trakmi. ,,Som rád, že si dostala môj odkaz. Stále však nechápem, ako si sa sem mohla dostať tak rýchlo."

Jessie pokrčila plecami. ,,Hm, pamätala som si toto miesto. Asi pred hodinou a pol som prechádzala okolo, tak som si spomenula, že som ho už videla," povedala nakoniec.

Hugo sa zatváril prevapene. ,,Počkaj, chceš povedať, že si okolo prešla iba raz a zapamätala si si, kde to je?"

,,Tak nejak," prikývla Jessie.

,,Páni, máš naozaj dobrú pamäť," uznal chlapec s obdivom. ,,Poď ďalej," povedal jej, no potom sa trochu začervenal. ,,Viem, je tu kopa vecí, ale už je to na dobrej ceste - minulý týždeň sa tu ani nedalo chodiť,"

Jessie sa zachichotala. Hugo sa jej začínal páčiť.

,,Ten ďalekohľad je tvoj?" bola to prvá otázka, ktorú sa opýtala sama od seba - len tak jej vyletela z úst ako vtáčik.

Hugo na ňu pozrel. ,,Tamten? Áno, teda bol môjho otca, ale daroval mi ho ešte predtým než zomrel," vysvetlil, ,,keď sa cezeň dívam na more hviezd, pripomína mi ho to,"

,,To je pekné," odvetila Jessie zamyslene, ,,aspoň vieš, že je stále s tebou," Ani netušila, kde sa to v nej vzalo.

Hugo na ňu pozrel pohľadom, v ktorom sa odrážali spomienky, ale aj čosi iné - nádej. ,,To máš pravdu. Áno, je stále so mnou," usmial sa, akoby si niečo práve uvedomil, ale neodvážil sa to vysloviť. Potom sa otočil a previedol Jessie cez kopu starých vecí. Jessie videla množstvo rôznych náradí, kníh, drobnôstok, ktorých pôvod by sa dal už len ťažko rozlúštiť, dokonca niekoľko zaprášených stolových hodín alebo mikroskop. To je ale zvláštne miesto...

Napokon sa cez to more harabúrd dostali až k miestu, kde kedysi zrejme boli dvere, teraz tam však ostala iba obdĺžniková diera a staré zhrdzavené pánty na bokoch steny. Čo sa tu stalo? chcela sa opýtať Jessie, ale radšej len potichu prekročila prah a kráčala za Hugom.

Ocitli sa v miestosti, ktorá vyzerala omnoho lepšie ako tá, kde boli pred chvíľou. Steny lemovali police s knihami, ktorých boli aspoň stovky. Jessie od údivu pootvorila ústa.

,,Hm, ešte raz vitaj," ozval sa Hugo neisto, akoby premýšľal, čo povedať. Jessie sa pousmiala. Chlapec si sadol ku veľkému stolu uprostred miestnosti. ,,Aj ty si sadni," povedal jej a Jessie opatrne odsunula druhú stoličku, aby sa na ňu mohla posadiť.

Vtedy si spomenula na dôležitú vec, čo mala ešte stále vo vrecku vesty. Vytiahla dreveného vlka a podala ho chlapcovi. ,,Toto asi patrí tebe," Keď zbadala chlapcov prekvapený pohľad, trochu zahanbene sklopila zrak.

,,Ty ho ešte máš?" Z Hugovej tváre bolo jasné, čo si myslí: Ako to, že sa jej nestratil, keď spadla do mora? To Jessie tiež netušila. Chlapec si opatrne figúrku vzal a prstami ju hladil, akoby chcel zistiť, či je naozaj skutočná. ,,Teda... ďakujem. Mal som taký zvláštny pocit, že sa nám zase vráti, aj keď, musím sa priznať, vôbec som tomu neveril," usmial sa.

,,Prepáč, že som ho vzala," ospravedlnila sa, ,,nenapadlo mi, že by to mohli byť diamanty."

Hugo sa zarazil, no potom sa usmial. ,,Diamanty? Nie, kdeže, to je len obyčajná bižutéria," vysvetlil, ,,ale v našej rodine je tento vlk veľmi vzácny, vyrobila ho moja mama. Bol to úplne prvý výtvor, čo dokončila, ešte keď sa len učila vyrezávať."

Jessie si obzrela figúrku v chlapcových rukách. V tom prípade bola ešte vzácnejšia, než keby tie oči boli z diamantov. Jessie sa zahanbila ešte viac. Na svoju obranu však povedala: ,,Nemyslím si, že bol dobrý nápad mať toho vlka vo výklade, keď je pre vás tak dôležitý," potom však dodala: ,,Ale prepáč, že som ho ukradla,"

Hugo sa znovu usmial. ,,To je v poriadku," uistil ju.

Jessie bola rada, že mu to nevadí. Spomenula si, čo jej vtedy povedal: ,,Počul som o ľuďoch, ktorí vedeli čarovať..." Myslí si to aj o nej? Jessie vlastne ani nevedela, čo si myslí ona sama o sebe. ,,A... chcel si sa so mnou o niečom porozprávať?" začala neisto.

,,Áno," Chlapec položil vlka na stôl a Jessie sa chvíľu zdalo, akoby ich tie jeho ligotavé oči pozorovali.

,,Keď sme sa videli naposledy, všimol som si jednu zásadnú vec, a tá vedie k ďalším dvom. Teda... videl som ťa, ako odchádzaš s pani Sortonovou. A teraz tá prvá vec ku ktorej to vedie..." vyzeralo to, že Hugo sa trošku zamotal vo vlastných myšlienkach.

Jessie začínala byť opäť nervózna. Dozvie sa teraz niečo, o čom by mala vedieť? ,,Nikdy predtým som ťa tu nevidel. Rodinu Sortonovcov pozná v meste takmer každý. A ty... si sa tu zrazu len tak zjavila a pani Sortonová si ťa odviedla domov. Chvíľu som vás sledoval," objasnil trochu tichšie. ,,Chcem povedať, že je to skrátka... čudné," dodal chlapec nakoniec a jeho pohľad smeroval priamo do Jessiných očí ako maják, čo osvetľuje rozbúrené vlny morí.

Jessie naozaj netušila, čo povedať. Alebo čo povedať skôr. Takže jemu to tiež príde čudné! Nie je jediná, komu sa zdá, že ona by tu nemala byť. Na jazyk sa jej začalo tlačiť toľko vecí naraz. ,,Pán a pani Sortonoví tvrdia, že sú moji rodičia," vyhŕkla rýchlo, ,,ale ja neviem... Na nič si nepamätám,"

,,Nepamätáš?" Hugo vyzeral, že ho to prekvapilo. ,,V akom zmysle?"

,,No... Vôbec na nič," vysvetlila opatrne, ,,posledné, čo si pamätám je chvíľa, keď som sa dnes ráno prebudila na chodníku námestia."

Hugo sa jej uprene díval do očí. Bol to zvláštny pocit. Jessie spadol kameň zo srdca, keď sa dozvedela, že Hugo ju tu ešte predtým nevidel. To znamená, že si zrejme neudrela hlavu, ako vravel pán Sorton. Ale odkiaľ sa tu potom vzala? A prečo by všetci okrem Huga predstierali, že ju poznajú?

,,Možno sú v tom naozaj kúzla," zašepkal akoby sám pre seba, ,,tak predsa len to budeš ty."

Jessie sa pokúšala jeho slová pochopiť, ale nejako jej to nešlo. ,,Hm, prepáč, nerozumela som ti..." začala, no zrazu Hugo vyskočil zo stoličky.

,,Vtedy keď si padala," vyrazil zo seba, ,,videl som svetlo! Čo myslíš, mohlo by to s tým mať niečo spoločné?"

,,Áno," Jessie si spomenula, ,,to žiaril... To žiaril môj prívesok," vysvetlila.

,,Naozaj?" Hugo sa prekvapene naklonil bližšie a ukázal na jej krk, okolo ktorého visela retiazka. ,,Tento s mesiacom?"

Jessie nemo prikývla.

,,A... Nepamätáš si, odkiaľ ho máš?" opýtal sa váhavo.

,,Nie," odvetila Jessie. Ak si Hugo myslí, že ten prívesok je to, čo ju zachránilo pred rozbúreným morom, čo by to mohlo znamenať? Naozaj by mohol byť kúzelný?

,,Smiem si ho pozrieť?" opýtal sa. Jessie chvíľu váhala, no napokon si odopla retiazku a opatrne ju podala chlapcovi. Len čo sa však prívesok ocitol v Hugovej dlani, stalo sa čosi zvláštne.

Retiazka akoby vyletela z jeho rúk - len tak, sama od seba - a pristála na stole tesne pred Jessie, akoby ju tam pritiahol nejaký magnet. Jessie len ohromene zadržala dych a pokúšala sa pochopiť, čo sa to práve stalo.

Hugo, narozdiel od nej nevyzeral, že by ho to veľmi prekvapilo. ,,Vedel som to," odvetil krátko. Jessie ešte stále užasnuto sledovala prívesok. Bála sa ho dotkúť. ,,Čo?" opýtala sa potichu.

,,Teda je naozaj kúzelný, už je to jasné. A ty si jeho majiteľka - nikto iný ho nemôže ani vziať do rúk, pretože sa ihneď vráti ku tebe," vysvetlil jej, akoby to bolo niečo úplne samozrejmé.

,,Čítal som veľa kníh o kúzlach," objasnil, ,,vždy som dúfal, že spoznám niekoho ako si ty."

,,Ako som ja...?" nechápala Jessie. Čo sa jej tým Hugo snaží povedať? Pre ňu bolo už dosť prekvapujúce, že sa k nej retiazka s príveskom vrátila sama od seba. Opatrne ju vzala do rúk a opäť si ju pripla na krk. Trochu sa bála, že znovu niekam uletí. Ako to vôbec bolo možné? Odrazu sa jej zdalo, akoby ten prívesok bol niečo živé...

,,Áno," pritakal Hugo, ,,a vieš čo? Aj tento obchod je pomenovaný podľa takej knihy. Čítavala nám ju kedysi mama. Vždy som si myslel, že je to kniha pre deti o niečom, čo neexistuje, ale neskôr som pochopil, že v nej možno môže byť niečo pravdivé."

Hugo vstal a podišiel ku policiam. ,,Mám ju hneď tu," povedal, keď našiel, čo hľadal. Zľahka položil knihu na stôl. Jessie si ju prezrela. Na tmavohnedom starom obale bol len obrys nejakého zlatého kvetu - možno ruže. Jessie sa zdalo, akoby okolo knihy krúžili nejaké vlny, čosi magické.

Hugo knihu otvoril. ,,Je to príbeh o mladej čarodejnici - volala sa Lyria -, ktorá ešte len objavovala svoje schopnosti. Čo je zaujímavé, mala presne taký istý prívesok ako ty, a to úplne do detailov,"

,,Naozaj?" Jessie fascinovane pozorovala ako Hugo obracal jednu stránku za druhou, zrejme hľadajúc nejaký konkrétny odsek.

,,Uhm," prikývol, ,,aha, tu je o tom presne napísané. Pozri," posunul knihu pred Jessie. Tá však len nemo hľadela na písmená, ale nedokázala ich spojiť do slov.

,,Ja... neviem čítať," priznala potichu.

Hugo na ňu pozrel, potom však zamrmlal: ,,Ach, jasné, zabudol som, prepáč," pousmial sa a vzal si knihu späť.

Jessie sa zarazila. Akoby o tom vedel už predtým. Bolo to čím ďalej, tým čudnejšie. A zvláštne bolo aj, že sa jej neopýtal, ako je potom možné, že dokázala prečítať jeho odkaz.

,,Prečítam ti to teda ja," zastavil Hugo jej príval myšlienok. ,,Tu sa píše: Lyria sa dotkla prstami strieborného prívesku v tvare kosáčiku mesiaca. To je presný opis toho tvojho!"

,,A kto napísal tú knihu?" zaujímalo Jessie.

,,Nie je tu meno autora," odvetil Hugo, potom sa však znovu usmial. ,,Skús ešte nejaké kúzlo," pobádal ju.

Jessie sa trochu vydesila. Áno, bolo jasné, že v tom prívesku je niečo čarovné, ale že by to ovládala ona? To jej prišlo neskutočné. Predsa len, či už mala rovnaký prívesok alebo nie, tie slová v knihe - bol to len príbeh. Veď ani nevedia, kto ho napísal. Ako si Hugo môže myslieť, že by to naozaj mohlo súvisieť s ňou?

Napriek tomu ju však akýsi záhadný hlas v jej vnútri pobádal, aby to urobila. Aby niečo vyčarovala. Dotkla sa prívesku. Bol znovu horúci. Chvíľu sa jej zdalo, akoby sa triasol, hoci možno sa to triasli len jej prsty.

Vtedy sa do nej vlial zvláštny pocit. Akoby odrazu vedela, čo má robiť. Šepkal jej to ten hlas - hlas, ktorý vychádzal z jej vnútra. Prívetivý a milý. Nerozumela slovám, čo jej vravel, ale z akéhosi dôvodu cítila to pobádanie.

,,Leť," zašepkala. Keď otvorila oči, zbadala najprv Hugov udivený pohľad a hneď potom knihu Dlhá cesta domov, čo sa odrazu len tak vznášala vo vzduchu. Jessie sa pousmiala. Naozaj to funguje? Nechápala, ako sa to podarilo, ale bol to úžasný pocit.

Zľahka posunula dlaň doľava. Kniha nasledovala jej pohyb.

,,Ty... Ty si to dokázala!" vykoktal Hugo. ,,Vedel som to!"

Jessie netušila, odkiaľ to mohol vedieť, ale v tej chvíli na nič iné nedokázala myslieť. Iba krátko pozrela svojmu novému kamarátovi do zeleno-zlatých očí a obaja sa usmiali, akoby na tom kúzle nebolo vôbec nič čudné.

Jessie so smiechom posúvala knihu doprava, doľava, a potom zas späť. Keď naznačila prstom otáčku, kniha sa obrátila ako nadšený kaskadér. Napokon Jessie položila dlaň na stôl a kniha tiež pristála opäť na drevenej doske.

,,Ako je to možné?" opýtala sa Huga ešte stále fascinovane.

,,Neviem," odvetil Hugo a naširoko roztiahol kútiky úst. ,,Ale jedno viem iste. Keď si dokázala toto, určite sa pomocou kúzla môžeš dostať tam, odkiaľ si prišla."

Jessie vtedy pocítila túžbu vrátiť sa. Áno, nech už je odkiaľkoľvek, urobila by čokoľvek, aby sa tam mohla dostať. ,,Ale... si si istý, že je to možné?"

Hugo prikývol. ,,Presne o tom je tento príbeh. Lyria chcela tiež zistiť, odkiaľ pochádza, pretože na začiatku príbehu sa stratila. Potom, keď objaví, čo všetko dokáže, vďaka kúzlu sa jej podarí vrátiť domov," vysvetlil. ,,Samozrejme, medzitým tam je ešte kopa zápletiek," dodal, ,,ale naozaj si myslím, že ty to dokážeš."

Jessie sa zamyslela. Po všetkom tom chaose, čo teraz prežila by sa mohla naozaj vrátiť tam, kam patrí. Zistila by, kým je a čo sa s ňou stalo. Tak veľmi na to túžila prísť! ,,A ako sa to robí?" opýtala sa trochu neisto.

Hugo sa znova zahľadel do knihy. Jessie tušila, že ju čítal už mnohokrát, takže presne vedel, na ktorej strane má hľadať. Prelistoval takmer na poslednú stranu. ,,Myslím, že tu o tom niečo bolo. Aha. ,Odvej ma domov, tam, odkiaľ som,' zašepkala Lyria prívesku, ,pomôž mi nájsť dávno zabudnuté.' V tej chvíli ju oblialo žiarivé svetlo a odnieslo ju domov." prečítal.

Jessie pozorne počúvala. To slovo znelo tak krásne. Domov. Celá posledná veta ju naplnila čímsi zvláštnym, akoby sa v nej rozhorelo nejaké svetielko. Áno, aj ona musí sa vrátiť domov. ,,To znie... tak pekne," zašepkala. Hugo sa na ňu zadíval. Jessie v prstoch hladila prívesok a v duchu sa ho pýtala: Dokázal by si to? Dokázal by si ma tam odniesť?

,,Áno, aj mne sa tá pasáž vždy páčila," prikývol Hugo.

Na chvíľu medzi nimi zavládlo zvláštne ticho.

,,No," ozval sa Hugo nakoniec, ,,už máš teda iba jednu možnosť. Vyskúšať to."

Jessie by sa za iných okolností určite chcela opýtať ešte veľa otázok. Mala sa predsa na čo pýtať. Ale teraz... Teraz len túžila vysloviť tie slová a zmiznúť v bielom svetle. ,,Prečo mi vlastne pomáhaš?" opýtala sa potichu.

Hugo sa zamyslel. ,,Zdá sa mi, akoby to bolo odjakživa moje poslanie," vysvetlil trochu neurčito, ale Jessie to stačilo.

,,Ďakujem ti," usmiala sa.

Hugo jej úsmev opätoval. ,,Niet začo. Tak teda..."

Jessie vedela, že už nedokáže dlhšie čakať. Pevne dúfala, že to bude fungovať. Bola to jej posledná nádej. Dôverujem ti, povedala v duchu prívesku.

Jessie zavrela oči. ,,Odvej ma domov," zašepkala, presne ako tá mladá čarodejnica z príbehu. Bolo to zvláštne, to áno, ale rozhodla sa tomu veriť. ,,Tam, odkiaľ som. A prosím, pomôž mi nájsť dávno zabudnuté."

V prstoch pocítila vibrovanie. Kov prívesku začal hriať ešte viac. Keď Jessie otvorila oči, drobný mesiačik žiaril akoby v sebe nosil všetko svetlo hviezd. Jessie pozrela na Huga, ale akosi sa vzďaľoval. Biele svetlo ju ťahalo do seba, ale nebolo to nepríjemné. Skoro akoby ju chcel odfúknuť vietor.

,,Šťastnú cestu!" počula Hugov nadšený hlas.

A hoci netušila, kam ide alebo aké to tam bude, Jessie naplnil úžasný pocit. Cestuje kúzlom. A ešte jedno vedela naisto.

Čaká na ňu domov.

Vtedy ju biele svetlo oblialo a vzalo ju so sebou na dlhú cestu za dávno zabudnutým.

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro