·• M E L A N Y •·

MELANY SA CHYSTALA OPÄŤ vyraziť do lesa.

Po tom, ako v ňom stretla Bena a Charlieho a uviazla v sieti ju to tam ťahalo ešte viac.

Vedela, že ak by sa jej mamka dozvedela, že ide zase von tak neskoro v noci, zrejme by nebola veľmi nadšená. Jasné, mama sa o ňu len bála, no Melany jej už miliónkrát opakovala, že si dá pozor.

Tentoraz sa však vytratí tak, aby si to mamka nevšimla. Bude si myslieť, že už dávno spí.

Melany sa nevedela dočkať. Celé dni premýšľala nad tým, čo vtedy, v piatok v noci, zažila. Dokonca si to všetko dopodrobna zapísala, no dlhšie to už nedokázala vydržať. Musela sa ísť pozrieť na to záhadné svetlo, preskúmať tú čudnú bariéru, ale hlavne sa dozvedieť viac o Benovi a Charliem, ak ich teda vôbec ešte niekedy stretne.

Nebola si istá, ale verila, že áno.

Do batohu si hodila baterku a fľašu s vodou.

Akurát sedela v izbe na posteli a premýšľala, čo by si mala ešte zbaliť, keď vtom započula tichý zvuk.

Klop. Klop-klop. Klop.

Melany sa na chvíľu vyľakala, no keď sa napokon spamätala, postavila sa a opatrne prikročila k oknu, odkiaľ to prichádzalo.

Musela sa pozrieť poriadne, aby v šere vonku niečo uvidela, no nakoniec rozoznala, čo to bolo za prapodivný zvuk.

Na parapete sedel havran, lesklými tmavými očami na ňu hľadel a zobákom klopkal na sklo. Teda, vlastne, nebolo to klopkanie – skôr akoby sa to sklo snažil preraziť.

Melany sa pousmiala, rýchlo siahla na západku okna a otvorila ho.

Dovnútra zavial chladný nočný vzduch.

,,Ahoj, kamarát,'' pozdravila ho, ,,pôjdeš so mnou na dobrodružnú výpravu?''

Havran na mieste zamával krídlami, akoby už sa chystal na dlhú cestu a nadšene zaškriekal: ,,Výprravu, výprrravu!''

,,Pst!'' napomenula ho Melany s úsmevom. Takmer zabudla, ako sa havran vyžíva v hlasnom škriekaní. ,,Tak ešte chvíľu vydrž. Hneď som dole,'' povedala a znovu okno zavrela. Videla, ako havran vzlietol z parapety a začal krúžiť okolo ich skromnej záhradky, ako keď supy krúžia nad svojou korisťou.

Tak poďme na to, pomyslela si Melany a znovu si sadla na posteľ. Bola hrozne nervózna, no to bolo asi tým, že sa tak tešila.

Rýchlo si gumičkou zopla blonďavé vlasy do copu, aby jej nezavadzali. Siahali jej však len po plecia, možno o máličko viac, preto jej aj tak niektoré neposlušné pramienky z copu povyskakovali.

Obliekla si teplú tmavozelenú mikinu a batoh si zavesila na plecia. Bol prekvapivo ľahký, no potom si pripomenula, že v ňom vlastne takmer nič nemá.

Zhlboka sa nadýchla, a potom zase vydýchla. Bola pripravená.

Už sa len musí dostať von.

Mamka už určite spí, pomyslela si, ani si nevšimne, že som odišla.

S touto myšlienkou opatrne otvorila dvere, ktoré potichu zaškrípali a vyšla von z izby. Pustila chladnú kľučku a prekĺzla chodbou ku dreveným schodom. Bála sa, že budú pod jej krokmi vŕzgať, no nakoniec nevydali ani hláska a Melany sa podarilo rýchlo a nečujné zísť dolu.

Od návalu vzrušenia sa jej mimovoľne podvihli kútiky úst. Vydýchla si a pripravila sa na najťažšiu časť svojho plánu. Ak sa chcela dostať ku dverám, musela prejsť cez kuchyňu. Jediný háčik bol však v tom, že ak tadiaľ prekĺzne, je dosť možné, že ju mamka uvidí.

Spálňu mala totiž hneď vedľa a odkedy ocko zomrel, mama si vždy nechávala otvorené dvere a v kuchyni zase zasvietené svetlo – aby bola pripravená, keby sa k nim náhodou niekto vkradol (hoci Melany sa ju už mnohokrát snažila presvedčiť, že sa k nim nikto nechce vkradnúť, a keby aj, nemá sa tam ako dostať).

Melany sa nakoniec rozhodla konať rýchlo. Havran na ňu už určite čaká a ak sa nepoponáhľa, nestihne sa včas dostať k tomu svetlu.

Poslednýkrát sa zhlboka nadýchla, prudko otvorila dvere a vkĺzla dnu.

V kuchyni sa svietilo, ako predpokladala.

Ale vtom sa vedľa nej ozval hlas – prekvapený, ustarostený, s malou štipkou rozhorčenia, ktorý Melany tak vydesil, že urobila prudký krok vzad a udrela si lakeť o chladničku.

,,Melany?'' pri kuchynskej linke stála mama a čosi miešala v malej miske, no keď zbadala Melany, ruka jej zastala uprostred pohybu. Chvíľu stála ako socha. Tvár mala bledú a pod očami tmavé kruhy, skoro baklažánovej farby. Vlasy mala tak strapaté, že na niektorých miestach pripomínali kôpky sena. Takto predtým nevyzerala, uvedomila si Melany a srdce sa jej rozbúšilo o čosi rýchlejšie.

,,Chystáš sa niekam?'' mama nadvihla obočie a ustarane si založila ruky vbok.

,,Och, mami! Ahoj,'' vyjachtala Melany a pokúsila sa o úsmev, no podarilo sa jej vystrúhať len akúsi zvláštnu grimasu. ,,Myslela som, že už spíš. Je ti niečo?'' dodala rýchlo, aby odviedla pozornosť od seba, hoci vedela, že šanca na to, aby svoje plány na vychádzku ešte zachránila, bola takmer nulová.

Mamka si pretrela rukou čelo. ,,Neviem, čo to so mnou je,'' vyhŕkla rýchlo, akoby to v sebe držala už hodnú chvíľu a nevedela sa rozhodnúť, či sa s tým chce zdôveriť. ,,nemôžem zaspať. Zle sa mi dýcha a točí sa mi hlava... Ale určite to prejde,'' dodala rýchlo.

,,To máš z toho, že toľko pracuješ,'' vyčítala jej Melany. Až po chvíli si uvedomila, že sa mračí, no nemohla si pomôcť. Mamka naozaj pracovala od rána do večera a aj keby Melany nebola tak vnímavá, určite by si všimla, že jej to nerobí dobre. Každý by si to všimol.

,,Na tom nezáleží,'' vzdychla mama. ,,Len mi, Melany, prosím povedz, čo to tu vyvádzaš,'' ukázala na Melanin batoh veľkou miešačkou, ktorú držala v ruke. ,,Niekam utekáš, alebo čo?'' opýtala sa s takou presvedčivosťou v hlase, akoby sama už dávno počítala s tým, že s Melany budú nejaké problémy.

,,Nie,'' zahundrala Melany podráždene, ,,len som sa chcela ísť prejsť do lesa,'' vysvetlila takmer pošepky.

,,Tak neskoro v noci?'' opýtala sa mama pochybovačne. Neklam mi, Melany. Ak niečo chystáš, chcem o tom vedieť,'' oprela sa o kuchynskú linku, akoby jej samotné státie na nohách spôsobovalo ťažkosti. Hlas mala trochu zachrípnutý, no Melany bola natoľko rozhorčená, že si to nevšimla. Prvýkrát za život niečo prehliadla.

,,Neklamem!''

Melanin hlas zarezonoval v tichu.

Chvíľu na seba len hľadeli. Melany mala pocit, akoby jej z očí šľahali blesky. Vedela, že by nemala byť taká zlá, no aj napriek tomu ju to hnevalo. Nie to, že by ju mama nepustila do lesa – s tým už ako-tak počítala. No bola sklamaná, že jej mama neverí. Odkedy zomrel ocko, ich vzťah sa pomaly rúcal. Akoby to, že matka a dcéra by si mali rozumieť, nebolo vôbec dôležité.

Melany sa nedokázala mame dívať do očí, a tak sa rýchlo otočila. Zrak jej spočinul na fotografii, pripnutej magnetkou na chladničke. Boli na nej všetci traja. Anna, Frederick a Melany Breelovci. Vyzerali ako šťastná, blonďavá rodinka. Ocko, pomyslela si Melany, ocko, kde si? Chýbaš mi.

,,Si moja mama,'' vzlykla Melany a do očí sa jej tlačili slzy, ,,tak prečo mi neveríš?''

Mamka sa zrejme snažila nájsť správne slová. ,,Mel, ja...''

Melany, ešte stále pozorujúc rodinnú fotku na chladničke, sa zarazila. Mama jej nikdy nehovorila takto. Vždy len Melany sem – Melany tam... ale nikdy jej nepovedala Mel. Tak jej hovoril len ocko.

,,Melany?'' zachripela znovu mamka po dlhej chvíli ticha. Neznelo to však smutne – skôr naliehavo.

Melany vtedy pocítila výčitky svedomia. Dnes sa mamka necíti dobre. Naozaj by nemala byť taká sebecká. Pôjde do lesa inokedy.

Pretrela si rukou oči. ,,Prepáč, mami,'' vzdychla napokon, ,,nechcela som byť...''

Skôr než to však stihla dopovedať, spoza nej sa ozval tlmený zvuk – ako keď niečo veľké dopadne na zem.

Melany sa vyľakane obrátila späť a srdce sa jej v tom okamihu na chvíľu zastavilo.

Mamka odrazu ležala na zemi v neprirodzenej polohe, tvár mala bledšiu ako kedykoľvek predtým a viečka tak pevne privreté, že v tej chvíli skutočne vyzerala, akoby jej tvár niekto vytesal z kameňa.

Melany mala pocit, akoby na ňu vyliali vedro ľadovej vody.

,,M-mami?'' vykoktala zdesene a najrýchlejšie ako jej to roztrasené kolená dovolili sa rozbehla a kľakla si k jej bezvládnemu telu. Čo sa to len stalo? nechápala.

,,Mami, prebuď sa!'' vyhŕkla a zatriasla ňou.

Nič sa však nedialo.

,,Mami, prosím!'' vzlykla Melany a vzala mamkinu hlavu do náručia. Bola chladná a hneď zase klesla dolu, akoby jej všetky orgány vypovedali službu.

Akoby...

Keď na to Melany pomyslela, rozplakala sa.

Snažila sa zahnať slzy a zachovať si chladnú hlavu. Nerada plakala, no tentoraz to inak nešlo. Bola tak vydesená a zmätená, že keby si veľmi priala neplakať, slzy by si aj tak našli cestu von.

Prečo som len tak bezohľadná? vyčítala si. Mala mamke viac pomáhať. Mala k nej byť milá a súcitiť s ňou. No namiesto toho myslela len na seba. Vedela predsa o tom, že mamka má problémy so srdcom.

Ale netušila, že to môže byť až takéto zlé.

Objímajúc mamkine plecia ticho vzlykala. Je to len moja chyba!

No tak, Melany, pripomenula si. Musíš myslieť pozitívne. Mamka ťa potrebuje.

Pokúsila sa spomenúť si na všetko, čo sa v škole učili o prvej pomoci, no v tej chvíli to nedokázala. Mala hrozný strach, že je už neskoro a celé telo sa jej triaslo.

Oči jej zablúdili k telefónu na kuchynskej linke. Rýchlo po ňom siahla a nemotornými prstami vyťukala číslo.

,,To bude dobré, mami,'' šepla cez slzy, hoci tušila, že mamka ju nepočuje. Hrudník sa jej nedvíhal a visela v Melaninom náručí ako veľká bábka.

Po dlhej chvíli nepríjemného ticha z druhej strany telefónu konečne započula hlas.

,,Záchranná služba,'' hrubý mužský hlas znel chrapčavo, zrejme kvôli zlému signálu. ,,Kto je tam?''

,,Prosím,'' vzlykla Melany do telefónu a trhane sa nadýchla, ,,pomoc...''

Všetko, čo sa odohralo potom jej pripadalo ako sen.

Sanitka dorazila o pár minút. Vyskočili z nej muži aj ženy v záchranárskych vestách a než sa Melany stihla spamätať, už nakladali mamku na nosidlá. Keď ju odnášali von, Melany ich nasledovala. Uložili mamku do sanitky a niekoľko záchranárov sa ju pokúšalo prebudiť, no Melany mala taký zvláštny pocit, že to už nemá zmysel.

Snažila sa pretlačiť pomedzi ľudí, aby sa na mamku mohla pozrieť, no nohy sa jej len malátne vliekli a mala pocit, akoby tam vlastne ani nebola. Akoby bola len nehmotným tieňom, ktorý to všetko z diaľky pozoroval.

,,Už je neskoro,'' zašepkal jeden z davu lekárov, akoby nechcel, aby ho Melany počula. Alebo možno ani nevedel, že za nimi stojí a sleduje ich. ,,Stratili sme ju...'' dodal a zložil vedľa nosidiel všetky náradia a pomôcky, ktoré by jej mamku možno mohli zachrániť, keby prišli o niečo skôr.

Melany ešte stále plakala, no už to neboli vzlyky. Slzy sa jej tak nezastaviteľne valili z očí, že si ich Melany ani nestíhala utierať. Rukávy svetra mala celé zmáčané, a tak to nakoniec vzdala a nechala slzy tiecť po svojej tvári.

Už jej na ničom nezáležalo. Pred chvíľou ešte verila, že všetko môže byť opäť dobré, no keď počula, čo povedal lekár, stratila všetky nádeje.

Po chvíli si všimla, že na kraji cesty zastavilo aj niekoľko policajných áut. Jeden z policajtov už bežal k sanitke a viedol búrlivý rozhovor so záchranármi. Druhý držal v ruke zápisník a počas toho ako písal, hovoril: ,,Anna Breelová... zomrela ako tridsaťsedemročná... príčinou je srdcový infarkt,''

Melany sa zatriasla. Nemohla tomu uveriť. Jej mamka nemohla zomrieť. Nechcela aby sa to stalo. A hlavne aby sa to stalo takto. Nemohla sa s ňou ani rozlúčiť, nemohla jej odpustiť a najmä, nemohla jej povedať prepáč.

Melany ticho stála na okraji cesty. Nikto si ju nevšímal. Policajti, ani záchranári – nikomu na nej nezáležalo. Ostala úplne sama.

Ľudia pobehovali okolo nej, každý zamestnaný niečím iným. Všetko sa na dlhú chvíľu akoby spomalilo a Melany vnímala okolie iba ako tmavé, rozmazané šmuhy.

Až kým ju niekto omylom neudrel do pleca.

Spod Melaninho svetra sa ozvalo slabé cinknutie, čo upútalo pozornosť mladého záchranára, ktorý do nej narazil.

Zvedavo si dievčinu prezrel a potom sa smutne pousmial.

,,Ty si Melany, však?'' opýtal sa milým hlasom. Melany opatrne prikývla. ,,Čo to tam máš?'' záchranár ukázal na jej plece.

Melany si zamyslene vyzliekla mikinu, akoby ju samotnú tiež zaujímalo, čo vydalo taký zvuk, hoci to veľmi dobre vedela.

Na oboch rukách mala navlečené hrubé náramky z jemnej ocele. Vyzerali trochu ako okovy a boli tak veľké, že si ich Melany musela nasunúť až úplne hore, takmer po plecia, aby sa jej na útlych rukách udržali. Prišlo jej tak prirodzené, že ich nosí, až takmer zabudla, že ich má ešte na sebe.

Záchranár vyzeral, že ho to zaujalo.

,,Tie mi priniesol ocko z Grécka,'' vysvetlila Melany a jej vlastný hlas jej prišiel trošku cudzí a zvláštny.

Záchranár si chvíľu oceľové náramky prezeral a potom sa usmial. ,,Sú zaujímavé. Veľmi pekné,''

,,Ďakujem,'' zamrmlala Melany a utrela si neposlušnú slzu.

,,Mrzí ma, čo sa stalo tvojej mame,'' povedal úprimne.

Melany sklopila zrak. ,,Bola to moja vina,''

Záchranár jej položil ruku na plece. ,,Nie! To určite nie. Nemusíš sa báť, teraz je na lepšom mieste. Určite sa tam cíti dobre. Zomrela pokojnou smrťou. Nič ju nebolelo. Skoro akoby jednoducho zaspala.''

Melany mlčala.

,,Postaráme sa o teba. Nebudeš sama. Počul som, že na policajnej stanici majú zásoby čokolády – môžeš jej zjesť koľko len chceš!''

Melany sa smutne pousmiala. Chcela niečo zo slušnosti odpovedať, no ktosi na záchranára zakričal menom.

,,Teraz musíme ešte niečo zariadiť, ale nemusíš sa báť. Potom ťa vezmeme so sebou. Všetko bude v poriadku,'' venoval jej posledný úsmev a znovu odbehol k sanitke.

Melany zase ostala sama.

Ako môže niekto tvrdiť, že všetko bude zase v poriadku? Už nikdy to nebude v poriadku. Pretože jej mama je práve teraz – keď ju najviac potrebuje – niekde úplne inde. Niekde na neznámom mieste ďaleko, ďaleko odtiaľto.

Nedokázala si predstaviť, že ju už nikdy neuvidí.

Až po všetkých týchto hrozných udalostiach si Melany konečne uvedomila, ako mala mamu rada.

Mimovoľne sa jej rozhýbali nohy a pomaly sa začala vzďaľovať od sanitky a prúdu hlasných rozhovorov, aby na to nemusela myslieť.

Zavrela oči.

Ach, tak veľmi si teraz priala byť niekde inde.

Napríklad tam, kde je práve jej mamka a ocko. Určite tam svieti slnko a rastú tam voňavé kvety. Určite tam počuť sladký spev vtákov a človek môže celý deň len tancovať, smiať sa a spomínať na všetko dobré...

Predstavovala si to miesto tak živo, až mala na krátku chvíľu pocit, že tam skutočne je.

Až kým sa náhodou o čosi nepotkla a všetky jej predstavy sa nerozplynuli v čierno-čiernej tme.

Melany s prudkým nárazom dopadla na zem.

Keď otvorila oči, uvedomila si, že leží na zemi z mazľavej hmoty z blata a suchých listov.

Opatrne sa podoprela o lakte a postavila sa. Bola celá zablatená a za iných okolností by sa určite hnevala, no teraz jej bolo len smutno. Možnože si to aj zaslúžila.

Poobzerala sa po okolí: všade okolo nej sa týčili kolosálne stromy, s ozrutne dlhými konármi a vyzerali, akoby ich niekto zámerne vytvaroval do desivých tvarov z akejsi tmavej hmoty. Melany sa zatriasla. Stromy jej ešte nikdy predtým nepripadali tak veľké, a ona sa ešte nikdy necítila oproti lesu taká maličká.

Ako ďaleko sa asi mohla dostať? Veď kráčala iba chvíľu. Či snáď nie? Už vlastne ani nevedela, prečo sa vôbec vybrala tým smerom.

Rozhodla sa, že bude asi najrozumnejšie vrátiť sa späť, no vtedy jej došlo, že nevie, odkiaľ prišla. Všetky stromy okolo vyzerali úplne rovnako. Melany sa začala zmocňovať úzkosť.

Toto vôbec nie je fér. Dnes už zažila toľko hrozných vecí, že práve vtedy mala chuť sadnúť si opäť na zem a aspoň na chvíľu si oddýchnuť. Od všetkého. No určite by to nebolo racionálne rozhodnutie, hodné trinásťročnej dievčiny. Rozhodla sa predsa, že už nebude plakať a bude sa správať ako veľká. Mamka by to tak určite chcela.

Melany vzdychla a zažmurkala, aby zahnala slzy. Potom sa pokúšala zaostriť do tmy a keď si vybrala najpravdepodobnejší smer, odkiaľ zrejme prišla, len pre svoju istotu tam ukázala prstom. ,,Tak teda tadiaľ,'' zamrmlala sama pre seba.

V okamihu, keď chcela vykročiť si zrazu uvedomila, že ju spredu čosi sleduje.

Z tieňov na ňu žiaril pár očí a Melany to tak vydesilo, že poskočila a z úst sa jej vydralo čosi medzi vzlykom a zaochkaním.

Oči sa priblížili a z tmy sa vynorila hlava vlka. Vlka s dlhou, ostrou srsťou, tmavou ako nočná obloha. Pomedzi ostré vlčie tesáky sa ozvalo zúrivé vrčanie.

Melany zmeravela. Pokúsila sa malými krôčikmi ustupovať dozadu. Možno by sa jej podarilo opatrne vzdialiť tak, aby ušla z dosahu toho divokého zvieraťa. Len nesmie začať panikáriť...

Ne-pa-ni-kár, opakovala v duchu pomaly svojmu druhému ja, ktoré sa už-už chystalo vykríknuť.

Vlk urobil krok vpred a vetvičky na zemi zapraskali. Oči sa mu besne zaleskli. Melany tŕpla od strachu. Pomaličky, najpomalšie ako sa len dalo kráčala nabok. Čím ďalej sa však snažila, tým menšia sa jej zdala šanca na záchranu.

Vlk zlostne zachrčal a rýchlosťou vetra vyskočil vpred.

Melany zhíkla a v poslednej chvíli sa jej podarilo uskočiť. Splašene sa vyrútila dopredu a bežala cez les. Srdce jej búšilo tak silno, až mala pocit, že jej chce vyskočiť z hrude.

Na každom druhom kroku o čosi zakopla, ale najhoršie bolo, že vlk sa rútil za ňou. Zozadu počula divý dupot jeho nôh a urputné vrčanie.

Nemá nijakú šancu.

Prečo len neostala v bezpečí pri sanitke? Prečo musí zakaždým urobiť nejakú hlúposť?

Melany nevládala s dychom a bola na pokraji síl, no nezastavila ani náhodou. Zdesenie z toho, čo by sa asi stalo, keby ju vlk dobehol, ju poháňalo vpred.

Zahmlieval sa jej pohľad a možno aj plakala. Vlastne už ani nevedela. Jednoducho bežala stále ďalej a ďalej s vedomím, že to k ničomu nevedie.

Vtedy pred sebou uvidela svetlo.

Zdalo sa jej trochu rozmazané, no aj napriek tomu ho spoznala. Spoznala by ho za každých okolností.

Žeby to naozaj bol ohníček? Alebo si ho možno vymyslela...

Nie, určite to bol on. Ten vznášajúci sa ohníček, ktorý tak zbožňovala. V inej situácii by zastala a poriadne by si ho poobzerala, no teraz nemohla.

Len nemotorne prebehla okolo neho a...

Na ten krátky okamih akoby sa spomalila.

Mala pocit, že práve prešla cez akúsi gumovú blanu. Tak ju to prekvapilo, že sa jej nohy zamotali.

BUCH.

S tlmeným nárazom pristála medzi listami a trávou. V hlave jej na chvíľu zabrnelo. Musela to byť tá bariéra, ktorej sa minule dotkla a chytila sa do pasce. A ona... cez ňu práve prešla.

Jednoducho prešla.

Nestihla sa nad tým však zamyslieť.

Vlk doskočil tesne vedľa nej a zastavil sa tak blízko, že mu Melany videla do očí. Do tých desivých, prázdnych očí. Vlk potichu vrčal a chvíľkami to znelo ako pradenie mačky, no omnoho strašidelnejšie.

Melany sa plytko nadýchla. S hrôzou sa pripravila na to, čo by teraz mohlo prísť. Zbohom, rozlúčila sa, aj keď nemala s kým. Bola tam úplne sama, ponechaná napospas hrozivému zvieraťu.

Vlk sa priblížil ešte viac, až tak, že Melany cítila jeho dych na svojej tvári.

Zažmúrila oči.

No vtom sa ozval známy hlas, ktorý Melany v tej chvíli tak potešil, že nevedela, či sa má zasmiať, alebo znovu začať plakať.

,,Čo tu robíš, Derek?''

Melany cítila, že vlk vypustil na jej tvár teplý obláčik pary z papule, akoby chcel vzdychnúť. Potom sa odtiahol a Melany sa konečne odvážila nadýchnuť a málinko pootvoriť oči.

,,Čo si sa zbláznil?'' ozval sa ďalší známy hlas.

Vlk sa narovnal a potom znovu sklopil hlavu, akoby sa zrazu chcel skryť. Melany to využila a rýchlo sa posadila, aby sa od vlka aspoň trochu vzdialila. Kolená sa jej triasli a bola celá zmätená. Vtedy si uvedomila, že spoza jej chrbta čosi praská – potichu, ako oheň.

Obzrela sa tým smerom.

Vo vzduchu, tesne nad jej hlavou sa vznášala horiaca fakľa – len tak, akoby visela na nejakom neviditeľnom špagáte – a vrhala svoju žiaru do okolia. Melany si chvíľu myslela, že sa jej to len zdá, no aj keď viackrát zažmurkala, fakľa tam stále bola a v jej ohni akoby tancovali malí plamenistí mužíčkovia.

Melany chvíľu trvalo, kým jej to došlo.

Takže jej úžasný, fascinujúci ohníček je v skutočnosti len obyčajná fakľa, uvedomila si a akosi jej to prišlo ľúto.

Nie úplne obyčajná, pripomenula si. LIETAJÚCA fakľa!

Melany sa obrátila späť.

Vo svetle fakle uvidela dve blížiace sa postavy. Hneď ako spoznala ich kučeravé hnedé vlasy a takmer úplne podobné dobrosrdečné tváre, spadol jej obrovský kameň zo srdca. Obaja chlapci mali tričká s krátkymi rukávmi a okolo krku uviazané celkom rovnaké šatky, a vyzerali trochu ako deti zo skautského krúžku.

,,Slečna Ema?'' Charlie neveriacky hľadel na vydesenú Melany a potom potiahol brata za plece. ,,Ben, to je predsa Ema!''

Ben sa zatváril udivene. ,,Ema?'' potom sa nazlostene zamračil na vlka. ,,Aha, takže Derek už zase robí hlúposti.''

V tej chvíli sa stalo čosi naozaj čudné.

Vlk sa v mihu sekundy zväčšil a zhmotnil sa do iného tvaru. Odrazu na mieste, kde bolo predtým nebezpečné zviera, teraz stál chlapec s hnedo-ryšavými vlasmi a namosúreným výrazom. Bol o niečo vyšší ako Ben a ruky mal urazene založené na hrudi.

Melany vyľakane zhíkla a odtiahla sa viac dozadu.

,,Nerobím hlúposti,'' odsekol chlapec, ,,vy Darlynnovci vždy pokazíte každú zábavu!“

Ben pokrútil hlavou, akoby usúdil, že chlapca nemá zmysel počúvať a podišiel bližšie k Melany. ,,Nemusíš mať strach,'' povedal jej a uškrnul sa, akoby sa vôbec nič práve nestalo, ,,Derek rád vystrkuje zuby, ale nikdy nehryzie.''

Derek vyzeral, že sa ho to dotklo a chcel niečo povedať, no Charlie ho predbehol. ,,A vôbec, čo si robil za bariérou? Chceš aby sa o tom dozvedel Willen?''

,,Pokojne mu to povedz,'' vyrazil zo seba Derek. ,,Otcovi je to jedno. V poslednom čase je mu všetko jedno. Záleží mu len na tých deťoch,'' slovo deti vyštekol, akoby to bolo niečo otrávené.

,,Pretože vie, čo je dôležité,'' vysvetlil Ben pokojne, hoci sa stále mračil.

Charlie sa pousmial. ,,Presne tak,'' dodal.

,,A ak ti je trest od otca ľahostajný,'' Ben čosi vytiahol z vrecka krátkych nohavíc. Vyzeralo to ako dvojitá píšťalka z dreva, zavesená na šnúrke. Niečo ako malá panova flauta zložená z dvoch častí. ,,Ešte stále môžem zavolať Etty.“

Derek zamával rukami. ,,Nie, prosím, nie!'' tvár mu očervenela. ,,Teda, nie že by som mal strach, ale...''

Ben nadvihol obočie a zdvihol píšťalku k ústam.

,,Tak, dobre!'' zvolal Derek nakoniec a otočil sa k Melany. ,,Prepáč,'' zamrmlal, ale neznelo to veľmi úprimne.

,,Fajn,'' Ben sa spokojne usmial a schoval píšťalku do vrecka, ,,Etty si ťa podá neskôr.''

Derek zbledol. ,,Ale...'' chcel čosi povedať, no napokon si to zrejme rozmyslel a zahryzol si do pery.

,,Si v poriadku?'' Ben si ustarane prezrel Melany, ktorá bola celá od bahna a listov, no nakoniec sa uškrnul a sklonil sa, aby jej podal ruku.

Melany bola tak zmätená a vystrašená, že by najradšej ostala sedieť. Ako je možné, že sa z vlka stal chlapec? Kto je Willen? Aké deti? A kto je to vôbec tá Etty? No nakoniec Benovu ruku prijala a ťažko sa postavila.

Ben sa zamyslel a chvíľu zvedavo skúmal horiacu fakľu. Potom natiahol ruku vedľa seba a okolo nej sa utvorilo zvláštne priesvitné pole, ktoré miestami žiarilo nabielo. Potom ruku odtiahol. ,,Ty si prešla cez našu bariéru?''

Charlie sa naširoko usmial a ticho sa opýtal: ,,Si jedna z nás?''

Melany nechápala, čo tým myslí. Pozrela najprv na Bena, ktorý si ju zamyslene prezeral, potom na Carlieho, ktorý tajil dych očakávaním a napokon na Dereka stojaceho o niečo ďalej. Ešte stále sa tváril dotknuto.

Melany im naozaj nerozumela. Rozmýšľala, či náhodou pri sanitke neodpadla a či sa jej to celé len nesníva. ,,Hm, neviem,'' zamrmlala nakoniec trošku zachrípnuto.

,,Keďže si prešla bariérou, musíš byť jednou z nás,'' vyhlásil Charlie.

,,Myslím, že by sme ťa mali predstaviť Willenovi,'' usúdil Ben a pousmial sa.

,,No super,'' zahundral Derek, ale to už Charlie chytil Melany za ruku a ťahal ju cez les. Ben kráčal hneď za nimi a napokon sa Derek pridal tiež.

Melany chcela niečo povedať. Nemala by sa vrátiť k sanitke, keď už vie, že je v bezpečí a vlk – teda vlastne Derek – jej nemôže ublížiť? Aj keď nevedela prečo, ale čosi na tomto dobrodružstve ju lákalo viac ako keby sa mala vrátiť späť. Keby sa vrátila, musela by sa zmieriť s tým, že mamku už nikdy neuvidí. Odviezli by ju na policajnú stanicu a zrejme by musela bývať v detskom domove alebo u náhradných rodičov. Už nikdy by sa sem do lesa nevrátila a nikdy by nezažila žiadne ďalšie dobrodružstvo. Jej život by bol smutný a nezaujímavý. Takto by možno aspoň poslednýkrát mohla zažiť niečo neobyčajné a aspoň na krátku chvíľu by nemusela myslieť na to, že stratila oboch rodičov.

Potom, keď sa vráti, môže byť opäť smutná. Ale teraz nie.

,,Willen je náš vodca, vieš?'' rozprával jej Charlie nadšene.

,,Aha,'' prikývla Melany a krátko sa pousmiala, aby mu dala najavo, že ho počúva.

,,A toto je náš tábor,'' pokračoval. ,,Chráni ho bariéra – môže cez ňu prejsť iba ten, kto sem patrí. Paráda, nie?''

Melany sa usmiala, aj keď tomu celkom nerozumela. Ona sem predsa nepatrí. ,,To je super,'' uznala.

Ben kráčal chvíľu popredu a viedol ich pomedzi stromy stále ďalej a ďalej. Melany tak hlboko v lese ešte nebola. Po chvíli si však uvedomila, že pred sebou vidí dve drobné svetielka. Keď k nim prešli bližšie, všimla si, že sú to ďalšie fakle, lenže tieto neboli lietajúce.

Boli pripevnené na akejsi kamennej bráne, ktorá mala tvar oblúka. Nebola veľmi veľká, no dosť veľká na to, aby tadiaľ mohol prejsť dospelý človek.

Po ľavej strane brány bola v zemi zastrčená železná tyč, na ktorej visela vlajka, ktorá sa pohojdávala v slabom vánku. Bola to vlajka so siluetou vlka.

Charlie pustil jej ruku a pobehol ku bráne.

,,Vitaj v našom Vlčom tábore!'' zvýskol.

Melany zažmurkala. ,,Vlčí tábor?'' Spomenula si na to, čo pred chvíľou videla – ako sa vlk premenil na chlapca a ako zvláštne sa správali Ben a Charlie, keď ich stretla prvý raz. Keď si to všetko spojila dokopy, zrazu sa zatriasla. ,,Och...'' hlesla.

,,Hej, sme vlci,'' zahundral Derek za ňou bez akéhokoľvek nadšenia. Melany sa zatočila hlava.

,,Ale... to predsa nie je možné,'' nechápala, ,,takže aj vy...?'' pozrela na Bena a Charlieho, ktorí sa nevinne usmievali. Nevedela si predstaviť že by sa aj z nich... mohlo stať také desivé zviera, ako pred chvíľou z Dereka. Bola za každú fascinujúcu vec, napríklad, lietajúca fakľa, to sa ešte dalo, ale toto jej už prišlo naozaj neskutočné.

Ben pokrčil plecami, akoby to nebolo nič výnimočné. ,,Jednoducho sme sa tak narodili,'' vysvetlil no hneď sa zase otočil a prešiel cez kamennú bránu. Charlie ho nasledoval.

Melany ostala chvíľu stáť pred bránou a v nemom úžase hľadela na vlajku. Znelo to tak skvele a dobrodružne, keď si predstavila, že má práve možnosť vojsť do tábora, kde sa ľudia dokážu meniť na vlkov, no hrozne sa bála, že si to celé len vymýšľa.

,,Sú to hlupáci,'' zahundral za ňou Derek otráveným hlasom, ,,byť tebou, nepočúvam ich. Vráť sa radšej naspäť a zabudni na toto miesto. Fakt, ver mi, byť vlkom je otrava, napríklad –''

,,Ema, tak poď,'' skočil mu do reči Charlie a usmial sa.

Melany si poslednýkrát prezrela vlajku, aby nezabudla na nijaký detail, až si o tomto dobrodružstve bude písať, a chcela vykročiť vpred, no Derek ju schmatol za plece tak náhle, že sa Melany zľakla, hoci vedela, že za ňou stojí.

,,Len medzi nami,'' zamrmlal a Melany by prisahala, že sa na chvíľu zatváril zahanbene, ,,ja sa tej ich veverice nebojím.''

Veverice? Melany tomu nerozumela, no nechcela Dereka uraziť, hlavne po tom, čo ju tak vydesil, a tak len prikývla. ,,Hm, dobre,''

Derek preglgol, pustil jej rameno a prebehol cez bránu.

Melany sa dotkla brány prstami. Bola postavená z trošku zvetraných kameňov a po bokoch ju obrastal mäkký lišajník. Keď po ňom prešla bruškami prstov, zazdalo sa jej, že sa hýbe – pomaličky, ako keď sa plazí had.

Rýchlo ruku odtiahla a pre istotu bránu radšej obišla.

Keď kráčala za troma chlapcami, uvedomila si, že všade naokolo svieti oheň z fakieľ. Bolo ich tam hrozne veľa, a keď podišli bližšie, všimla si, že sú upevnené na malých drevených chatkách.

Kráčali pomedzi stovky drevených domčekov a Melany si odrazu pripadala tak v bezpečí, akoby konečne našla miesto, kde jej nič nehrozí. Vyzeralo to tam ako dedinka ukrytá hlboko v lese. Prešli aj okolo starej studne a väčších domov, no aj tak väčšina chatiek nebola väčšia ako jej izba. Všetko jej tam prišlo také domácke a usporiadané.

Napokon chlapci zastali pred jednou z tých väčších chatiek. Mala trojuholníkovú strechu z dreva a na boku tri veľké okná s kvetinami. V okne úplne napravo sa svietilo. Vedľa chatky bol vysoký – aspoň trojmetrový – stĺp a na jeho vrchole horel veľký oheň, ktorý osvetľoval okolie do diaľky niekoľko metrov.

Páni, pomyslela si Melany. Na toto nesmie zabudnúť, keď si bude túto udalosť zapisovať.

,,Tu býva náš alfa,'' vysvetlil Ben.

,,Otec má veľa práce,'' odsekol Derek, ,,neradím vám otravovať ho hlúposťami.'' poobzeral sa po ostatných, akoby čakal, že Ben a Charlie zmenia názor. Keď však nikto nič neodpovedal, pokrčil plecami a dodal: ,,Ako myslíte,'' A bez ďalších okolkov otvoril dvere a vtrhol dnu.

,,Občas je trochu protivný,'' uznal Ben, ,,ale na to si zvykneš.''

Melany sa pousmiala, no nechcela si o nikom myslieť, že je protivný. Derek bol jednoducho... svojský. To bolo jediné, čo o ňom mohla povedať za tých pár minút, čo ho zatiaľ pozná.

Ben jej pokynul, aby vošla dnu a Melany nakoniec po krátkom váhaní vstúpila. Ben vošiel hneď po nej a luskol prstami. V tom okamihu sa vnútri zasvietila ďalšia fakľa upevnená na stene – jednoducho sa sama od seba zažala, bez toho, aby sa jej Ben dotkol.

,,Ako... ako si to urobil?“ vykoktala Melany a užasnuto sa dívala po izbe. Bola jednoducho zariadená – v rohu stála skriňa s poličkami, vedľa nej tri páry topánok a pri opačnej stene ďalšia polička s kopou starých kníh. Všetko tam bolo tak pekné, avšak oproti tomu, čo práve urobil Ben, príliš obyčajné.

,,Je to kúzlo,“ vysvetlil Ben, ,,iba luskneš a fakle sa zapália.“

Melany pootvorila ústa. Keď bola menšia, verila, že kúzla existujú. Veľa vecí si vymýšľala a predstavovala si, že sú skutočné. Nikdy jej však nenapadlo, že by niečo také mohla uvidieť na vlastné oči – že by sa dostala do tábora, kde sa ľudia menia na vlkov, a kde sa oheň zasvecuje lusknutím prstov.

,,Vyskúšaj si to,'' povzbudil ju Ben. Melany chcela odpovedať, že nevie luskať, no vtedy z vedľajšej izby započuli hlasy.

,,Derek, prosím, vysvetlíš mi, čo si robil teraz vonku?'' opýtal sa mužský hlas, ktorý znel miestami podráždene, aj ustarostene.

Spoza pootvorených dverí bolo počuť, ako Derek čosi nahnevane zahundral, no potom Ben zaklopal a oba hlasy utíchli. Ben s Charliem vošli dovnútra a Melany ich potichu nasledovala. Bola zvedavá, ale aj sa trochu bála. Podľa toho, čo počula si domyslela, že ten Willen je asi Derekov otec. A ak je rovnako svojský, tak sa mu asi nebude páčiť, že Melany len tak vošla do ich Vlčieho tábora.

Uprostred izby, do ktorej vošli bol malý, drevený stolík, na ktorom bola položená petrolejová lampa, rozprestretý veľký papier a kopa otvorených starých kníh. Aj napriek tomu, že bola izba osvetlená fakľami tam bola celkom tma. Za stolom sedel vysoký muž s rovnakými vlasmi ako Derek, ale s dobrosrdečným výrazom. Vedľa stola stál Derek osobne, a vyzeral akoby sa chcel každú chvíľu zvrtnúť na päte a odísť. No len čo zbadal vo dverách Bena a Carlieho, nahnevane na nich ukázal.

,,A čo oni?“ vyrazil zo seba. ,,Tiež boli predsa vonku!“

Muž pokrútil hlavou a postavil sa. ,,Ben a Charlie majú nočnú hliadku, pretože na rozdiel od teba vedia byť zodpovední,“ povedal a pokynul im aby prišli bližšie.

Derek čosi zavrčal, a potom vošiel ďalšími dverami do inej izby a zabuchol ich za sebou.

Muž vzdychol. ,,Stalo sa niečo?“ opýtal sa chlapcov.

,,Toto je Ema,'' povedal Ben a pousmial sa. ,,Prešla bariérou,'' dodal Charlie, akoby to všetko vysvetľovalo.

,,Aha,'' Willen podišiel k Melany, akoby si ju až vtedy všimol. ,,Takže ty si Ema?''

Melany prehltla. ,,Hm, vlastne sa volám Melany. Melany Breelová,'' priznala nakoniec, pretože došla k záveru, že títo ľudia sú dobrí a nemá zmysel im klamať.

,,Vedel som, že niečo tajíš!“ zasmial sa Charlie a štuchol brata do ruky, akoby spolu uzavreli stávku. ,,Ema sa ti aj tak veľmi nehodí,“

Willen sa na chvíľu usmial, no potom sa zase zamračil. ,,Tak teda Melany, ty si prešla bariérou?“ spýtal sa.

Melany pokrčila plecami. ,,Neviem, asi áno.“

Willen sa zamyslel a položil jej dlaň na rameno. Melany to trošku prekvapilo, no už sa nezľakla. Oproti tým zvláštnym veciam, čo pred chvíľou videla a počula, už ju zrejme nič nevydesí.

,,Je jednou z nás?“ opýtal sa Charlie s malinkou nádejou v hlase.

Melany mala strach, že už vie, čo tým Charlie myslí. Ale ak by dokázala to, čo títo chlapci – meniť sa na vlka –, určite by o tom vedela. Dúfala, že sa Charlie mýli. Chcela tieto fascinujúce veci pozorovať len z diaľky, nikdy nie byť ich súčasťou.

Willen pokrútil hlavou a zložil ruku z jej pleca. ,,Melany nie je vlk,'' povedal.

,,Ale prešla bariérou!'' protestoval Charlie.

,,Bariérou môžu prejsť len tí, čo sem patria,'' vysvetlil Willen pokojne, ,,to znamená, nielen vlci, ale aj tí, čo potrebujú pomoc alebo ochranu.''

,,To som nevedel,'' priznal Charlie.

,,To nevadí, Charlie,'' pokračoval Willen a znovu pozrel na Melany. ,,Zomreli ti rodičia, však?''

Melany nevedela, ako na to prišiel, ale cítila, ako jej po líci stiekla jedna horká slza. Netušila, či to bolo z toho, že si spomenula na mamku, alebo z toho, že po dlhom čase mala skutočne pocit, že na nej niekomu aspoň trochu záleží.

,,To je mi ľúto,'' hlesol Ben.

,,Aj mne,'' pridal sa Charlie a bratsky ju potľapkal po chrbte, pretože mu zrejme nenapadol lepší spôsob, ako ju utešiť. Melany to prišlo tak milé, že sa musela usmiať.

,,To nič,'' uistila ich a utrela si slzu. Potom ukázala na dvere. ,,Myslím, že by som sa už mala vrátiť.''

Willen ju však zastavil. ,,Bariéra ťa pustila a tá sa nikdy nemýli, to znamená že tam vonku možno nebudeš v bezpečí. Mala by si tu ostať aspoň teraz. Možno ti to pomôže,''

Melany spýtavo pozrela na chlapcov a potom späť na ich vodcu.

,,A navyše,'' dodal Willen, ,,vyzerá to tak, že sa v tmavom lese cítiš ako doma. Taký človek by sa nám tu hodil.'' Zrejme tým narážal na to, že sa Melany v noci potuluje sama po lese. ,,Charlie a Ben mi hovorili o tom, ako si sa chytila do ich pasce,'' usmial sa, ,,vyzerá to, že si smelá, ale občas možno až príliš zvedavá, všakže?''

Melany sa pousmiala, ale trochu sa aj hanbila. Tento muž, ktorého vidí po prvý raz v živote z nej číta ako z otvorenej knihy a chápe ju viac ako niektorí ľudia, ktorých už pozná roky.

,,To je fakt,'' ozval sa Ben s úškrnom, ,,zatiaľ sme ťa s Charliem stretli dvakrát a zakaždým to bolo v noci! Čo si tam vlastne vtedy robila, keď si sa chytila do našej pasce?''

,,A čo si v lese robila teraz?'' pridal sa Charlie a so záujmom si ju prezrel.

Melany sa na chvíľu začervenala. ,,Vlastne už sem blízko chodím dlho,'' priznala nakoniec. ,,Raz som zbadala ohníček – teda, vlastné tú vašu lietajúcu fakľu a veľmi ma zaujala, tak som sa na ňu chodila dívať, aby som zistila, čo je to zač,''

,,Počkať, ty si tú fakľu videla cez bariéru?'' Bena to zjavne prekvapilo.

,,Hm, áno,“ Melany z Willenovho výrazu nedokázala nič vyčítať – je to snáď dobré, či zlé? –, a tak potichu pokračovala. ,,Ale bola trochu rozmazaná a zjavila sa vždy len na chvíľu, preto som si ju nikdy nestihla poriadne prezrieť,'' dodala jedným dychom.

Willen sa jej díval do očí. Za iných okolností by Melany uhla pohľadom, no tentoraz to nešlo. Akoby jej vnútro chcelo otestovať, koľko toho ľudia dokážu vyčítať z jej očí, hoci jej to vôbec nedávalo zmysel. Willen z nej každopádne vedel vyčítať veľa, a hoci pôsobil milo, Melany sa na chvíľku zatriasla – čo sa jej vždy stávalo pri ľuďoch, ktorí z nej za krátku chvíľu dokázali toľko odhaliť.

,,Naša čarovná pochodeň,'' začal vysvetľovať priateľským, ale trochu roztraseným hlasom, ,,označuje začiatok ochranného poľa. Vytvoril nám ju Connor Slave pred siedmimi rokmi a potom záhadne zmizol. On nebol len obyčajným vlkom. Vieš, Melany, niektorí z nás dokážu meniť nielen svoje telo, ale aj pracovať s realitou. V tom je celý princíp. Keď sa meníme na vlkov, len sa ukáže naša skrytá sila. Niekedy sa narodia takí, čo majú aj čarovnú moc. A Connor Slave bol jedným z nich. Preto nám vytvoril ochrannú bariéru, aby sme boli v bezpečí,''

Melany sa zarazila. ,,Ale pred čím?''

,,Connor Slave vycítil, že sa blíži temnota. Temnota, ktorá chce všetko zničiť a začne nami. Jeho sestra – Victory Slaveová kedysi vyriekla kliatbu, v ktorej sa vraví, že k nám jedného dňa prídu dve deti – Deti svetla,''

Aha, takže to sú tie deti, o ktorých hovoril Derek, pomyslela si Melany.

Vrhla krátky pohľad na Bena a Charlieho, ktorí zo záujmom počúvali, hoci to vyzeralo, že ten príbeh už poznajú.

,,Tie deti nás majú podľa Victorinej kliatby zachrániť, lenže Connor nás tesne pred tým, ako odišiel varoval, že to proroctvo nie je úplné. Aby sa mohlo naplniť, bude to chcieť obetu. Jedno z tých detí sa bude musieť obetovať,''

Willen sklopil zrak. Melany mala zvláštny pocit, že vie, čo sa pod tou obetou myslí. Jedno z detí musí zomrieť. A hoci si vždy želela byť niečím výnimočná alebo niečo dokázať, odrazu bola neuveriteľne vďačná za to, že je len obyčajným dievčaťom. Nemusí nič zachraňovať. Nemusí sa za nikoho obetovať vlastným životom. Pri predstave, čo by sa asi stalo, keby sem tie dve deti prišli a dozvedeli sa, že jedno z nich musí zomrieť, sa zatriasla.

,,To je hrozné,'' hlesla.

,,Willen sa snaží prísť na to, ako by sa to dalo vyriešiť bez toho, aby niekto musel zomrieť,'' vysvetlil Ben. ,,Niekoľko vlkov z nášho tábora sa vydalo Victory hľadať, aby sa jej opýtali, či nejestvuje aj iná cesta,''

,,Lenže kliatba je kliatba a nikdy sa nezaobíde bez nejakej obete,'' dodal Willen pochmúrne, ,,musí však existovať niečo, čo by tú obeť nahradilo. Čas temnoty sa už blíži a my sme zatiaľ na nič neprišli. Nenašli sme ani Victory, ani Deti svetla,''

Keď Willen zdvihol zrak, v jeho očiach sa na krátku chvíľu zalesklo zúfalstvo, no potom žmurkol a jeho pohľad bol opäť ako predtým – plný odhodlania.

,,Vieš, Melany, hovorím o tom preto, lebo bariéra by ťa nepustila, keby si sem nepatrila. A ak sa rozhodla, že ťa pustí k nám, môže to znamenať len jediné – budeme ťa tu potrebovať.''

V prvom rade Melany prišlo zvláštne, že Willen o tej bariére rozprával ako o človeku. A po druhé, ako by už len ona mohla pomôcť? Práve totiž prišla na to, že o svete ešte ani zďaleka nevedela všetko. A už vôbec nevie nič o ľuďoch, ktorí v ňom žijú. To, o čom Willen hovoril, jej pripadalo skôr ako rozprávka, nie ako skutočnosť. A predsa tomu verila.

,,Myslíte, že by som tu mohla – teda, aspoň chvíľu...'' začala, no hlas sa jej zasekol niekde v hrudi.

Willen jej položil teplú dlaň na plece a krátko sa usmial. ,,Budem rád, ak tu ostaneš. V týchto časoch sa nám zíde každá pomoc a ty tu budeš v bezpečí. A navyše, pochybujem, že by ťa Ben a Charlie nechali len tak odísť,''

Charlie si založil ruky na hrudi a zaškeril sa. ,,To je fakt. Si naša kamarátka,''

Melany nevedela, či počula dobre. Ešte nikto jej nikdy tak otvorene nepovedal, že je jeho kamarátka.

,,Ja, hm..'' chcela čosi povedať, no Ben ju predbehol.

,,Musíš tu ostať,'' presviedčal ju, ,,zajtra ti tu všetko poukazujeme!''

,,Prosím, aspoň na pár dní,'' pridal sa Charlie.

Melany sa začervenala. Vôbec nevedela, čo povedať. Naozaj na nej niekomu záleží?

Willen jej stisol plece, akoby už počítal s tým, že súhlasí, hoci ešte nič nepovedala. ,,Môžeš si dnes večer ľahnúť do izby pre hostí,'' povedal jej. ,,Cíť sa tu ako doma,“

Melany sa zmätene pozrela na Bena a Charlieho, ale tí nič nenamietali – v očiach im žiarili iskričky radosti.

,,Ďakujem,'' bolo jediné na čo sa zmohla.

Willen ju zaviedol do maličkej, ale útulnej izby s jednou posteľou v rohu a veľkou drevenou skriňou pri dverách. Na dlážke bol rozprestretý drsný koberec, ale príjemne hrial, akoby zospodu odniekiaľ prúdilo teplo.

Keď Melany ležala na posteli v rohu a dívala sa von oknom na tmavé okolie, premýšľala, čo tam vlastne robí.

Dookola si prehrávala udalosti z celého večera. Najprv bolo všetko úžasné – chystala sa opäť vyraziť na výpravu do lesa a obzrieť si ohníček. No potom mamka odrazu odpadla. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Melany ostala úplne sama. Cítila sa tak osamelá a mala príšerné výčitky svedomia, že je to celé jej vina.

Potom utekala pred vlkom – teda, vlastne Derekom. Ktovie, prečo ju vlastne naháňal? Len tak zo zábavy, alebo mal na to nejaký dôvod? Určite sa ho na to opýta. No, a potom sa dostala na toto miesto.

Už od začiatku, keď uvidela lietajúcu fakľu, kamennú bránu obrastenú machom a vlajku so siluetou vlka začalo sa jej to tu páčiť. Ale napriek tomu mala zvláštny pocit, že by tu vôbec nemala byť.

Nepochybovala o tom, že sú tu všetci veľmi milí a chcela sa o nich dozvedieť čo najviac, no zároveň ju trochu desil ten príbeh, o ktorom Willen rozprával. Dúfala, že sa mu podarí nájsť spôsob, ako to celé vyriešiť bez obetí a sľúbila si, že ak bude mať šancu mu nejako pomôcť, určite to urobí.

Dlho nevedela zaspať.

Pokúšala sa mať oči privreté, no aj tak sa jej zakaždým mimovoľne otvorili a ona si uvedomila, že už opäť zíza na drevený strop.

Nie, určite nezaspí.

Nie takto.

Veľmi si priala, aby sa jej to celé nezdalo, no zároveň dúfala, že je to len sen.

A práve z toho sa jej najviac točila hlava.

Posadila sa na posteli a siahla po svojom ruksaku.

Keď ho otvorila a nahliadla dovnútra, bolo v ňom presne to, čo si doň vložila dnes večer. Baterka, fľaša so starou vodou a...

Melany siahla hlbšie a dotkla sa tenkej knihy. Bol to jej zápisník – úplne zabudla, že si ho vzala so sebou.

Vytiahla ho a otvorila na poslednej stránke. Väčšinou si doň písala, čo jej prvé napadlo, no posledná strana bola nezvyčajne plná. Melany zažala baterku a posvietila si na text, napísaný svojím škrabopisom – ešte aj teraz z neho vyžarovalo nadšenie, ktoré prežívala, keď si to zapisovala.

Ben a Charlie boli vtipní. Dúfam, že ich ešte niekedy uvidím a dozviem sa o nich viac. Zajtra bude zase všetko obyčajné. Na ten pocit, čo som zažila dnes, však nikdy nezabudnem. Nikdy.

To boli posledné slová, čo si doň napísala.

Priala si o nich vedieť viac. A teraz je tu.

Melany znova siahla do ruksaku a vytiahla zapatrošenú ceruzku. Bola trochu tupá, ale to jej neprekážalo.

Otočila na čistú stránku a pustila sa do kreslenia.

Už dlhý čas nič nekreslila, preto si bola istá, že obrázok nebude úplne vydarený. Ale postačí to.

Po pár ďalších ťahoch ceruzkou prižmúrila oči a trochu sa odtiahla, aby si výsledok mohla prezrieť.

Vo svetle baterky vyzeral obyčajne a trochu krivo, ale nepochybne to bola vlajka – vlajka so siluetou vlka.

Melany sa pousmiala, zhasla baterku a zápisník odložila.

Potom si opäť ľahla na posteľ a privrela oči.

Ak sa zajtra prebudí a obrázok tam stále bude, môže si byť istá, že sa jej to len nesnívalo.

Aj keď to vôbec nedávalo zmysel, Melany napokon s touto myšlienkou predsa len zaspala.